pišta Vandal
Zlé jazyky hovoria, že život s aforistom je najťažší. Čo písmeno, to soľ do rany, čo slovo, to zárez do živého, čo veta, to výčitka. Poznám dievča, čo má pomer s aforistom. O svojom vzťahu zaryto mlčí. Zo svojich pocitov sa nevyznáva ani pred svojim milým. Nechce byť terčom jeho vybrúsených slovných konštruktov. Ale túži sa zaňho vydať. Naivne sníva, že po svadbe sa všetko zmení. Ale aforista je rovnaký prípad ako násilník či alkoholik. Je prekliaty.
Aké je to, byť dieťaťom aforistu? Kamarátov otec – aforista zvolal na syna, keď nastupoval do auta: „A nežeň sa!“ A chudák chalan sa nikdy neoženil. Otec – aforista pritom chcel len to, aby syn jazdil podľa predpisov.
Raz sa ma jeden starý mládenec pýtal, ako má zapôsobiť na ženy. Vravím mu: „Ženy letia na básničky, nejakú sa nauč.“ On, lenivec, vybral si strohé štvorveršie aforistického typu a prvej, ktorá sa naňho usmiala, ho zašušlal. Utiekla s plačom. Také je afrodiziakum aforizmov!
Teraz k oslávencovi Tomášovi Janovicovi. Hodili by sa okrídlené frázy, ódy aj oslavné pokriky, no v nijakom prípade nie hlboké úklony. Ukloň sa pred aforistom, obehne ťa a kopne do zadku. Vytrčený zadok je neúctou k svetu. A to aforista neznesie.
Tomáš Janovic je génius. Má zázračnú moc pomenovať chorobné stavy človeka a spoločnosti a schopnosť ich liečiť.
Tu chcem vydať svedectvo o sile jeho textov. Bol som chorý. Horúčka, vreckovky, čaj, med, kvapky do nosa a sople po kolená. Hovorím segre: „Dones mi niečo, čo človeka posilní.“ Myslel som, že donesie bonboniéru, čokoládu alebo želé tyčinky, v horšom prípade slepačí vývar. A ona priniesla Ruku majstra od Tomáša Janovica. Útloknižku som zhltol ako pilulku a zaraz som bol zdravý. Odvtedy sa uzdravujem Janovicovým ostrovtipom.
Pán Janovic, vďaka, že tvoríte. Veď, ako píšete: „Láska je tvorba. Nenávisť iba remeslo.“ My tú vašu lásku cítime.
františek Mikloško
V časoch hlbokého socializmu zašiel občas môj brat Marián v Nitre s kamošmi na kávičku ku „Králikovi“. Raz sa mu tam prihovoril jeden Cigán s touto otázkou: „Ty si to kam dotiahol?“ Brat, stavebný inžinier, mu skromne odpovedal: „Robím statika v Tehloprojekte.“ Cigán sa naňho pozrel a len poznamenal: „Ja som hral prezidentovi!“ Prichádzame do veku, keď by sme sa azda mali sami seba aj priateľov opýtať, kam sme to dotiahli?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.