deviaty bod: šnúra na prádlo
Dobre, je to čoraz ťažšie, ale pripusťme, že domáca ani jej syn ani podnájomníčky si v byte, kde boli sexuálne a alkoholické orgie, nič nevšimli. Ani zmiznutie šnúry na prádlo. Potrebujeme ísť ďalej.
Tu sa dostávame k azda najabsurdnejšej časti prípadu Cervanová, k zničeným alebo nevykonaným dôkazom. Začnime dvoma litrami vody z miesta, kde našli telo Cervanovej. Správa ZNB zo 16.7.1976 – teda dva dni po nájdení tela – uvádza v Protokole o ohľadaní povodia rieky Čierna voda, že tieto vzorky boli odobraté. Dodnes však nevieme, ako dopadla expertíza a či preukázala, porovnaním s vodou z tela obete, že ide o identické alebo rozdielne vzorky. Je to dôležité pre objasnenie miesta, kde bola Cervanová utopená.
A teraz šnúra na bielizeň z domácnosti pani Turčanovej, ktorá si jej zmiznutie nevšimla. Pálka ju však vo svojom labyrinte potreboval – tak tam je. Presnejšie, bola. V prípade, kde nie sú priame dôkazy, nijaké odtlačky prstov, stopy krvi či spermatu, nič, iba výpovede a doznania, mohla byť práve šnúra na bielizeň, prípadne neskôr test DNA na nej vykonaný, kľúčovým dôkazom. Stalo sa však toto: v roku 1988 rozhodnutím Najvyššieho súdu nariadil predseda senátu Milan Karabin vrátenie vecí po nebohej jej matke. Nariadil ešte čosi, zničenie doličných vecí, a to dvoch šnúr a jedného vzorku šnúry, na návrh krajského prokurátora. Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažnosť odsúdení Čerman, Beďač, Kocúr a Andrášik a zhodne uviedli, že uvedené veci by mali ostať v úschove krajskej prokuratúry, aby boli k dispozícii pri rozhodovaní o prípadnom návrhu na obnovu konania.
Ešte raz si povedzme, čo sa tu stalo. Sudca Karabin dal zničiť lano, ktoré mohlo pritom neskôr slúžiť ako usvedčujúci dôkaz, pretože ho označil za bezcennú vec. A naopak, ľudia označení ako vrahovia proti tomu protestovali. To sa dá ako vysvetliť?
desiaty bod: prečo Nitrania
Nechajme jazierko jazierkom, potok potokom. Vráťme sa na začiatok. Prečo práve Nitrania? Odpoveď ponúka samotný Euduard Pálka, a to vo svojej výpovedi pred Krajským súdom v roku 2003. Hovorí, že vysoký funkcionár SZM (Socialistický zväz mládeže) Juraj Tokár, ktorý mal na starosti aj diskotéky, a Pálka s ním hovoril hneď po príchode do Bratislavy v roku 1978, mu mal uviesť, že jeho priateľka Naďa Benová mu spomenula, že jej kamaráti z Nitry spravili čosi hrozné. To mu stačilo, zavetril stopu. A prišiel na niečo, čo neodhalili „blbí Slováci“.
Tu spravme vsuvku: spor o Levočské archívy, kde by mali byť uložené policajné spisy z leta 1976 k prípadu Cervanová, ide mimo podstaty veci. Nie je dôležité, ako tvrdí kolega Hanus, či sú v nich iba stručné výpovede študentov, ktorí boli na diskotéke, a že sú to čriepky, ktoré odsúdeným skôr priťažujú. Dôležité až tak nie je ani tvrdenie obhajoby, že Levočské archívy nespomínajú „Nitranov“ na piatkovej diskotéke, kde bola Cervanová. Naozaj si ich mohli ostatní nevšimnúť. Kľúčová je otázka, ktorou sa doteraz nikto nezaoberal – kto boli účastníci inej, teda štvrtkovej diskotéky a čo o nej vypovedajú. S manipuláciou prišiel až od roku 1978 Pálka, keď Čermanovi a Andrášikovi podsunul, že tam boli, v rozpore s realitou, v piatok 9.7., a nie vo štvrtok. O tom však slovenskí operatívci v roku 1976 nemohli vedieť a tak sa, logicky, nemohli ani vypočúvaných o dva roky skôr pýtať, o ktorej diskotéke vlastne hovoria.
„Nepamätám si, že by bola išla preč, hovorí lekár, ktorý bol so Zimákovou v júli 1976 na splave.“
Spomeňme dôležité výpovede viacerých ľudí. Prvý z nich, bývalý diskdžokej Vladimír Krajčovič už nežije, režisérovi Robertovi Kirchhoffovi pred dvanástimi rokmi uviedol toto: „Asi dva mesiace po únose Cervanovej prišli policajti za mnou a pýtali sa, či sa pamätám na babu, že bola vraj za mnou a chcela zahrať pesničku. To som si, samozrejme, nepamätal, tak som vytiahol denník, kde som mal zaznačené, že v ten deň, v piatok 9.7., som tam ozaj ja robil diskotéku z reprodukovanej hudby. Niekde písali, že tam vystupoval Elán, Jana Kociánová alebo iná živá hudba. Nie je to pravda.
“Teda v piatok 9.7. hral dídžej reprodukovanú hudbu. Čo ale hovoria svedectvá tých, ktorí tam boli s Čermanom a Andrášikom? Výpovede sestier Cohenovych na Krajskom súde v Bratislave 4. – 7. februára 2003: „Spomínam si, že sme tancovali rock, boli tam aj husle.“ Na otázku, či išlo o skupinu, teda o živú hudbu, alebo o prehrávanú hudbu, Sylvia Cohen hovorí: „Išlo o skupinu.“ To isté uvádzala aj jej staršia sestra Lydia.
A ešte späť k Nadi Benovej. V rozhovore pre .týždeň si nespomína, čo presne a či vôbec niečo o „kamarátoch z Nitry, ktorí urobili niečo hrozné“ povedala Tokárovi ako svojmu vtedajšiemu blízkemu priateľovi (už nežije). Kriminalisti ju už v roku 1976 vypočúvali s tým, že nič, nijaký krik dievčaťa, vtedy nepočula.
jedenásty bod: podkladali mi mená
Druhý korunný svedok obžaloby popri Urbánkovi je lekár Jozef Škrobánek. Na súde v roku 2003 vypovedal, že v piatok 9.7. 1976 okolo 22.00 išiel z internátu na železničnú stanicu na vlak do Prahy. Prvýkrát vypovedal asi tri až päť dní po tomto dátume, pričom neuvádzal Urbánka (toho spomenul až v roku 1982, čo neskôr pred senátom Krajského súdu poprel) ani Nitranov. O niektorých z nich vypovedá až v roku 2003:
„Myslím, že tam boli Andrášik, Dúbravický, Beďač, Urbánek, Kocúr (...) Výsluchy prebiehali tak, že sa spýtali na priebeh diskotéky a účastníkov a vzápätí mi predložili fotografie približne desiatich ľudí. Keď som ukázal na troch, štyroch, o ktorých som hovoril, vzápätí mi ukázali ďalšiu fotografiu, a pýtali sa ma, či tam nebola daná osoba. Tak sa do tej skupiny dostal aj Lachman, ktorého som v živote nevidel, aj Čerman, ktorého som nepoznal, aj Brázda, ktorého som predtým nikde nevidel. Kým som si neosvojil mená, ktoré bolo treba nadiktovať a dostať do zápisnice, sústavne mi ich podkladali. Kým som tam tie mená nedostal, tak mi tú zápisnicu vlastne nedali podpísať."
Čo to je, ak nie manipulácia zo strany vyšetrovateľov? Potrebovali Škrobánka, aby dosvedčil Urbánka, ktorý dosvedčil, že mu doslova spred očí traja „Nitrania“ uniesli autom Cervanovú, keď ju odprevádzal. Na tomto celý prípad stojí a padá. Na nedôveryhodných výpovediach dvoch svedkov. Kto kedy zistí, či v Mlynskej doline vtedy vôbec boli, a či to bolo v piatok, keď tam bola Cervanová, alebo vo štvrtok, keď tam boli Čerman, Andrášik a Francúzky? Naše súdy ani toto, zdá sa, nezaujíma.
Časopis .týždeň oslovil aj šéfku senátu Krajského súdu v roku 2004 Soňu Smolovú. Odmietla sa k prípadu vyjadriť s tým, že už je na dôchodku a všetko je podľa nej v obsiahlom 91-stranovom rozsudku. Ak ten rozsudok pozorne čítate, tak pochopíte, že zmätočné, navzájom si odporujúce výpovede, ktoré sú v ňom zoradené bez vyhodnotenia rozporov, nie sú dôkazom viny odsúdených, ale skôr dôkazom manipulácií vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov, ktorí si ich osvojili.