k málo známym skutočnostiam našich dejín patrí, že zakladateľom a historicky prvým predsedom Slovenskej národnej strany bol slovenský vlastenec, ktorý mal veľmi prajný vzťah k maďarskej kultúre i národu. Ten muž dokonca chvíľu v roku 1848 nosil košútovskú uniformu (aj keď to bolo nedobrovoľne a neskôr prešiel k hurbanistom), a za ženu si vzal Maďarku. Viliam Pauliny-Tóth patrí k najzaujímavejším slovenským dejateľom 19. storočia.
Bol dôvtipný, spoločensky obratný, mal zmysel pre humor a popri vzniku SNS sa spolupodieľal aj na založení Matice slovenskej, martinského gymnázia či tamojšej sporiteľne. Pôsobil aj ako seniorálny inšpektor v evanjelickej cirkvi a bol literárne činný. Okrem toho nenútene prekračoval najrôznejšie spoločenské hranice – konfesionálne, stavovské i národné – ktoré boli v jeho dobe zdrojmi ťažko prekonateľných rozdielov.
Spolu s Jánom Franciscim a ďalšími členmi štúrovskej a matičnej generácie založil Viliam Pauliny-Tóth Slovenskú národnú stranu na konferencii v Martine 6. júna 1871. Bolo to pri príležitosti desiateho výročia prijatia Memoranda národa slovenského, ktorého požiadavky sa nadlho stali politickými cieľmi SNS: popri uplatnení jazykových, školských a kultúrnych práv išlo hlavne o uznanie Slovákov ako svojbytného rovnoprávneho národa a vytvorenie Hornouhorského slovenského okolia, teda autonómneho územia v rámci Uhorska so slovenskou administratívou. Účelom zakladajúcej straníckej konferencie, ktorá sa pôvodne mala konať pod holým nebom, no pre nepriaznivé počasie sa napokon uskutočnila v budove gymnázia, bolo pripravovať sa na voľby, ktoré sa mali konať o rok neskôr. Pretože (slovami Pauliny-Tótha): „My Slováci, následkom povšechne známej nevyvinutosti našich síl ku každému podniku značnejších príprav potrebujeme.“
„Presadiť sa v uhorskom politickom systéme nebolo jednoduché. Volebné právo malo len 5 až 7 percent obyvateľstva.“
Pritom slovenskej politike od začiatku nechýbala ani určitá pluralita. SNS sa vyvinula zo zoskupenia, ktoré si hovorilo „memorandisti“ alebo tiež Stará škola slovenská. Popri nej krátko existovala ešte Nová škola slovenská, ktorej predstavitelia vystúpili v roku 1868, rok po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, s politickým programom snahy o dohodu s maďarskými politickými kruhmi. Viedol ju budapeštiansky stavebný podnikateľ Ján Nepomuk Bobula. No hoci Nová škola vystupovala s oveľa skromnejšími požiadavkami (odmietala napríklad slovenské Okolie), pri presviedčaní maďarských politikov k ústupkom voči Slovákom väčšie úspechy nezaznamenala a v polovici 70. rokov 19. storočia zanikla.
obdobie pasivity
Ani národniari neboli spočiatku oveľa úspešnejší. Ešte v roku 1869, teda pred vznikom SNS, bol za Starú školu do uhorského snemu zvolený Viliam Pauliny-Tóth. „Vo voľbách roku 1872 neprešiel však ani jeden kandidát SNS,“ píše historik Milan Podrimavský v knihe Politické strany na Slovensku 1860 – 1989. „S takýmto výsledkom sa skončili aj voľby roku 1875. Na nich sa SNS zúčastnila už pod vplyvom brutálnych útokov na Maticu slovenskú a gymnáziá, ktoré vládne miesta nariadili zlikvidovať.“
Presadiť sa v uhorskom politickom systéme nebolo jednoduché. Volebné právo malo len 5 až 7 percent obyvateľstva, volilo sa verejne, pri voľbách dochádzalo často k prechmatom a úrady hádzali všemožné polená pod nohy opozičným kandidátom, respektíve kandidátom nemaďarských národností. Historička Jaroslava Roguľová, autorka monografie o Slovenskej národnej strane, upozorňuje, že uhorský parlamentný systém tvorili takzvané honoračné strany: „Ich ideové aj organizačné jadro tvorili predovšetkým úzke vedúce kádre a poslanci.“ Pevné stranícke štruktúry a systematické budovanie členskej základne prišli až neskôr.
Viliam Pauliny-Tóth zomrel ako 50-ročný v roku 1877. Vedenie SNS prevzal po ňom advokát Pavol Mudroň, ktorý ako 25-ročný bol na memorandovom zhromaždení v roku 1861 v úlohe zapisovateľa. Jadro strany tvorili osobnosti ako Matúš Dula, Ambro Pietor, Jozef Škultéty či Svetozár Hurban Vajanský, ktorý sa stal jej hlavným ideológom. Spoločne tvorili takzvané martinské centrum slovenského národného hnutia. Prívržencami národniarov boli najmä cirkevná a svetská inteligencia i časť slovenských stredných vrstiev. „Vedenie SNS sa neorientovalo na záujmy širokých ľudových vrstiev,“ píše o tejto fáze strany Jaroslava Roguľová. „Svoju činnosť nerozširovalo medzi vidiecke poľnohospodárske robotníctvo či roľníctvo, lebo ho nepovažovalo za aktívny faktor v národných zápasoch. Medzi slovenskou inteligenciou a týmito skupinami silnela polarizácia, čím sa upevňoval elitársky charakter, ale aj určitá izolácia SNS.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.