Andrej Bán: Trest bez zločinu

prvý bod: vraj partia Nitranov

 Tieto ohavné činy mali urobiť ľudia, ktorí sa pritom navzájom ani nepoznali. Nič také ako Nitrania neexistovalo inde ako v hlave Pálku. Presnejšie, poznali sa v tom čase bližšie iba dvaja (Andrášik a Čerman) a štyria menej (Kocúr, Brázda, Lachman, Beďač), pričom Brázdu poznali viacerí z nich, ale Dúbravický nebol kamarát s nikým z nich. Čo ich teda spojilo? Údajní svedkovia, ďalej potreba druhého auta (bolo ich na jedno auto v čase únosu veľa) a tak trochu aj ovládanie francúzštiny dvoma z nich, ale nepredbiehajme.

druhý bod: ignorované svedectvá

 Okrem Andrášika a Čermana na diskotéke nikto z nich nebol. Ani 9.7., ani okolo tohto dátumu.

Napríklad Kocúr, údajne hlavný páchateľ, má šiestich svedkov, ktorí na súde vypovedali, že v ten deň, teda v piatok 9.7., sa bol s nimi kúpať na bagrovisku v Ivanke pri Nitre. Popisovali aj detaily, ako ho v sobotu 10.7. ráno videli chytať udicou ryby, pričom mal vo vode nohy a spal (Dagmar Daňová). Ešte silnejšie je svedectvo Dagmar Luprichovej zo spisov Krajského súdu v januári 2003: „Kocúr bol vždy s nami, lebo inak by ma rodičia nepustili. V prípravnom konaní odo mňa vyšetrovatelia žiadali, aby som zmenila výpoveď tak, že v kritickom čase 9.7. s nami obžalovaný Kocúr nebol. Vyhrážali sa mi, že keď budem trvať na svojej pôvodnej výpovedi, dieťa mi dajú do detského domova.“ V jeho prospech vypovedal v roku 2003 aj Jozef Šuba či Michal Luprich. Súd to bez zdôvodnenia ignoroval. Stojí za zmienku, že súd v roku 1981 vypočul ako jedinú svedkyňu Kocúrovu sestru Dagmar, ale keď tá vypovedala o jeho alibi na inkriminovaný deň, označil jej svedectvo za predpojaté.Uvedomme si: súd pripustí jeho sestru ako svedkyňu a keď tá vypovie v jeho prospech, je označená za predpojatú.

Pýtate sa, ako to Kocúrovi svedkovia vedia, že bol s nimi práve 9.7. až do soboty? Jednoducho. Spomenuli si, že v ten deň bola silná búrka a zo záznamov SHMÚ vyplýva, že prietrž mračien bola skutočne iba v piatok, nie v dňoch okolo. Podobne dopadli svedkovia Beďača či Brázdu, súdy ich svedectvá nezaujímali. Prvý má pritom dvojnásobné alibi, že v ten deň u seba v Nitre opravoval a prestriekaval nepojazdné auto Fiat 500. Druhému dosvedčili v ten deň večer prítomnosť v Nitre vo vinárni dve svedkyne. Nepomohlo.

tretí bod: piatok alebo štvrtok?

Keď Čermanovi a Andrášikovi, kamarátom a kolegom z podniku Omnia, začal Pálka od roku 1978 sugestívne tvrdiť, že práve oni majú byť spojení s prípadom Cervanová, pripustili, že na diskotéke, kde bola ona, mohli byť. Pochopiteľne, nemali si to spočiatku ako overiť.

Pomohli im až dve Francúzky, sestry Lýdia a Silvia Cohenove. To ony – ako jediné v tomto príbehu – si viedli denník. Čerman ako francúzštinár poznal sestry ešte z gymnázia, keď si s nimi začal písať. V lete 1976, od 4. do 15. júla ich pozval na návštevu do ČSSR. S výnimkou dvoch dní, stredy a štvrtka 7. a 8.7., keď išli na výlet do Prahy, o čom svedčia aj zápisy v knihách návštev v synagóge a na židovskom cintoríne, boli celý čas s ním a jeho priateľkou Marcelou, ktorú si Čerman v ten rok aj zobral a mali spolu dieťa. Každý večer, každú noc počas ich pobytu na Slovensku boli všetci štyria spolu, v piatok určite aj s Andrášikom. To od začiatku dodnes potvrdzujú všetky tri ženy. Logicky Čerman ani Andrášik teda nemohli byť v piatok v noci pri únose, znásilnení a vražde Cervanovej.

Čo sa ale stalo? Sestry Cohenové išli z vlastnej iniciatívy vypovedať v roku 1981 na našu ambasadádu v Paríži, kde aj ukázali denník. Keďže si ho Lýdia písala obvykle s odstupom pár dní, v inkriminovanej dobe si splietla dátumy troch dní – čo si neskôr všimla a v dobrej viere to opravila, dátumy preškrtla a prepísala. Nešlo o nijakú manipuláciu, pretože všetky udalosti opísané v denníku idú logicky za sebou; deň po dni, ráno, obed aj večer. Nijaká stránka denníka nie je vytrhnutá, prepísaná, nijaký dej nie je dodatočne menený. Všetko je na seba nadväzujúce a pochopiteľné. To je podstata. 

Naše súdy sestry Cohenove podrobne vypočuli až v roku 2003, dovtedy ich ignorovali napriek tomu, že zúfalo písali sťažnosti na postup našich orgánov aj manželke prezidenta Mitteranda či na Amnesty International. Štátna bezpečnosť na ne viedla spisy. A súdy – pre dodatočný prepis dátumu – označili ich svedectvo ako nedôveryhodné. Denník však jasne uvádza, že na diskotéku išli s Ferom a Milanom vo štvrtok neskoro večer, hneď po návrate vlakom z Prahy a bez Marcely.

„Manželia Bačovci boli zrejme poslední ľudia, ktorí Ľudmilu Cervanovú pred únosom videli.“

Zápisnica Krajského súdu z pojednávania v októbri 2002 uvádza výpoveď Čermanovej snúbenice Marcely Bonovej: „Unavená som vo štvrtok 8. júla ostala doma v Lamači. Viem, že keď sa začali maľovať Francúzky, tak svietilo slnko v kuchyni. Potom odišli, ja som ostala nahnevaná. Odišli asi na tri hodiny. Nemohla som zaspať, mrzelo ma to a čakala som ich. Vrátili sa okolo polnoci. Usadili sa v kuchyni, konverzovali, varili si čaj. Zabúchala som im na stenu. Potom si išli všetci ľahnúť – Andrášik v kuchyni na zem, Francúzky a ja s Čermanom do izieb.“

Tri ženy (sestry Cohenové a Marcela Bonová) teda potvrdzujú Čermanovi a Andrášikovi na inkriminovaný piatok večer alibi, nezávisle na sebe od začiatku vypovedajú, že si vtedy večer doma robili špagety, palacinky a vonku bola búrka, ale súdy stále omieľajú falošnú pesničku o sfalšovanom denníku.

štvrtý bod: ty máš auto, ty vieš jazyk

Jednou z absurdít, ktoré vytkol prípadu aj Najvyšší súd ČSFR v roku 1991, je toto: podľa žaloby sa Čerman a Andrášik potrebovali v piatok 9.7. večer Francúzok na pár hodín zbaviť, keďže si išli povyraziť na žúr s Cervanovou a Zimákovou. Požiadali teda Lachmana a Dúbravického (ktorých pritom v skutočnosti nepoznali), aby sestry Cohenové odviezli na privát do Lamača – Brázdovým autom. Ibaže, tí dvaja, Lachman a Dúbravický, nemali ako vedieť, kde byt je, nikdy v ňom neboli a v tom čase nebola GPS navigácia ani mobilné telefóny. A najmä, prečo by sa, preboha, Čerman a Andrášik zbavovali svojich francúzskych priateliek a posielali ich s cudzími chlapmi do bytu, kde navyše čaká na nich všetkých Čermanova snúbenica? To niekto verí tomu, že by si čosi také Francúzky nezapísali do denníka – totiž že Fero a Milan sa vrátili bohvieodkiaľ na druhý deň ráno? A nič nebolo na nich zvláštne? Vôbec, títo dvaja sú pozoruhodní. Nikdy predtým ani potom nespáchali nijaký trestný čin, a to napriek negatívnej prognóze forenzného psychológa docenta Dobrotku. A nielen to, keď bol Andrášik v roku 1977 – teda rok po svojom údajnom čine a rok predtým, než ho začal vypočúvať Pálka – vo Švajčiarsku, neostal tam, neemigroval a vrátil sa do Československa, kde mohli jeho zločin odhaliť, ak by ho, pravda, spáchal. Zvláštne.

Na tomto mieste treba uviesť ešte čosi, o čom sa nevie. Denník sestier Cohenových jasne uvádza, a oni sami to všetci takisto potvrdzujú, že boli s Čermanom a Andášikom na diskotéke v Mlynskej doline ešte raz: 14. júla, na francúzsky štátny sviatok a deň pred ich odchodom do Paríža. A dobre sa bavili. Takže dvaja „vrahovia“ sa o päť dní vrátili s tromi ženami (bola tam už aj Marcela) na miesto činu v čase, keď už bolo po Cervanovej rozsiahle pátranie, jej fotky všade viseli?

Ešte čosi. Otázka, ako sa dostali do prípadu Lachman a Dúbravický. Dosť hlúpym spôsobom. Eduard Pálka potreboval z okruhu niekoľkých desiatok „podozrivých Nitranov“ vytypovať muža, ktorý vie šoférovať auto (Lachman) a tiež muža, ktorý vie po francúzsky (Dúbravický). Realita sa prispôsobuje konštrukcii.

piaty bod: 9.7. v Mlynskej doline

Policajti, ktorí zmiznutie Cervanovej vyšetrovali krátko po čine v júli 1976, boli pomerne dôslední. Policajný archív v Levoči obsahuje aj svedeckú výpoveď študentky strednej zdravotníckej školy Magdalény Mlynarčíkovej. „9.7. som bola so Zdenkou Kováčovou na diskotéke v Mlynskej doline, asi od 22.30 do 23.00 sme boli na parkovisku, proti nám išlo nejaké auto. Videla som, že zastalo pri zastávke autobusu MHD, počula som odtiaľ krik a volanie ženského hlasu o pomoc, videla som, že dvaja, traja muži ťahali do vozidla nejaké dievča, ktoré volalo o pomoc a kričalo, aby ju pustili. Jeden z mužov skríkol: ,Ber ju dnu!´ V aute za volantom sedel tretí muž, opísať osoby na vzdialenosť asi päťdesiat metrov neviem. Auto bolo bledej farby, malo obdĺžnikové koncové svetlá.“

Táto výpoveď sa pozoruhodne zhoduje s kľúčovou výpoveďou manželov Bačovcov. Títo dôchodcovia išli v piatok večer na cintorín v Slávičom údolí. Keď potom čakali na autobus, videli, ako sa smerom od internátu blíži k zastávke okolo 22.30 dievča s taškou. Prišlo k nemu zhora svetlé auto so stlmenými svetlami, asi Volkswagen „chrobák“, v ňom boli traja muži, dievča si k nim nastúpilo a odišli. Bola to Cervanová? Je to možné. Bačovci tak boli zrejme poslední ľudia, ktorí ju videli, o čom aj vypovedali na polícii už v roku 1976. Pani Veronika Bačová si ešte všimla, že na ŠPZ auta bolo číslo 24 alebo 25, pripomenulo je to vek jej syna (porovnajte si to s ŠPZ Brázdovho auta NRA 15-76) a to, že vodič mal tmavú pokožku a čierne vlasy.

Ako hlboko veriacich ľudí potom Bačovcov celé roky prípad Cervanová trápil, rovnako aj to, že v prvej stručnej výpovedi neuviedli všetky podstatné veci, najmä to, že s dievčinou hovorili. Tak sa sami v roku 2008 prihlásili ako svedkovia u obhajcu odsúdených Allana Böhma s tým, že chcú svoju výpoveď, o ktorú Najvyšší súd nemá záujem, rozšíriť o rozhovor s dievčaťom, ktoré údajne vravelo, že ide na vlak za priateľom. Ten ich poslal za notárom, kde ju spísali. Kolega Martin Hanus z toho usudzuje, že svedectvo Bačovcov je dofabulované. Skutočnosť je iná: pri prvej výpovedi v roku 1976 policajt na nich nemal čas, detaily ho nezaujímali, ako sami o tridsať rokov neskôr dosvedčili advokátovi Böhmovi, a najmä – súdy o ich svedectvo nemali záujem, bolo v rozpore s oficiálnou verziou prípadu.

šiesty bod: korunný svedok

 So svedectvom manželov Bačovcov, ako aj so svedectvom Magdalény Mlynarčíkovej ostro kontrastuje výpoveď korunného svedka prípadu, vtedy študenta Igora Urbánka. V čom? V tom, že tvrdí, že práve on v piatok 9.7. okolo 22.30 odprevádzal z internátu, kde si bola po diskotéke po veci, Cervanovú na zastávku autobusu. Tam vraj prišlo svetlé auto, z ktorého vystúpili dvaja muži a pred zrakom Urbánka – a proti jej vôli – vraj Cervanovú vtiahli dnu a odišli s ňou. Ani Bačovci, ani Mlynarčíková však neuvádzajú, že by malo dievča akéhokoľvek sprevázajúceho spoločníka.

Ak je to tak, ako tvrdí Urbánek, tak nedáva skutočne nijaký zmysel, prečo vypovedal až o dva roky neskôr pred Pálkom a prečo túto závažnú skutočnosť neuviedol už v lete 1976, keď bolo vyhlásené rozsiahle pátranie po nezvestnej, o ktorom musel vedieť. Zatajil to? Alebo si to celé vymyslel? Faktom je, že zápis o jeho výpovedi z júla 1976 v Levočskom archíve mal byť, ale dnes tam nie je. Zmizol.

„Keď som spolupracoval, mal som na cele slušného človeka, ak nie, tak hovädo, vraví Lachman.“

Nesedí tu veľa vecí. Svedka Urbánka .týždeň oslovil, no rozhovor odmietol s tým, že prípad Štrasburg uzavrel. Korunný svedok vypovedal pred Krajským súdom v januári 2003. Najprv uviedol, že z obžalovaných pozná iba Andrášika cez jeho brata Igora. To potvrdzuje aj ich sestra Eva. Už o dva riadky nižšie v zápisnici však Urbánek uvádza, že na diskotéke 9.7. bol Milan Andrášik, Jozef Škrobánek a Miloš Kocúr. Otázku, ako to vie, keď predtým Kocúra nepoznal, nezodpovedal. A práve s Kocúrom vraj mal pre Cervanovú vo vestibule internátu konflikt a ten mu vraj dal facku. Vôbec, Urbánkovi v roku 2003 zlyhávala pamäť.

„Neviem povedať,“ uviedol na otázku, či sa na diskotéke stretol s Francúzkami. „Po dvadsiatich rokoch si to nepamätám,“ uviedol na otázku, či si pamätá, či pri odprevádzaní dievčiny z internátu išiel niekto za ním. Opakoval ale, že dátumom 9.7. si je istý. „Bránila sa, nechcela, ale keď dievča nechce, tak ju vysadia,“ tieto zmätočné slová uviedol korunný svedok Urbánek na otázku predsedníčky senátu Soni Smolovej, či si pamätá, čo poškodená hovorila pri vťahovaní do auta, či niečo kričala alebo sa nejako bránila.

Čo je úplne nepochopiteľné, je, že muža, ktorému pred očami vtiahli násilím do auta cudzí chlapi dievča, ktoré odprevádzal na autobus, neobvinila polícia z toho, že skutok nenahlásil, respektíve ho začal opisovať až po dvoch rokoch. Prečo sa Urbánek sám hneď neprihlásil na polícii, nikdy nepovedal. Nie, on nemal byť svedok, ale spoluobvinený.

siedmy bod: 6+3=9

Dobre. Pripusťme, že sa udialo súčasne zopár vecí, ktoré sú každá sama osebe nepravdepodobné, o to viac všetky. Pripusťme, že pravdu má svedok Urbánek, ktorý sa v prípade záhadne „vynoril“ až po príchode kriminalistu Pálku v roku 1978 a nemajú pravdu svedkovia Bačovci a Mlynarčíková, ktorí žiadneho muža (teda Urbánka) odprevádzajúceho Cervanovú nevideli. Pripusťme aj to, že Čerman požiadal dvoch jemu neznámych mužov, Lachmana a Dúbravického, aby jeho francúzske kamarátky „odpratali“ na noc do Lamača, keďže on išiel na žúr s Cervanovou, ktorú unášal s Kocúrom a Brázdom. To všetko môžeme pripustiť, ale aj tak nevieme odpovedať na otázku, ako sa na žúr na Varínskej dostali ďalší dvaja, teda Beďač a Andrášik. Rovnica 6+3=9 platí aj na Slovensku. Sedem mužov a dve ženy. Na to treba najmenej dve autá. Tak sa v prípade objavilo Beďačovo auto – vtedy nepojazdná malá fiatka, ktorá v skutočnosti bola rozobratá v Nitre, ako sme si už povedali.

Súdy si zrejme osvojili názor, že dve ženy (jednu násilím) odviezli v prvom aute z Mlynskej doliny na Varínsku štyria muži; Čerman, Kocúr, Andrášik a Brázda. Teda šesť ľudí vo vozidle Fiat 125 P. Dodnes však nikto neodpovedal na rozpor, že si ani Urbánek, ani Bačovci, ani Mlynarčíková v onom aute nevšimli Zimákovú. Je to tažké, ale pripusťme toto všetko, že sa to tak stalo. Ľudia, ktorí sa všetci nepoznali a ktorí mali v tom čase fungujúce partnerské vzťahy, si šli „povyraziť“ s dvoma cudzími „babami“, s jednou proti jej vôli. Inak sa totiž nedostaneme na Varínsku. A tam sa dostať naozaj potrebujeme.

ôsmy bod: dom na Varínskej

 Varínska je malá úzka ulička v tichej štvrti s rodinnými domami. Sú od seba vzdialené päť, možno osem metrov. Ak tam prídete dnes, okamžite si vás miestni všimnú. O to viac by bolo nápadné, keby tam v júli 1976 neskoro večer prišla partia deviatich ľudí na dvoch autách. Polícia pritom nikoho zo susedov v súvislosti s prípadom nevypočula.

Dobre, pripusťme aj to, že za tých približne dvadsať minút, čo mohla trvať cesta z Mlynskej doliny do Prievozu, sa trom únoscom podarilo natoľko upokojiť Cervanovú, že keď tam prišli a vystúpili z auta, nekričala. Nie, opitá ešte vtedy asi nebola. Vošli spolu do domu. Ibaže, v tom dome bývali ako podnájomníci Čerman s Andrášikom iba do mája a my sme už v júli. A domáca pani Turčanová vyšetrovateľom potvrdila, že kľúč jej mladí muži vrátili. Súdy sa s týmto rozporom vyrovnali tak, že si vraj urobili kópiu kľúčov. Obaja mali pritom v tom čase už iné bývanie, Andrášik v Lamači a Čerman na Gajovej, a nemohli ani len tušiť, že 9.7. tam unesú neznáme dievča. A napokon je tu otázka, odkiaľ sa vyšetrovatelia dozvedeli o Varínskej. Predsa od Čermana, sám im to iniciatívne uviedol, lebo im chcel pomôcť. Takže „vrah“ sám uviedol miesto činu, na ktoré by ťažko inak prišli.

Dobre, pripusťme aj to. Ako ale únoscovia mohli vedieť, že v dome práve vtedy nikto nebude? O to viac, že nevedeli, kto v dome nemá byť – lebo tam už nebývali. Ešte raz, v tom čase neboli mobily. Čerman podľa súdov zrejme z búdky kdesi na Mlynskej doline mohol na domácej linke overovať, či niekto v dome zodvihne telefón; zrejme v zhone pri únose Cervanovej z diskotéky. Teda, ak tomuto príbehu niekto takto verí. Alebo tam išli len tak skusmo. Okrem pani domácej (tá o pár rokov neskôr vypovedala, že v tom čase bola asi v Piešťanoch) v dome v danom čase mali bývať Maďar István Vámos a dve pracovníčky Omnie. Obidve vypovedali 17.11. 1981. Prvá z nich, Katarína Tomašovičová, v Zápisnici o výsluchu svedka uviedla, že v dome na Varínskej bola v júli 1976 iba cez pracovné dni – na víkendy vždy od piatka rovno z práce chodila k rodičom mimo Bratislavy. „Vždy sme našli izbu tak, ako sme ju zanechali, nepozorovali sme nijaké zmeny,“ uviedla na otázku, či si všimla po príchode od rodičov niečo zvláštne, neporiadok a tak. Podobne sa vyjadrila aj druhá podnájomníčka, Dáša Zelmanová. Naše súdy si aj s tým poradili: nevyhodnotili svedectvá v prospech (nič zvláštne si svedkyne v dome nevšimli), ale v neprospech odsúdených (pripúšťajú, že v dome mohli byť cudzí ľudia). Pozoruhodné.

A pritom, mali sa tam odohrať nikým nespozorované sexuálne orgie. Na poschodí mal v posteli pani domácej, ktorá bola pritom taká úzkostlivá, že by si všimla „šálku preloženú z miesta na miesto“ (Čerman) súložiť najprv Čerman so Zimákovou, a to tak, že predtým skopol z postele na zem opitého Lachmana, ktorý väčšinu času spal, iba občas sa prebudil. Nepatrí teda medzi hlavných páchateľov a skončil preto s nižším trestom. Stačí, že vypovedal proti ostatným, v tom bola jeho úloha. Inak, práve tento najmenej nápadný z „Nitranov“, ktorý postupne menil výpovede, pred Krajským súdom v septembri 2002 vypovedal takto:

„Postupne som vťahoval seba aj ostatných do tejto situácie. Teror bol psychický, fyzicky ma nenapádali – mali aj konfidentov spoluväzňov, u mňa to bol Janžetič, navodil mi mená ľudí, ktorí mali vo veci figurovať (...) keď došlo k oboznamovaniu spisu, radil som sa s obhajcom medzi štyrmi očami. Radil mi, že keď to vezmem celé späť, stanem sa nedôveryhodným. Bude obtiažne poprieť celé konania a dohodli sme sa, že popriem len tvrdenie o tom povraze, a keď som vlastne zvyšok skutku prespal, nemôžem uškodiť iným.

„V prípade, kde nie sú nijaké priame dôkazy, mohla byť šnúra na bielizeň kľúčovým dôkazom.“

(...) pokiaľ som vyhotovil nákres, najprv som bol predvedený do nejakej vily v Bratislave a až potom som to nakreslil (...) nikdy som nikoho nevidel znásilniť a zavraždiť (...) keď som podal odvolanie voči rozsudku, tak mi dali na celu odsúdeného na smrť Riga. Poznal som ho, bol to klient doktora Detvaia a poznal som ho z pozorovania. To prebiehalo tak, že keď som spolupracoval, mal som na cele slušného človeka a keď som nespolupracoval, tak som mal na cele lotra, hovädo.“

Toľko Lachman. Ale pokračujme. Čerman so Zimákovou mali potom zísť dole, kde mali pokračovať orgie s Cervanovou. Nebola povoľná a keď sa vyhrážala, že mužov udá, údajne rozhodli, že ju zabalia do zelenej deky a odvezú do Kráľovej pri Senci utopiť.

A čo medzitým Zimáková? Dobrá otázka. Súdna verzia nedáva na ňu odpoveď. Možno si ohrýzala nechty a čakala, kedy sa to už celé skončí. Teda, ak niekto verí tomu, že keď sa dozvedela, že muži chcú zabiť Cervanovú, tak neprotestovala. Alebo už boli všetci natoľko opití. Zimáková je totiž kľúčová svedkyňa, ktorú vraj páchatelia vzali aj do Kráľovej pri Senci. Prečo, to nikto netuší. Vlastne, jeden dôvod tu je – Pálka od roku 1978 potreboval svedkyňu, pričom úlohu Zimákovej mali v jeho labyrinte hrať najprv iné ženy (Miezgová, Benová a pod.), čo mu celkom nevyšlo. Poďme ale naspäť do Kráľovej pri Senci. Tam zrejme počas topenia Cervanovej Zimáková trpezlivo a nečinne čakala v aute, pozerala sa podchvíľou na hodinky s tým, že chlapci, ponáhľajte sa, ja sa už musím vrátiť na vodácky splav na Hron. Taká je totiž pravda, ona mala na diskotéku tajne odísť zo splavu, ale o tom neskôr.

Vráťme sa ešte na osudnú noc do domu na Varínsku. Nikto nikdy nerobil časovú rekonštrukciou, či sa to takto vôbec mohlo udiať. Susedia si naďalej nič nevšimli, ani keď opitá partia berie Cervanovú na popravu. Ona sama to ale musí vedieť. A nekričí. Nebráni sa. Zvláštne. Opitý Lachman sa už zrejme prebral, vstal zo zeme v izbe pani domácej a doniesol z kúpeľne či odkiaľ šnúru, ktorým má byť obeť zviazaná. Opäť, tá nekričí, nebráni sa, nič v dome sa nerozbije a nikto to v okolí nepočuje.

Povedzme si, čo na to všetko hovoria výpovede obyvateľov domu na Varínskej vyšetrovateľom. Pani Turčanová si nevšimla v dome v inkriminovanom čase nijaké zmeny. Zrejme ho opití páchatelia pred odchodom tak pedantne upratali. Aj jej posteľ, kde súložili. Vypovedá svedok Tibor Turčan, syn domácej: „Mama bola pedantná a keby sa niečo zmenilo, hneď by som si to všimol. V dome nič nechýbalo. Na zelenú deku si spomínam, nič nechýbalo. Mali sme dve deky, aj červenú, ani jedna nechýbala.“

deviaty bod: šnúra na prádlo

 Dobre, je to čoraz ťažšie, ale pripusťme, že domáca ani jej syn ani podnájomníčky si v byte, kde boli sexuálne a alkoholické orgie, nič nevšimli. Ani zmiznutie šnúry na prádlo. Potrebujeme ísť ďalej.

Tu sa dostávame k azda najabsurdnejšej časti prípadu Cervanová, k zničeným alebo nevykonaným dôkazom. Začnime dvoma litrami vody z miesta, kde našli telo Cervanovej. Správa ZNB zo 16.7.1976 – teda dva dni po nájdení tela – uvádza v Protokole o ohľadaní povodia rieky Čierna voda, že tieto vzorky boli odobraté. Dodnes však nevieme, ako dopadla expertíza a či preukázala, porovnaním s vodou z tela obete, že ide o identické alebo rozdielne vzorky. Je to dôležité pre objasnenie miesta, kde bola Cervanová utopená.

A teraz šnúra na bielizeň z domácnosti pani Turčanovej, ktorá si jej zmiznutie nevšimla. Pálka ju však vo svojom labyrinte potreboval – tak tam je. Presnejšie, bola. V prípade, kde nie sú priame dôkazy, nijaké odtlačky prstov, stopy krvi či spermatu, nič, iba výpovede a doznania, mohla byť práve šnúra na bielizeň, prípadne neskôr test DNA na nej vykonaný, kľúčovým dôkazom. Stalo sa však toto: v roku 1988 rozhodnutím Najvyššieho súdu nariadil predseda senátu Milan Karabin vrátenie vecí po nebohej jej matke. Nariadil ešte čosi, zničenie doličných vecí, a to dvoch šnúr a jedného vzorku šnúry, na návrh krajského prokurátora. Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažnosť odsúdení Čerman, Beďač, Kocúr a Andrášik a zhodne uviedli, že uvedené veci by mali ostať v úschove krajskej prokuratúry, aby boli k dispozícii pri rozhodovaní o prípadnom návrhu na obnovu konania.

Ešte raz si povedzme, čo sa tu stalo. Sudca Karabin dal zničiť lano, ktoré mohlo pritom neskôr slúžiť ako usvedčujúci dôkaz, pretože ho označil za bezcennú vec. A naopak, ľudia označení ako vrahovia proti tomu protestovali. To sa dá ako vysvetliť?

desiaty bod: prečo Nitrania

 Nechajme jazierko jazierkom, potok potokom. Vráťme sa na začiatok. Prečo práve Nitrania? Odpoveď ponúka samotný Euduard Pálka, a to vo svojej výpovedi pred Krajským súdom v roku 2003. Hovorí, že vysoký funkcionár SZM (Socialistický zväz mládeže) Juraj Tokár, ktorý mal na starosti aj diskotéky, a Pálka s ním hovoril hneď po príchode do Bratislavy v roku 1978, mu mal uviesť, že jeho priateľka Naďa Benová mu spomenula, že jej kamaráti z Nitry spravili čosi hrozné. To mu stačilo, zavetril stopu. A prišiel na niečo, čo neodhalili „blbí Slováci“.

Tu spravme vsuvku: spor o Levočské archívy, kde by mali byť uložené policajné spisy z leta 1976 k prípadu Cervanová, ide mimo podstaty veci. Nie je dôležité, ako tvrdí kolega Hanus, či sú v nich iba stručné výpovede študentov, ktorí boli na diskotéke, a že sú to čriepky, ktoré odsúdeným skôr priťažujú. Dôležité až tak nie je ani tvrdenie obhajoby, že Levočské archívy nespomínajú „Nitranov“ na piatkovej diskotéke, kde bola Cervanová. Naozaj si ich mohli ostatní nevšimnúť. Kľúčová je otázka, ktorou sa doteraz nikto nezaoberal – kto boli účastníci inej, teda štvrtkovej diskotéky a čo o nej vypovedajú. S manipuláciou prišiel až od roku 1978 Pálka, keď Čermanovi a Andrášikovi podsunul, že tam boli, v rozpore s realitou, v piatok 9.7., a nie vo štvrtok. O tom však slovenskí operatívci v roku 1976 nemohli vedieť a tak sa, logicky, nemohli ani vypočúvaných o dva roky skôr pýtať, o ktorej diskotéke vlastne hovoria.

„Nepamätám si, že by bola išla preč, hovorí lekár, ktorý bol so Zimákovou v júli 1976 na splave.“

Spomeňme dôležité výpovede viacerých ľudí. Prvý z nich, bývalý diskdžokej Vladimír Krajčovič už nežije, režisérovi Robertovi Kirchhoffovi pred dvanástimi rokmi uviedol toto: „Asi dva mesiace po únose Cervanovej prišli policajti za mnou a pýtali sa, či sa pamätám na babu, že bola vraj za mnou a chcela zahrať pesničku. To som si, samozrejme, nepamätal, tak som vytiahol denník, kde som mal zaznačené, že v ten deň, v piatok 9.7., som tam ozaj ja robil diskotéku z reprodukovanej hudby. Niekde písali, že tam vystupoval Elán, Jana Kociánová alebo iná živá hudba. Nie je to pravda.

“Teda v piatok 9.7. hral dídžej reprodukovanú hudbu. Čo ale hovoria svedectvá tých, ktorí tam boli s Čermanom a Andrášikom? Výpovede sestier Cohenovych na Krajskom súde v Bratislave 4. – 7. februára 2003: „Spomínam si, že sme tancovali rock, boli tam aj husle.“ Na otázku, či išlo o skupinu, teda o živú hudbu, alebo o prehrávanú hudbu, Sylvia Cohen hovorí: „Išlo o skupinu.“ To isté uvádzala aj jej staršia sestra Lydia.

A ešte späť k Nadi Benovej. V rozhovore pre .týždeň si nespomína, čo presne a či vôbec niečo o „kamarátoch z Nitry, ktorí urobili niečo hrozné“ povedala Tokárovi ako svojmu vtedajšiemu blízkemu priateľovi (už nežije). Kriminalisti ju už v roku 1976 vypočúvali s tým, že nič, nijaký krik dievčaťa, vtedy nepočula.

jedenásty bod: podkladali mi mená

 Druhý korunný svedok obžaloby popri Urbánkovi je lekár Jozef Škrobánek. Na súde v roku 2003 vypovedal, že v piatok 9.7. 1976 okolo 22.00 išiel z internátu na železničnú stanicu na vlak do Prahy. Prvýkrát vypovedal asi tri až päť dní po tomto dátume, pričom neuvádzal Urbánka (toho spomenul až v roku 1982, čo neskôr pred senátom Krajského súdu poprel) ani Nitranov. O niektorých z nich vypovedá až v roku 2003:

„Myslím, že tam boli Andrášik, Dúbravický, Beďač, Urbánek, Kocúr (...) Výsluchy prebiehali tak, že sa spýtali na priebeh diskotéky a účastníkov a vzápätí mi predložili fotografie približne desiatich ľudí. Keď som ukázal na troch, štyroch, o ktorých som hovoril, vzápätí mi ukázali ďalšiu fotografiu, a pýtali sa ma, či tam nebola daná osoba. Tak sa do tej skupiny dostal aj Lachman, ktorého som v živote nevidel, aj Čerman, ktorého som nepoznal, aj Brázda, ktorého som predtým nikde nevidel. Kým som si neosvojil mená, ktoré bolo treba nadiktovať a dostať do zápisnice, sústavne mi ich podkladali. Kým som tam tie mená nedostal, tak mi tú zápisnicu vlastne nedali podpísať."

Čo to je, ak nie manipulácia zo strany vyšetrovateľov? Potrebovali Škrobánka, aby dosvedčil Urbánka, ktorý dosvedčil, že mu doslova spred očí traja „Nitrania“ uniesli autom Cervanovú, keď ju odprevádzal. Na tomto celý prípad stojí a padá. Na nedôveryhodných výpovediach dvoch svedkov. Kto kedy zistí, či v Mlynskej doline vtedy vôbec boli, a či to bolo v piatok, keď tam bola Cervanová, alebo vo štvrtok, keď tam boli Čerman, Andrášik a Francúzky? Naše súdy ani toto, zdá sa, nezaujíma.

Časopis .týždeň oslovil aj šéfku senátu Krajského súdu v roku 2004 Soňu Smolovú. Odmietla sa k prípadu vyjadriť s tým, že  už je na dôchodku a všetko je podľa nej v obsiahlom 91-stranovom rozsudku. Ak ten rozsudok pozorne čítate, tak pochopíte, že zmätočné, navzájom si odporujúce výpovede, ktoré sú v ňom zoradené bez vyhodnotenia rozporov, nie sú dôkazom viny odsúdených, ale skôr dôkazom manipulácií vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov, ktorí si ich osvojili.

dvanásty bod: to je tá?

Je tu aj príbeh Miloša Kocúra. Nahrávka jeho výpovede tri dni po zadržaní 15. júna 1981, ktorú zverejnil aj kolega Martin Hanus, ho má podľa mnohých usvedčiť z toho, že už na začiatku prípad presne opísal. Nie je to tak. V tej výpovedi nesedí miesto únosu (hovorí o Horskom parku), ani miesto činu (hovorí o vile niekde na Slavíne) a napokon ani počet spolupáchateľov (uvádza iba štyroch). Miloš Kocúr uvádza pre .týždeň:

„Celé to zadržanie bolo v mojom prípade zámerne urobené tak, že ako jediný som o ničom nevedel. Nikto ma predtým nenavštívil. Zadržali ma okolo 5.30 ráno po oslave promócií. Mali to presne vymyslené, mal som v sebe eufóriu a alkohol. Myslel som si, že je to pre kamaráta, čo rok predtým emigroval. Prvý deň ma vzali do Galanty, vypočúvali ma neskoro do večera. Podsúvali mi, čo mám vedieť: my už vieme, že ste s Brázdom išli do Bratislavy, čo som popieral. Boli tam aj facky. Jeden vysoký, brčkavý, volal sa Augustín, ma chytil za uši a vyhrážal sa: „do basy pôjdes“ alebo „nemysli si, že sa z toho tak ľahko dostaneš ako Dúbravický“. Všetko mi podsúvali, čo sme mali robiť. Vravel som si v duchu: čo sa tí chlapci zbláznili? Brázdu aj Lachmana som poznal, Čermana ani Andrášika vôbec, Dúbravického tiež nie. Podsúvali mi celý prípad, že ja, Čerman a Brázda sme to urobili, že oni už to vedia a že ma zavrú. V prvom rade som si myslel, že keď to tí slušní chlapci vravia, asi je to tak, ale prečo ma do toho ťahajú? Ráno ma previezli do Bratislavy na Februárku. Po ceste som sa utešoval, že však sa to vysvetlí a zistí sa, že to je zlý omyl. Po ceste mi tvrdili, že už majú priznanie Brázdu. Až neskôr som zistil, že to nebola pravda. Váľajú to na mňa, myslel som si. Od rána do pol štvrtej sa na mne striedali štyria, piati policajti. Kričali, hrozili mi päsťami. Jednému z nich, Taliga sa volá, chýbal jeden prst a vyzeral ako mäsiar. Ukazovali mi fotky z ich albumov, koho vraj poznám. Ukázali mi Zimákovú, tú poznám, aj Marcelu Bonovú som poznal. Ďalšiu ženu som nepoznal. Zrazu mi zozadu strelili takú, že mi stôl dal druhú. To je tá? – opýtal som sa. No vidíte, ako ste ju poznali, usmiali sa. Ukazovali mi Cervanovú. Advokáta som tam nemal. Keď som bol v stave, že som sa už nevedel brániť, večer mi povedali: už to len narýchlo poviete pred prokurátorom a my vám dáme pokoj. Doktor Meierhofer, starší pán, už čakal vo vedľajšej miestnosti. Vravel mi: zapisovateľka je zďaleka, nahráme to na pásku, my to potom prepíšeme, tak rýchlo vravte. A ja som im tie blboviny do magnetofónu začal kecať, ale keď si to pozorne vypočujete, za mnou je šum a hlasy – napovedajú mi, čo mám hovoriť. Lachmana a Dúbravického tam neuvádzam, vtedy ešte v prípade neexistovali.“

trinásty bod: svedkyňa Zimáková

Najsmutnejšie na tomto prípade je to, ako do neho vyšetrovatelia zamotali medičku Vieru Zimákovú. Iba stručne, keďže jej príbeh je pomerne známy: mala byť údajne pri únose, znásilnení aj vražde Cervanovej. Teda kľúčová svedkyňa. Opakovane, viackrát, svedectvo priznala a potom poprela, že bolo vynútené nátlakom. Napokon prokurátorovi Milanovi Valašíkovi (dnes úspešnému advokátovi, ktorý zastupoval aj Rezeša pri kúpe VSŽ, neskôr aj prezidenta Gašparoviča) doniesla dokument zo študijného oddelenia fakulty, ktorý potvrdzoval, že 9.7. 1976 bola s tridsiatkou študentov na splave na Hrone, asi 150 kilometrov od Bratislavy. Dúfala, že má nepriestrelné alibi a vydýchla si. O to viac, že mala vtedy malé dieťa.

Omyl. Druhá strana našla riešenie a nedopustila, aby sa celý prípad zrútil. Zo splavu vraj tajne podvečer odišla stopom do Bratislavy, kde sa údajne zúčastnila na všetkých hrozných veciach a ráno ju vraj nepozorovane naspäť na splav doviezol Brázda. Opäť pod nátlakom, aby sa dostala k dieťaťu, súhlasila. Na súde však všetko poprela s tým, že to uviedla pod nátlakom, a išla na tri roky do väzenia za krivé svedectvo. Na jej svedectve možno visel život troch ľudí, pre ktorých prokurátor Valašík žiadal tresty smrti.

Aj kolega Martin Hanus uznáva, že prípad Zimákovej je dodnes azda najsilnejším tromfom obhajoby. Pozrime sa teda, ako ho tento novinár „rozbil“. Tvrdí, že jej (nikým nespozorovaný, treba hneď dodať) výlet do Bratislavy zo splavu pôsobí síce zvláštne, ale nie neuskutočniteľne ani absurdne. Prečo? Podľa Hanusa preto, lebo vodáci mali v sobotu 10.7. oddychový deň. A tiež preto, lebo nikto Zimákovej nepotvrdil alibi na piatkový večer ani to, že by s ním prespávala v stane. Ale to je zavádzanie.

Lekár (jeho meno máme v redakcii), ktorý bol na splave so Zimákovou, uvádza pre týždeň: „Každý z nás sa pri výsluchu vyjadroval, že pokiaľ si pamätá, nešla Viera zo splavu preč. Ja som so Zimákovou išiel na splav aj naspäť. Neviem potvrdiť, čo presne bolo medzitým, ale nepamätám si, že by išla preč. Každý deň sme išli asi do piatej, v člne boli vždy dvaja, takže nikto nemohol chýbať.“

Uvedomme si, čo sa tu stalo: súdy si z výpovedí asi siedmich účastníkov splavu, ktorí jeden za druhým vraveli, že si nepamätajú, že by Zimáková tajne a už vôbec nie s vedomím ostatných odišla, vzdialila sa na jednu noc, vyvodili, že to nemožno vylúčiť. Čo to je, ak nie manipulácia? Nie, pravda naozaj nie je druh viery. Pravda buď je, alebo nie je. Kolega Hanus je presvedčený o vine Nitranov, my o ich nevine presvedčení nemôžeme byť, nie sme sudcovia. Sme ale presvedčení, že prípad je zmanipulovaný od začiatku do konca.