vo videoklipe k skladbe Another Brick in the Wall od Pink Floyd vidíme deti sediace poslušne v laviciach, učiteľ pôsobí ako otrokár, deti nesmú urobiť ani krok za hranicu vytýčenú vzdelávacím systémom. A potom vidíme tehličky, ktoré spolu vytvoria ohromnú stenu bez okien. Každá tehla má rovnakú farbu a rozmery. Stena nakoniec uzavrie dieťa do osamelosti a obmedzí možnosti jeho rozvoja. Rozbije ju až revolučný nástup kladív. Teraz ostáva už len vyrovnať sa s nadobudnutou slobodou.
Rok 1909. Talianska lekárka Maria Montessori píše svoju prvú knihu. Má ju hotovú za mesiac. Okrem iného do nej napíše: „Neveríme, že je disciplinovaný ten, kto mlčí a nehýbe sa. Také dieťa nie je disciplinované, ale zotročené.“ Doktorka Montessori žila a pracovala v dobe, keď bola bežnou praxou normalizačná pedagogika, pri ktorej sa nebrali do úvahy špecifické potreby detí. Kto vybočoval z rámca, bol internovaný – a to doslova, zavreli ho do ústavu, zamkli do klietky. Vedelo sa ešte len málo o autizme, o ADHD, o poruchách správania. Nik sa nezamýšľal nad tým, že príčinou mohol byť neraz iba zlý didaktický prístup. Prvú polovicu 20. storočia poznačili aj dve vojny. Sirotince sa plnili traumatizovanými deťmi. Vzdelanie záviselo najmä od sociálneho postavenia rodičov – deti z aristokratických rodín boli za vodou, tie chudobnejšie končili všelijako. A o ne sa začala zaujímať mladá lekárka.
neľahké začiatky
Maria Montessori (1870 – 1952) bola prvou ženou v Taliansku, ktorej udelili lekársky diplom. Cestu k nemu nemala ľahkú, lebo lekárske fakulty sa vtedy pokladali za mužskú záležitosť. Montessori musela čakať pred dverami učebne, kým do nej nevošli všetci mužskí spolužiaci. Až potom mohla do triedy vkročiť aj ona. V laboratóriu mohla pracovať, no až keď v ňom už nik ďalší nebol. Napriek všetkému školu úspešne absolvovala.
V roku 1900 založila v Ríme s lekárom Giuseppem Montesanom Ortofrenickú školu, kde sa venovali deťom s poškodením sluchu a s mentálnymi poruchami. Spoločná práca sa pretavila do blízkeho vzťahu, z ktorého prišiel na svet syn Mario. Giuseppeho rodina si však svadbu s mladou lekárkou neželala, a tak novopečený otec cúvol, oženil sa s inou a Maria ostala sama. Byť slobodnou matkou v tom čase znamenalo odsun na perifériu a vylúčenie zo spoločnosti. V medicíne by už nikdy nič nedosiahla. Tajne narodené dieťa teda odovzdala pestúnom na vidiek. Syna navštevovala vždy, keď mohla, neskôr si ho ako pätnásťročného vzala k sebe, no vyhlasovala ho za svojho synovca alebo adoptívne dieťa.
AKG IMAGES/PROFIMEDIADeti si v Montessori škôlke precvičujú znalosť abecedy. Tvary vyrezaných písmen sa usilujú rozoznávať predovšetkým hmatom, niekedy aj so zaviazanými očami. Fotografia spolu s ďalšími dvomi je z Nemecka z roku 1925.
Utajená slobodná matka pracovala s cudzími deťmi. Dospela k pozoruhodným výsledkom, ktoré ju doviedli k presvedčeniu, že to, čo platí na deti s mentálnymi poruchami, bude platiť na všetky deti bez rozdielu. Zo špeciálnej medicínskej praxe vznikala pedagogická prax zmiešaná s antropológiou dieťaťa alebo tým, čo by sme dnes nazvali všeobecnou vývinovou psychológiou. V roku 1907 ju oslovil taliansky politik Edoardo Talamo, aby v Ríme zriadila školu pre deti zo zaostalých rímskych štvrtí. Tak vznikol jej Dom detí (Casa dei Bambini) a práve tu vznikala aj jej slávna metóda.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.