Na Slovensku dnes pôsobí asi 2 200 všeobecných lekárov. Nestačí to. Od zavedenia rezidentského programu pre všeobecné lekárstvo a pediatriu je však o túto medicínsku špecializáciu čoraz väčší záujem. Všeobecný lekár už nie je len lekárom druhej kategórie. Naopak, stáva sa podstatne dôležitejším.
Vlastne ani nevieme, ako ich presne pomenovať – obvodný, praktický či všeobecný lekár či lekár prvého kontaktu? Je to ten človek, za ktorým ideme, keď sme chorí, potrebujeme potvrdenie, kúpeľnú liečbu, sociálnu pomôcku. Týchto lekárov máme akútny nedostatok a navyše ich status prudko poklesol.
samozrejme, ani film, ani televízny seriál nemajú zásadný vplyv na to, ako v krajine funguje zdravotníctvo. Ale môžu veľa vystihnúť v umeleckej skratke. V druhej polovici sedemdesiatych rokov bola dusná normalizačná atmosféra, ľudia sa utiekali do azylu svojich domovov a tam pozerali Dietlove seriály, najmä ten jeden – Nemocnica na okraji mesta. V oficiálnej spoločnosti nebolo veľa atraktívnych vzorov, a tak sa hrdinom stal Dr. Sova alias charizmatický Ladislav Chudík. Milovníci seriálu pochopili, že tí skutoční lekári sú v nemocniciach, operujú, diagnostikujú a zachraňujú životy. Len tí, čo v nemocnici neuspejú, skončia na obvode. Často to boli protekčne vyštudovaní medici bez schopností, alkoholici alebo čudáci. Jedného z týchto podivínov očarujúco zahral Rudolf Hrušínsky v Menzlovom filme Vesničko má středisková, doktor, ktorý sa rád kochal.
„Všeobecný lekár začal strácať svoje prirodzené postavenie na prelome 60. a 70. rokov,“ hovorí Monika Palúšková, ktorá vedie Spoločnosť všeobecných lekárov Slovenska a zároveň je hlavnou odborníčkou ministerstva zdravotníctva pre všeobecné lekárstvo. „Kedysi boli u nás takzvaní rodinní lekári, v niektorých krajinách pôsobia dodnes. U nás táto tradícia vymizla. V šesťdesiatych rokoch bolo bežné, že lekári, ktorí neboli politicky prijateľní, išli robiť na takzvaný obvod, často na dedinu. Všeobecný lekár sa začal vnímať ako lekár druhej kategórie. V 70. rokoch sa posilňovali nemocnice, okresné ústavy národného zdravia. Špecialisti fungovali ako súčasť nemocníc a najprestížnejšie bolo naozaj byť primárom.“ Ale ani zmena politického systému po roku 1989 nepriniesla veľký prelom. Tradícia rodinných lekárov sa neobnovila. Situáciu ešte skomplikovalo to, že sa začali privatizovať ambulancie všeobecných lekárov. „Často sa nechtiac ocitli v role malých podnikateľov,“ hovorí doktorka Palúšková.
Systém zotrvačne fungoval, len z času na čas sa objavili správy, ako niekde v odľahlej obci nemôžu zohnať lekára alebo ako na malomeste ordinuje osemdesiatnička, lebo ju nemá kto nahradiť. Doktorka Palúšková tvrdí, že ak by sa nič v systéme nezmenilo, v roku 2020 by na Slovensku primárna starostlivosť skolabovala. Dnes je na Slovensku 2 200 všeobecných lekárov a ich priemerný vek je okolo 55 rokov. Starší lekári nie sú v odľahlých obciach. V Bratislavskom kraji je priemerný vek 59,6 roka, u pediatrov je to ešte viac.
Niektorí všeobecní lekári majú dnes aj 3 000 pacientov. To znamená, že denne im sedí v ambulancii tridsať pacientov aj viac. Čo sa potom deje? Robia len najnutnejšie veci. Niet času na dlhší rozhovor s pacientom, hoci všeobecný lekár by sa mal zaujímať nielen o fyzický, psychický, ale aj o sociálny stav pacienta. Niet času ani na dôkladnejšie vyšetrenie – jednoduchšie je napísať výmenný lístok k špecialistovi. Všeobecný lekár sa tak zbaví zodpovednosti a ušetrí čas. Pacienti sa nesťažujú, sú zvyknutí, hoci to pre nich často znamená cestovanie do mesta, absenciu v práci a dlhé hodiny čakania u špecialistu. Nie je to výhodné ani pre poisťovne, pretože výkon u špecialistu je drahší ako u všeobecného lekára.
Lekár predávajúci ambulanciu berie „karty pacientov“ ako svoj majetok. Je to v poriadku?
Doktorka Palúšková odhaduje, že až 80 percent pacientov by pritom mohol vyriešiť všeobecný lekár. „To je reálne číslo. O väčšiu časť pacientov sa všeobecný lekár postará sám, časť pripraví na odborné vyšetrenia,“ tvrdí energicky. Výsledkom by mohol byť aj fakt, že špecialisti by neboli takí preťažení a pacienti by nemuseli na ich vyšetrenie dlho čakať. Sú však aj iné názory, Katarína Gazdíková z Katedry všeobecného lekárstva Slovenskej zdravotníckej univerzity nie je až taká optimistická, odhaduje to na 50-60 percent, ale aj to by bola pozitívna zmena oproti dnešku.
Čo sa teda musí stať, aby status všeobecného lekára vzrástol, aby mal menej pacientov, viac času, kompetencií aj vážnosti? Je to niekoľko vecí naraz, a niektoré sa už dejú.
Keď mladý človek skončí šesťročné štúdium medicíny, nevie vlastne nič a musí sa začať nanovo vzdelávať v nejakej špecializácii. Musí sa zamestnať v nemocnici a popri práci študovať ďalej, zvyčajne päť rokov. Až po zložení špecializačnej skúšky je z neho naozajstný lekár. Keď sa však po škole zamestná v nemocnici, aby tu absolvoval povinné „kolečko“ po oddeleniach, konečnú špecializáciu mu často vyberie nemocnica, a to podľa toho, aký špecialista jej práve chýba. Nemocnica nemá motiváciu platiť tri roky doktora, ktorý potom od nej odíde do súkromnej ambulancie. Ale tento problém nemá iba Slovensko, riešili ho už v mnohých štátoch (aj v Česku) a vyriešili – takzvaným rezidentským programom, ktorý platí štát. Štát tak môže motivovať lekárov, aby si vybrali špecializácie, ktoré v zdravotníctve chýbajú. Štát platí za jeho vzdelávanie nemocnici. Lekár sa potom musí zaviazať, že niekoľko rokov bude vykonávať prax v odbore, ktorého sa rezidentský program týkal.
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
