Prežiť leto v rozhorúčenom meste nie je jednoduché. Chodíme po rozpálených uliciach a túžime po mori, jazere, rybníku. Darí sa Bratislave využívať potenciál majestátneho Dunaja?
Bombastické plány veľkých developerov, nové sídliská, lanovka či prístav. Bratislavský Dunaj je po rokoch konečne v centre pozornosti a začína dobiehať zameškané roky. Aké projekty
ustálených spojení, ktoré sa nejakým spôsobom viažu s riekou, je veľa. Nedá sa do nej dvakrát vstúpiť, voda v nej plynie ako čas, musí mať dva brehy, je ako život... Jedno obohraté klišé sa zažilo aj v súvislosti s bratislavským úsekom Dunaja. Vraj je izolovaný od mesta, neprístupný a takmer nevyužívaný. Stále to platí, no niečo sa mení. O nejaký čas by sa Dunaj opäť mohol stať kľúčovou súčasťou mesta.
O tom, ako kedysi vyzeral Dunaj v Bratislave, sa už popísalo veľa, no stále je to rovnako fascinujúce čítanie. Mozog stále úplne neakceptuje predstavu, že tá pekná deväťdesiatstupňová zákruta, čo dnes tak usporiadane prechádza medzi Starým Mestom a Petržalkou, tu nebola a Dunaj si tiekol kade-tade po celom meste. Ešte v šesťnástom storočí Dunaj pretekal cez dnešný Ružinov či Staré Mesto a na svojom bratislavskom toku obmýval minimálne sedem riečnych ostrovov. Ako píše Pavel Dvořák vo svojej Druhej knihe o Bratislave, niektoré staromestské ulice, ako Grösslingova, Medená alebo Tobrucká dodnes rešpektujú niekdajšie trasy menších bočných ramien rieky. „Dunaj bol požehnaním Bratislavy. Len na dunajskom brehu mohlo vyrásť také bohaté a významné mesto. Pravda, bol to celkom iný Dunaj, ako je Dunaj dnešný. Bol to starý Dunaj,“ píše v knihe Dvořák a neskôr opisuje, ako sa „Dunaj neustále menil, správal sa ako živý tvor, a to až do chvíle, kým ho nezabila regulácia.“ Zabitie je trochu prisilné slovo. Keď taliansky inžinier Grazioso Enea Lanfranconi koncom devätnásteho storočia upratal rieku do dnešného koryta, skončila sa tým možno éra „slobodného“ starého Dunaja, no otvorila sa nová etapa spolužitia mesta a rieky.
Prvé vodácke kluby sa začali v Bratislave objavovať koncom devätnásteho storočia. Prvý čisto kanoistický klub Dunajčík vznikol v roku 1924 – desiatka chlapov, členov bratislavských skautských oddielov, ktorá začínala v zimnom prístave, sa s pribúdajúcou odvahou presunula najskôr na Malý a časom aj na veľký Dunaj. Po ňom v tom čase jazdilo oveľa menej lodí, a vodáci tak nemuseli každú chvíľu zápasiť s vlnami či veľkými kameňmi, ktoré sťažili prístup do vody. Dnes je väčšina vodákov skrytá v bočných ramenách, no kontakt s Dunajom ani náhodou nestratili. Pekný príklad vidieť hneď za hranicami Petržalky.
Boris NémethJazero Zemník je ako stvorené pre rýchlostných kanoistov. Boris Bergendi tu chce budovať vodácky areál, prístupný aj verejnosti.
Na kruhovom objazde pri petržalských Slnečniciach zabočíte smerom na hrádzu. Prejdete ju a po nespevnenej ceste idete asi kilometer smerom k Jaroveckému ramenu. Za ním je to už len kúsok k Zemníku, jazeru, ktoré vzniklo pri stavbe vodného diela Gabčíkovo-Nagymáros. Dnes okolo neho stojí skromná cieľová veža, zopár obývateľných kontajnerov a na hladine svietia vyznačené dráhy pre rýchlostných kanoistov. Už o pár rokov by tu však všetko malo vyzerať inak. V pláne je okrem obchvatu D4, ktorý by mal viesť priamo ponad Zemník, Národné centrum rýchlostnej kanoistiky a veslovania.
Boris Bergendi, generálny manažér Slovenského zväzu rýchlostnej kanoistiky, sa toho momentu už teraz nevie dočkať. S nadšením vysvetľuje unikátne vlastnosti Zemníka, ktorý je ako stvorený pre podobný areál. Je dostatočne hlboký (vodákom vďaka 12-metrovej hĺbke nezavadzajú rastliny), ideálne dlhý aj široký (2000 x 200 metrov) a z mesta autom dostupný za niekoľko minút. Cieľom je mať na jeho brehu niekedy v roku 2023 športovú halu, novú cieľovú vežu, volejbalové ihriská či štrkovo-pieskovú pláž s prístupom do Jaroveckého ramena. Teda plnohodnotný vodácky areál, aký by prilákal ľudí z mesta a opäť ich priblížil k rieke, z ktorej začali mať medzičasom až príliš veľký rešpekt.
„Ľudia majú stále strach z toho, že im dieťa padne do Dunaja, okúpe sa a potom mu nedajbože naskáču vyrážky,“ smeje sa Bergendi. Aj preto by chcel v okolí Zemníka vybudovať podobný areál, aký majú v susednej Viedni. „Okolo kanoistického klubu tam majú vybudovaný obrovský komplex, wellness, posilňovňu, telocvičňu, ihriská a bežeckú dráhu. A hneď vedľa areál pre ľudí, kde je reštaurácia, bar, ležadlá... Tá súhra je skvelá. Viem si ju predstaviť aj tu,“ hovorí. Celý projekt by mal byť hotový na jeseň, stavebné povolenie by mohlo prísť na jar a po ňom aj prvá etapa stavieb. A potom, možno už v roku 2023, aj celý areál s potenciálom pritiahnuť k vode aspoň toľko ľudí, ako obľúbená divoká voda v Čunove.
Na plnohodnotné využitie Dunaja v Bratislave si však netreba hneď sadať do kanoe. Vyspelé mesto dokáže pochopiť aj to, aký má tečúca rieka výrazný vizuálny potenciál. Aj obyčajný chodník či lavička dostávajú s vodou v pozadí inú atmosféru. Rovnako to funguje, aj keď sa v blízkosti vody ocitne galéria. Kto má v Bratislave zahraničných známych, vezme ich určite na výlet do Danubiany. Je to pekné miesto mimo centra, na výbežku dunajského ostrova, s upraveným trávnikom a kamienkovou plážou so schodmi na sedenie v tesnej blízkosti rieky. V budove galérie v tvare lode s veľkými sklenými stenami sa tečúci Dunaj stáva kulisou k vystaveným artefaktom. Kto má zahraničných kamarátov s menej kultivovanými a viac dobrodružnými potrebami, mal by ich zobrať do malej galérie HotDock v zimnom prístave. Tá sa totiž pozrela na umelecký potenciál rieky z opačnej, oveľa špinavšej strany. Využila industriálne a zhrdzavené prostredie skladov a fascinujúcich prístavných žeriavov.
„Panuje zhoda na tom, že Bratislava potenciál Dunaja ešte nepochopila.“
Paradoxne, keď sochár Juraj Rattaj galériu HotDock spoluzakladal, vôbec ju neplánoval umiestniť do prístavu. Malá galéria fungovala asi rok a pol v centre Bratislavy (zhodou okolností na bývalom dunajskom ramene na Grösslingovej ulici) a názov mal viac než na prístav odkazovať na rýchle občerstvenie. „Od začiatku sme chceli byť startupová galéria, nemali sme ambíciu stať sa zbierkotvornou inštitúciou. Názov mal vtedy symbolizovať rýchlo cirkulujúce výstavy mladých umelcov,” vysvetľuje Rattaj. V tom čase sa mu zdalo, že v meste chýba priestor na výstavy mladých umelcov, ktorí sa ešte len potrebujú etablovať na scéne. Galéria však v centre neyvdržala dlho a Rattaj pre ňu našiel miesto hodné jej mena.
Boris NémethIndustriálne prostredie prístavu je ideálnou kulisou pre výstavy mladých umelcov v galérii HotDock, ktorú založil Juraj Rattaj.
Priestor v zimnom prístave objavil pred viac ako šiestimi rokmi. Vedenie prístavu bolo prekvapivo naklonené tomu, aby opustený sklad využil ako ateliér. Našiel tam dostatočne veľkorysý výstavný priestor. Veľkým plusom bolo, že nemusel strácať čas „strážením” výstav – ak prišlo za deň iba päť návštevníkov, mohol popritom pracovať. V galérii je dnes aj so sochárom Jaroslavom Kyšom, ktorý v HotDocku vidí celosvetový trend „artist-run” priestorov, podobných Cvernovke. „V takýchto miestach je úplne iná atmosféra ako v klasickej galérii. Cítiť tu také to tvorivé prostredie ateliéru,” vysvetľuje Kyš.
Tak, ako je v galérii Danubiana kulisou k umeleckým dielam pokojne tečúci Dunaj, tu sa zhrdzavené žeriavy skvele hodia ako pozadie k výstavám začínajúcich umelcov. Aj keď malá galéria nemá masovú návštevnosť, tých pár desiatok je industriálnym prostredím fascinovaných. V malom počte sa všetci vojdú aj na strechu galérie, z ktorej môžu dovidieť na tvár žeriavnika. „Dizajn tých strojov je fascinujúci. Majú v sebe aj pamäť doby, zároveň pôsobia futuristicky a apokalypticky – veľký stroj, ovládaný jedným človekom,” snaží sa vysvetliť Kyš ducha prostredia. Rattaj v galérii ráta aj so „site-specific” inštaláciami – umelec Juraj Gábor plánuje vytvoriť podlahu kopírujúcu vlny Dunaja a premietať ich na strop. Uvažuje však, že nasledujúci rok venuje konceptuálnym výstavám spojeným jednou témou. Ale nie, nebude to industriál, skôr sci-fi témy. Pri pohľade na obrovské žeriavy sa to dá ľahko predstaviť.
Ľudí to k petržalským brehom Dunaja ťahá. To si Ivana Daučíková, marketérka firmy Telekom, uvedomila pri pohľade na deti, ako sa zabárajú do veľkej kopy piesku, ktorá mala slúžiť na výstavbu Magio pláže. Ihneď zdvihla telefón a rozhodla sa – potrebujeme dobré detské ihrisko a hneď vedľa bar, v ktorom si mamičky dajú kávu. A k tomu hromadu piesku, okolo ktorej porozhadzujeme kýbliky. „Pláž mala byť miestom, kam si stačí zobrať iba kľúče a peňaženku. Ale tak, aby ste peniaze potrebovali, iba keď chcete drink,” vysvetľuje Daučíková myšlienku Magio pláže, ktorá sa za jedenásť rokov svojho fungovania nezmenila.
Spustnutý priestor pri petržalskom brehu Dunaja si už pred jedenástimi rokmi pýtal nové využitie. Marketing Telekom mal vtedy za sebou už niekoľko športových sponzoringov a chcel sa viac zapojiť do kultúry. Začal pouličným festivalom T-Com Fiesta v centre Bratislavy, prelomový nápad si však Daučíková vypočula od svojho šéfa. „Jedného dňa sa ma spýtal: „Čo keby sme vytvorili miesto, kde si zaboríš nohy do piesku, piješ mojito a pozeráš na západ slnka? A tak bola idea zadefinovaná!” Ivana Daučíková potom dostala projekt na starosť. Keď sa prišla pozrieť na miesto pri Dunaji, pod košatými stromami, s rozbitými lavičkami a ihriskami na petang, bola presvedčená, že je to ten správny priestor. Ako deti sa tu hrávali v lunaparku a sadali si k vode s výhľadom na panorámu centra. Miesto malo pamäť, atmosféru, no žiadne investície. Daučíková teda začala plánovať. Tu bude plážový volejbal, tu pingpongové stoly, tu záchody, ktoré sa mimochodom stali jednou z tých hlavných ťahákov pláže. Na športové aktivity sa postupne nabaľoval kultúrny program, ktorého vrchol zažila Magio pláž jednoznačne až toto leto.
Boris NémethMarketingová špecialistka Ivan Daučíková už pred desiatimi rokmi vedela, že petržalská strana Dunaja je pre Magio pláž ideálna.
Už sa však pomaly blíži septembrový čas, keď Magio pláž neľútostne zbalí všetky plážové ležadlá. Organizátori ešte musia využiť zvyšné teplé týždne na vysadenie trávy a zrevitalizovanie priestoru, aby na ňom neostala iba holá planina. No za posledné roky prišli aj na to, že správanie zákazníkov sa začiatkom školského roka radikálne zmení a na dva či tri týždne sa mesto vyprázdni. Na Dunaj sa na pár týždňov, až kým sa neozve babie leto, zabudne.
Aj keď už vidno niekoľko príkladov správneho využitia rieky v meste, všetci sa zhodujú, že Bratislava potenciál Dunaja ešte zďaleka nepochopila. Jedným z častých mýtov je predstava, že Dunaj je nepopísaný papier, ktorého opustené lužné lesy len čakajú na investície. Na prvý pohľad tak niektoré časti jeho brehu môžu vyzerať, no nie je to tak úplne pravda. Rieka má svoju tradíciu, počas ktorej si na jej kúsky vytvorili nároky najrôznejšie subjekty. A aj keď zdrojov investícií do rieky by sa našlo niekoľko, najviac chýba ucelená a dlhodobá vízia. Ak ju na Dunaji chceme, musia o nej okrem developerov diskutovať aj vodáci, štátni vodohospodári či dopraváci. Zatiaľ sa to darí, veď napríklad developeri chystaného projektu Lido upravili svoj pôvodný projekt, ktorý vôbec nepočítal s trojicou vodáckych klubov medzi Starým mostom a mostom Apollo. V novom projekte už majú vodáci svoju hrádzku, ktorá im umožní pokojný vstup na rieku. Ak sa tak aj naozaj stane, bude to ďalší zo signálov, že Dunaj sa opäť stáva súčasťou mesta, cez ktorého dlhé desaťročia iba pretekal.
Hovorí, že Bratislava nikdy nebude využívať Dunaj ako Praha Vltavu, lebo rieky majú iný príbeh. Naša metropola na tom nie je zle, len mosty sú kontroverzné. Architekt Igor Marko.
Pre mňa ako architekta a urbanistu je takmer nemožné predstaviť si mesto bez rieky. Rieka je akoby fundamentálnou súčasťou mesta. To logicky vyplýva z toho, že ľudia stavali svoje obydlia pri riekach, ktoré sa neskôr zmenili na mestá. Najskôr kvôli dopestovaniu plodín, rybolovu, neskôr kvôli obchodu a rozvoju priemyslu. Mnohé mestá používali rieku aj ako obrannú líniu – napríklad Bratislava. Rieka má symboliku, ktorá je často paradoxná. Na jednej strane sme s ňou životne previazaní a na druhej strane je to živel, ktorý nás ohrozuje. Rieka je výzvou z hľadiska urbanizmu, najmä kvôli klimatickej zmene, ktorá prichádza rýchlejšie, ako sme čakali.
Áno. Rieka v mnohých mestách má stále nevyužitý potenciál. Aktívnejšie využitie Dunaja, jeho spojenie s mestom je predsa len ťažkou úlohou, nakoľko Dunaj nie je typickou mestskou riekou, ale veľtokom a transportným koridorom. Dunaj v budúcnosti možno budeme vedieť viac využiť na mestskú a prímestskú dopravu. Rieka by mala byť novým modrým parkom mesta.
Modrý park je scénický a rekreačný priestor, ktorý svojím charakterom prirodzene dopĺňa funkcie moderného a dynamického mesta. Je logickým pokračovaním príbehu mesta. Priestor nábreží sa postupne menil a bol čoraz viac previazaný s viacerými funkciami mesta. Od parkovo promenádneho až po priemyselný charakter. Priestor rieky sa stával stále viac atraktívnejší a v centrálnych častiach aj exkluzívnejší. Rozmachom automobilovej infraštruktúry sa vo veľa prípadoch mesto od rieky oddelilo, a to je aj prípad Bratislavy. K postupnej deklinácii nábreží prispeli aj dnes opustené a nefunkčné priemyselné zóny, ktoré treba naplniť novým obsahom a prepojiť s riekou. Modrý park pre mňa znamená univerzálny spoločenský priestor, ktorý fyzicky a psychologicky spojí fragmentované a polarizované mestá a hlavne ich obyvateľov.
Dunajské nábrežia by mali byť tým najlepším, čo mesto môže ukázať, no v Bratislave tento pocit stále nemám. Táto dôležitá zóna je stále izolovaná a pôsobí roztrieštene a bezprizorne. Do času, kým nebola vybudovaná Eurovea, bola rieka skôr zabudnutá. Pocit fajnovosti v Bratislave pri Dunaji stále nemáme, ale možno práve výstavbou komplexu Eurovea sa niečo zásadne zmenilo. Začali sme viac rozmýšľať o lepšom a aktívnejšom prepojení rieky a mesta. Hovorím hlavne o verejnom priestore, ktorého využitie otvorilo nové možnosti lepšieho obsahového prepojenia mesta a rieky. Akékoľvek riešenie, ktoré by spríjemnilo priestor pri rieke, je vždy dlhodobou a mimoriadne nákladnou investíciou a dá sa robiť iba v partnerstve s privátnymi investormi. Zodpovedná koordinovaná komunikácia, verejná participácia a aj edukácia smerom k verejnosti stále chýba, a aj preto sú nábrežia stále nevyužitým priestorom, ktorý stále čaká na zásadné rozhodnutia mesta. Hlavne sa to týka najdôležitejšej časti nábrežia v bezprostrednom styku s historickým jadrom, ktoré sa od čias socializmu nezmenilo a potrebuje prejsť nevyhnutnou transformáciou.
Mnohí ľudia, ktorí sa dostanú do Bratislavy, sa často k Dunaju dostanú náhodne. Je to trochu problém aj vizuálneho kontaktu. Múrikmi, ktorými sa trochu nešťastne vytvorila protipovodňová ochrana, sa stratil kontakt s mestom. Dá sa vytvoriť promenádna slučka, kde by ľudia mohli fungovať, a tak prepojiť mesto a rieku.
V prípade komplexu Eurovea som skôr hovoril o charaktere a obsahu verejného priestoru, nie budov. Či sú architektonické riešenia budov a ich obsah správne, ukáže čas. Keď obchodné centrum nebude fungovať, tak sa adaptuje a možno sa nakoniec prestavia na niečo iné. Je to otázka vývoja trhu. Mnoho ľudí reaguje na priestor pred komplexom Eurovea negatívne, pretože ho vníma ako kontrolovaný verejný priestor, kde platia trochu iné pravidlá. Bolo by ideálne, keby mesto paralelne kultivovalo a rozvíjalo verejné priestory, ktoré sú spontánnejšie a poskytujú viacej voľnosti. Ale treba nastaviť správnu rovnováhu a obsahovú pestrosť.
Je to špecifický vývoj Bratislavy. Nemali by sme stále hľadať príklady. Bratislava si svoj nový výraz a vzťah k rieke stále len tvorí, a treba vychádzať z toho, čo máme. A nemáme toho málo. Niečo z pôvodného charakteru sme síce stratili a potrebujeme nanovo definovať budúci charakter mestského nábrežia, samozrejme s rešpektom k histórii a logike mesta. Silueta historického mesta je čitateľná a ešte stále máme na nábreží viaceré dôležité a architektonicky zaujímavé objekty. Potrebný je najmä široký a otvorený dialóg s investičnými skupinami, ktoré v priestore nábrežia vlastnia niekoľko dôležitých priestorov. Treba zdôrazniť, že územie v priamom dotyku s riekou je stále vo vlastníctve mesta, a práve mesto by malo celý priestor strategicky rozvíjať.
Dialóg by malo viesť práve mesto. Nemáme inštitúciu, ktorá by túto kvalitu komunikovala a propagovala. To v Prahe pochopili už dávnejšie, keď vznikol pražský inštitút IPR (Institut plánování a rozvoje, pozn.red.). Mesto tam pochopilo, že musí byť o tri kroky vpredu a určovať kvalitu. Pomáha to aj privátnemu sektoru, pretože ten má partnera, s ktorým môže komunikovať. Procesy sú transparentnejšie a aj rýchlejšie.
Rieka by nás mala spájať a nie rozdeľovať, no v tomto meste nás skutočne rozdeľuje. Logicky aj politicky je to bolestivá téma. Začal by som komunikáciou. Pozrieť sa na to, kto sú hráči v území, aký je verejný záujem, jednoducho vytvoriť podhubie na vytvorenie jasnej stratégie, ako by sme mali nábrežie rozvíjať.
Je tu niekoľko atribútov, ktoré sú univerzálne. Jedným z nich je kontinuita. Dnes je nábrežie roztrieštené. Charakterové izby sú zaujímavé a rozdielne, ale nie sú prepojené. Dochádza k materiálovému šoku, ako keď prechádzate od Eurovey, kde je všetko tak trochu naleštené a prichádzate pod Starý most, do bahnovej mláky. Centrom nového centra je Slovenské národné divadlo. Úlohou divadla je rozvíjať sa a vyjsť z bunkra. Malo by prestať pôsobiť tak monolitne, vyjsť von a trochu animovať nábrežie. Napríklad by pred Euroveou bolo obrovské mólo, kde by sa hrávala časť predstavení. Atraktivitu priestoru by vytvorilo spojenie rieky, externého prostredia a taktiež komerčného priestoru s kultúrnou aktivitou.
Kým na jednej strane sa vyvinula kontinuálna mestská štruktúra, tak druhá strana sa nerozvíjala a má prírodný charakter. Kombinácia rozdielnych brehov je výnimočná a mala by byť zachovaná. Kvalita lužných lesov a prírodných plážových priestorov je v styku s mestom mimoriadne cenná, ale nemôže byť dlhodobo zanedbávaná. Cieľom je čiastočne sprístupniť územie a otvoriť ho životu v Bratislave. Napríklad projektom Nové Lido sa nám snáď podarí preklopiť mesto na druhú stranu rieky, lepšie integrovať Petržalku a doplniť chýbajúci kus mesta. A to všetko pri zachovaní zelenej infraštruktúry pred hrádzou.
Všetky mosty v Bratislave sú kontroverzné. V procese, vo financovaní, navrhovaní aj v realizácii. Do spoločnosti prinášali veľké protiklady. Aj náš najkrajší most – Most SNP je kontroverzný, keďže zničil časť Starého mesta. S mostom musíme žiť, je symbolický pre Bratislavu a v budúcnosti isto nájdeme spôsob, ako Staré mesto spojiť. Čo je však otázka na diskusiu: ako sa bude mesto rozvíjať smerom k Zuckermandlu. V Bratislave nie je problém teleso mosta, ale zásahy v rámci rámp a nájazdov, ktoré robia v meste neriešiteľné bariéry, keďže mosty na veľtoku musia byť v istej výške.
Mestá vznikali do určitej miery organicky a niekto to dotiahol tak, aby to fungovalo. Praha je veľmi dobrým príkladom súžitia rieky a mesta, no je to historický príbeh. Mesto je akoby namaľované do okolia rieky. Napríklad „náplavky“ v Prahe, ktoré pôvodne mali slúžiť na rozšírenie dopravy. Budú kontinuálnym verejným priestorom a budú slúžiť výlučne na kultúrno-spoločenské účely. Londýn je zaujímavý príklad toho, že privátny sektor bol rýchlejší ako verejný. Bežne sa vám stane, že pri rieke sú súkromné pozemky, na ktoré nemôže nikto vstúpiť. Londýnčania si na to už zvykli, ale je to memento toho, že pozemky okolo rieky by mali zostať strategicky pod kontrolou mesta.
Veľmi ťažká úloha. Kladieme si otázku, či je to riešiteľné. Ide skôr o spoločenský a nie urbanistický problém.. Spoločnosť nie je nastavená na radikálnejšiu zmenu. Najskôr by som venoval viac času príprave, tomu, čo chceme a či to vôbec chceme. Teda, aká je obsahová stránka namiesto architektonickej. Čokoľvek, čo tam nasadíme, tak to bude nový začiatok. Historizujúca forma a umelé repliky by neboli dobrou cestou, pretože nevieme spätne zaceliť túto ranu. Niekedy sa príliš sústredíme na veci, ktoré nevieme v tomto momente vyriešiť a namiesto toho by sme mali v prvom rade skultivovať celkový priestor podmostia. Tam by som začal.
Technicky – rieka je vždy spojená s mestskou infraštruktúrou, ako napríklad kanalizácia. V Londýne sa cez dátové zbery buduje systém kontroly. Najmä kvôli klimatickým zmenám. Cez dátové zbery budú schopní monitorovať mesto a rieku, či sa niečo radikálne zmení alebo nie. Dopravná a spoločenská objednávka je, že Dunaj musíme prepojiť fyzicky aj digitálne. Dáta by mali byť verejne prístupné, merateľné a zapísané v čase, tak aby sme vedeli, do akej miery je územie využívané.
WELIN
Je architekt a urbanista. V Londýne vedie ateliér Marko&Placemakers. Stojí za projektom parku Northala Fields v Londýne, ktorý získal rad ocenení. V Bratislave pôsobí ako facilitátor a mediátor medzi mestom, privátnym sektorom a občianskymi iniciatívami. Je odborným poradcom pre Dunajský fond, členom odbornej rady hlavnej architektky hlavného mesta SR Bratislavy a členom správnej rady kreatívneho centra Cvernovka.
Máme na Slovensku mesto, ktoré rieku začlenilo do svojho mestského priestoru? Máme, sú to Piešťany, ktoré z Kolonádového mosta od architekta Belluša urobili čosi ako stred mesta.
ale ako sa to stalo? Nie živelným rozvíjaním mesta, ale tým, že majitelia kúpeľov Winterovci o podobe Piešťan rozmýšľali, radili sa, hľadali inšpiráciu v zahraničí. Brehy rieky aj samotnú rieku vnímali ako dôležitú súčasť mesta. Samozrejme, Piešťany mali šťastie, jednak je to kúpeľné mesto, kde sú nároky na urbanizmus, na parky, pešie zóny aj istú malebnosť miesta predsa len vyššie. Navyše ich rozvoj bol dosť dlhý čas v rukách jednej rodiny, a tá bola dostatočne osvietená.
Rieka, most a ostrihomská bazilika povyšujú do vyššej kategórie aj mesto Štúrovo. Toto mesto si v časoch socializmu nevedelo a hlavne nemohlo budovať užší vzťah s riekou, lebo hranice (hoci so spriatelenou socialistickou krajinou) ničili potenciál „hraničnej rieky“. Most Márie Valérie, ktorý sa podarilo zrekonštruovať po 57 rokoch, sa ihneď po obnovení v roku 2001 stal akýmsi druhým centrom mesta. Prechádzka po moste ponad mohutný Dunaj s výhľadom na baziliku je jedinečný bonus pre turistov i miestnych.
Tému rieka a mesto riešia aj v Košiciach, hoci rieke Hornád v Košiciach trochu chýba istá majestátnosť. Je to taká malá riečka, ktorá vyzerá nenápadne a zabudnuto, kým nezaprší. No aj ona má svoj potenciál, myslí si to slovensko-francúzsky tím architektov, ktorí vypracovali štúdiu Rieka Hornád v meste Košice, a to na objednávku mesta. Samospráva Košíc totiž chce, aby bolo nábrežie rieky zapojené do organizmu mesta. Územný pás pri Hornáde nie je ďaleko od historického centra, ale využíva sa iba na výrobné prevádzky či sklady a je oddelený železničnými koľajami. „Hornád, ako výrazný fenomén vody, poskytuje predpoklady na jeho efektívnejšie funkčné, krajinárske a estetické využitie,“ tvrdí presvedčivo tím slovensko-francúzskych architektov a navrhuje vytvoriť tu „samostatne fungujúcu polyfunkčnú mestskú štvrť so zárodkami podružných centier občianskej vybavenosti, ktoré budú zabezpečovať vitalitu navrhovanej štvrte.“
Banská Bystrica má Hron, nie veľký, ale keďže v meste obmýva aj brehy Urpína, scenéria mesta a zalesneného vrchu je pôvabná. Pamätníci si spomínajú na to, ako sa chodilo na nedeľné prechádzky popri Hrone, kde bola alej, lavičky, šum urpínskeho lesa a pokoj. Dnes je pri Hrone frekventovaná štvorprúdová cesta a rieka akoby stratila pre mesto zmysel.
Celkom inak sa podarilo rieku začleniť do mesta v Nitre. Rieka Nitra tečie centrom mesta a otcovia mesta pri nej ešte v 19. storočí založili mestský park, a to tak, že parkovo upravili pôvodný lužný les. Miesto doplnili sochami, fontánami, vychádzkovými chodníkmi, promenádou i letnou kaviarňou. A nezabudlo sa ani na letné kúpalisko. Park s riekou, kúpaliskom a jazierkami uprostred mesta dobre funguje dodnes.
Atrakciou Trenčína je zas športovo-rekreačný areál Ostrov na rieke Váh. Rekonštrukcia mosta a vybudovanie novej plavárne na Ostrove boli dlho aj politicky traumatizujúcou témou pre obyvateľov, pretože obe stavby súviseli aj so železničnou traťou. No tohto leta sa už Trenčania kúpu na Ostrove, teda na novej plavárni. A určite ešte viac vnímajú, že k mestu patrí aj rieka, ktorá Trenčínu poskytla zaujímavý priestor na svojom ostrove.
Za pätnásťročnou dcérou prišla do Prahy kamarátka. Pozrel som si ich zoznam, čo treba vidieť: na prvom mieste je „ísť na Náplavku“ – vltavský breh s trhmi, muzikou a zmrzlinárstvom Puro Gelato.
v poradí zaujímavých miest pre tínedžerov dnes dláždené brehy pri vode stoja vyššie ako celý Pražský hrad aj s katedrálou, záhradami a Zlatou uličkou. Z pohľadu dejín mesta a rieky je to celkom výrazná premena. Po celé stáročia, čo ľudia sídlili na mieste dnešnej Prahy, rieka predstavovala strategický obranný prvok (až do roku 1841 bol jedinou trvalou spojnicou oboch brehov Karlov most) aj zdroj ohrozenia. Každé storočie malo svoju povodeň: z tých zmeraných prišla najväčšia v roku 2002, keď pod pražskými mostami prúdilo 5 300 metrov kubických za sekundu (2,5-násobok bežného prietoku Dunaja v Bratislave). V 19. storočí nastúpil priemysel, doprava a efektivita: anglickí podnikatelia postavili a prevádzkovali prvý kolesový parník do Drážďan (1841), na rieke vznikla prvá plaváreň pre dámy a od roku 1882 vodárne dodávali do domácností prirodzene filtrovanú vltavskú vodu. A teraz v 21. storočí získala rieka estetickú a zábavnú úlohu: z Náplavky sa stala hipsterská lokalita.
Ako sa to stalo? V rokoch 2011 až 2014 zasadal vo vedení metropoly sociálny geograf a expert na rozvoj miest Tomáš Hudeček (posledné dva roky ako primátor). Mnohým liezol na nervy svojím sebavedomím a solitérstvom, ale nemožno mu uprieť, že na radnici obnovil strategické myslenie. Za jeho éry vznikol Inštitút plánovania a rozvoja, mestský „think-tank“ architektov a urbanistov, s Hudečkom prišlo aj otváranie vltavských kamenných brehov pre trhovcov a pouličných hudobníkov.
Z Náplavky sa stal pojem: kotví tu Divadelná loď bratov Formanovcov a sídli Bajkazyl – opravovňa bicyklov aj kultúrny priestor v jednom. Môžete si tu pomerne ľahko prenajať priestor na vlastnú akciu. Za vami potečie rieka a bude sa tváriť neškodne.
