Čo tak potichu?

introverta v dave spoznáte jednoducho. Nebude tam. Prípadne bude stáť niekde na kraji a netrpezlivo čakať na vytúžený moment samoty. Introverta v dialógu spoznáte o trochu ťažšie. Jedna možnosť, tá jednoduchšia, je, že vám to o sebe povie sám. Tá druhá je, že bude o sebe vytrvalo tvrdiť, aký je extrovert, prípadne, ako sa extrovertnosti počas života priučil. Hlúposť. No keď sa o introvertnosti bavíte s politikmi, máte pre ich zahmlievanie aj mierne pochopenie. V ich neľútostnom bojisku je priznanie si vlastnej uzavretosti obnažením Achillovej päty, na ktorú ostatní pri najbližšej príležitosti s radosťou zaútočia. Lebo introverti v politike, to bola vždy skôr nevýhoda.

Taký Jozef Mihál si to dobre uvedomuje. Aj preto svoju odpoveď na otázku, či sa cíti ako introvert, začína vetou, podľa ktorej sa „narodil ako introvert, ale s pribúdajúcimi rokmi sa naučil byť extrovertom.“ Z uzavretejšieho dieťaťa vraj život vychoval otvorenejšieho päťdesiatnika. Preto už dávno nemá problém postaviť sa pred stopäťdesiat ľudí a niekoľko hodín im prednášať či odpovedať na otázky. Kiežby to tak fungovalo a podobné príležitosti by dokázali meniť ľudské charakterové črty. Lenže celkom tak to nefunguje.

Boom spoločenského záujmu o introvertov a ich povahu prišiel asi pred piatimi rokmi, keď na YouTube začalo zbierať kliky video istej Susan Cainovej. Prednáška bývalej manažérky z Wall Street sa stala manifestom mnohých introvertov, ktorí prvýkrát počuli, že vo svojom strachu z väčších skupín nie sú osamotení. Video, ako i následná záplava rôznych článkov a publikácií, pomenovalo starosti, ktorými si introverti v živote musia prechádzať. Dalo by sa povedať, že video ich spojilo – keby to nebolo v úplnom rozpore s ich prirodzenosťou. Sama Susan Cain o živote introvertov v dnešnom svete vydala úspešnú knihu, ktorou vyvrátila niekoľko mýtov. V prvom rade ten, že introverti sú nudní a nemajú radi ľudí. Alebo ten, že väčšina introvertov navonok predstiera, že sú extroverti. Alebo, že introverti sa môžu počas života zásadne posunúť smerom k opačnému pólu. Nemôžu. Jediné, čo dokážu, je naučiť sa hrať istú extrovertnú rolu a opakovaním si ju zautomatizovať tak, že opadne veľká časť obáv, ktoré takáto rola pôvodne spôsobovala. Táto pozícia sa však pre introverta nikdy nestane prirodzenou a odrazí sa na momentoch, ktoré prídu po vytúženom vypadnutí z roly. Zatiaľ čo na extroverta padne smútok z konca párty, na introverta padne únava a potreba tichej regenerácie.

Jozef Mihál relaxuje najčastejšie v hotelových wellnessoch. V takom januári, keď prednáša každý pracovný deň, je to pre jeho psychohygienu nevyhnutnosť. „Aby som to prežil, v tom čase nič iné neriešim. Aj moja rodina vie, že mi v januári treba dať pokoj. Neodpovedám na maily alebo esemesky,“ hovorí Mihál. A keď neskôr záujem o jeho prednášky z daňových a odvodových zákonov klesne, sám sebe naordinuje týždeň či dva dovolenky. Pretože, ako sám hovorí, „ľuďom pri komunikácii odovzdávate energiu, a to neviete nepretržite od rána do večera.“

Ďalším poznávacím znakom, ktorým medzi politikmi ľahko rozoznáte introverta, je spýtať sa ho na spoločenské akcie. Pozvánok mu nepochybne chodia desiatky, no introvert svoju rolu so sebazapretím odohrá iba na zlomku z nich. Aj z tohto hľadiska Jozef Mihál pripomína, na rozdiel od svojho pôvodného tvrdenia, skôr ukážkového introverta. „Väčšina politikov, keď dostane nejakú pozvánku na recepciu, ju s radosťou prijme a ide. Veď sa s niekým zoznámi, porozpráva... Ja takéto akcie ignorujem. Neviem si spomenúť, kedy som bol naposledy na akcii tohto typu. Pokiaľ je to možné, vyhýbam sa im,“ hovorí a vzápätí si odpovedá na rečnícku otázku „viete prečo? Lebo mi to nechýba. Som medzi ľuďmi dostatočne aj bez toho, aby som chodil na takéto recepcie. Keby som to robil, nezostala by mi energia na to, čo ma baví.“ Po chvíľke sa Mihál zamyslí a dodá: „Z tohto pohľadu som možno introvert. No nesnažil som sa to zmeniť. Keď hodnotím svoje predošlé roky, hovorím si, že by som si oveľa starostlivejšie vyberal pozvania.“

nerobiť zo seba idiota

Miroslav Kollár je, minimálne z pohľadu novinára, vďačným typom politického introverta. Primátor Hlohovca nehľadá výhovorky a svoju uzavretú povahu priznáva hneď na úvod. Sám sa vníma ako introvert, hovorí o tom, ako pri ceste vlakom vždy striehol na vozeň, v ktorom nesedeli jeho známi a on mohol cestovať v pokoji. Alebo ako si užíva chvíle po štvrtej poobede, keď z mestského úradu odídu jeho kolegovia a on má čas (a najmä pokoj) spraviť si vo veciach poriadok. „Viem byť normálny, srdečný, s babičkami si podebatujem, zahrám kanastu, aj športový deň s nimi absolvujem, ale ak by odo mňa niekto čakal, že s nimi budem niekde ujúkať a tancovať, tak zas ,odtál-potál´,“ hovorí s úsmevom a patriotickým dôrazom na výslovnosť poslednej príslovky. Kollár rozpráva uvoľnene, vtipne a sebavedomo. Bodaj by aj nie, sme v prostredí jeho kancelárie, nie je nás veľa a väčšiu časť z nás nevidí po prvý raz.