archív Juraja FlamíkaJuraj Flamík (1957), vyštudovaný stavbár, bol pred Novembrom ochranár, aktivista, pamiatkar. Patril medzi spoluautorov publikácie Bratislava Nahlas. V novembri 1989 patril k politickému vedeniu VPN. Potom pracoval na federálnom Ústavnom súde v Brne, kde od roku 1992 žije. Venuje sa budovaniu cyklistických trás a vinárskej turistike v Nadácii Partnerství. bola postavená na Masarykovej idei politického národa československého. Vznik nového štátu na troskách Habsburskej monarchie bol vyhlásený 28. októbra 1918 v Prahe a o dva dni sa k nemu Martinskou deklaráciou pridala Slovenská národná rada. Idea spoločného štátu Čechov a Slovákov sa rodila tri roky a o jej uskutočnenie sa zaslúžilo päť osobností na čele s T. G. Masarykom a za Slovákov s M. R. Štefánikom. Spoločný štát skonal po neúspešných rokovaniach, ktoré trvali od 8. júna do 26. augusta, teda len krátkych 18 týždňov, v roku 1992. Viedli ich len dvaja vodcovia: Vladimír Mečiar a Václav Klaus. Ich mandát k dohode o zrušení spoločného štátu nemal oporu v politických ani volebných programoch strán, ktorým vládli, teda Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) a Občianskej demokratickej strany (ODS).
Zásadnú zhodu o nemožnosti zachovania spoločného štátu datuje Václav Klaus už stretnutím HZDS a ODS v Bratislave 19. – 20. júna, teda dva týždne po voľbách. Vladimír Mečiar, politický víťaz na Slovensku, nemal v tom čase žiadnu aktuálnu ani doznievajúcu ústavnú či štátnu funkciu, Václav Klaus, politický víťaz v Česku, bol v končiacom sa volebnom období federálnym ministrom financií. Uzavretie politickej dohody s následkom vystúpenia oboch republík z federatívneho zväzku bolo mimo rámca, a teda proti zneniu vtedajšej Ústavy. Nemohli sa oprieť ani o hlasy svojich voličov, ani o mienku občanov, pretože súčasťou ich vzájomnej dohody bol aj postup, ako sa vyhnúť referendu o rozdelení ČSFR. Občania Česka i Slovenska boli v prieskumoch verejnej mienky veľkou väčšinou za zachovanie spoločného štátu, a to napriek viac než rok trvajúcim sporom a opakovaným nezhodám o forme a kompetenciách ústavných a štátnych inštitúcií v očakávanej novej federácii.
Na tohoročný 26. august pripadlo 25. výročie dňa, keď Václav Klaus a Vladimír Mečiar občanom oznámili, že „sa dohodli o rozdelení spoločného štátu na dve samostatné republiky“. České verejnoprávne médiá venovali tejto udalosti mimoriadnu pozornosť, porovnateľnú s vysielaním k významným štátnym sviatkom. Na Slovensku sa rozhlas a televízia uspokojili len s krátkou zmienkou o výročí.
Na tohoročný 28. október pripadá 99. výročie vzniku Československej republiky. Bol to štát, s ktorým sa Česi stotožnili ako so svojím, ale súčasne forma spolužitia, v ktorej sa Slováci po celý čas jeho existencie viac či menej pokúšali o rovnoprávnosť, svojbytnosť, samosprávnosť a nakoniec suverenitu. Politickou dohodou silných osobností na vzniku nového jednotného národa bolo Československo zrodené a politickou nedohodou silných osobností o zachovaní tohto štátu bolo rozbité. Do genealógie oboch našich národov, celých generácií rodín a mnohých z nás osobne, sa spoločný štát zapísal navždy a ani po 25 rokoch nie sú okolnosti našej spoločnej cesty históriou uzavreté a oplatí sa k nim vracať. Ako červená niť sa posledným storočím vinie konflikt medzi myšlienkou a deklaráciou česko-slovenskej vzájomnosti a vôle žiť v spoločnom štáte na jednej strane a neschopnosťou politických elít toto prianie a víziu uskutočniť. Príčinou nebolo odmietanie samotného spolužitia v jednom štáte, ale vždy politické ciele, ktoré ovládli konanie vládnucej garnitúry, či už to boli silné osobnosti alebo politické strany.
Prvý veľmi dramatický rozpad Československa je dôsledkom nacionalizmu slovenských politických strán reprezentovaných Jozefom Tisom, následnej kolaborácie s fašistickým Nemeckom a vzniku slovenského štátu 14. marca 1939. O dva dni Hitler nastoľuje Protektorát Čechy a Morava. Obnovený spoločný štát je v máji 1945 nadiktovaný z moskovského exilu návrhom tzv. Košického vládneho programu, ktorý začína sovietizáciu ČSR. Štátoprávne usporiadanie dostalo formu asymetrického modelu, čiže existenciu federálnych a slovenských štátnych orgánov bez českého parlamentu a vlády. Asymetria pretrvala až do roku 1969 a v centralistickom unitárnom štáte nikdy nenaplnila komunistami proklamované svojbytné postavenie Slovenska. Po voľbách v roku 1946 a po komunistickom puči vo februári 1948 boli právomoci Slovenska ešte viac obmedzené a v novej povojnovej ústave Československej socialistickej republiky, ako bol zmenený i názov štátu, klesli na najnižšiu mieru od roku 1938.
„Za samostatnú analýzu by určite stálo už spomenuté devastujúce rozvoľňovanie právnych pojmov, vnášajúce medzi právnikov zdesenie a do verejnosti emocionálne interpretácie právnych pojmov.“
Verejnosť, morálne zdecimovaná obdobím brutálnych politických procesov v 50. rokoch, tento stav ani nevnímala. Nespokojnosť však rástla i v určitých kruhoch slovenských komunistov, ktorí sa stali akýmsi druhom „prorežimných nacionalistov“. Proti sebe stavali pražský centralizmus, ambície Čechov a politické požiadavky Slovákov.
Podstatná zmena prišla so Zákonom o československej federácii v roku 1968. Z unitárneho štátu sa stal „federatívny štát dvoch rovnoprávnych bratských národov, Čechov a Slovákov“. Výsledky obrodného procesu Pražskej jari však po okupácii armádami Varšavskej zmluvy nemohli obstáť. V roku 1970 generálny tajomník KSČ Gustáv Husák ústavným zákonom obnovuje politiku centralizácie a model Československej federácie tak zostal len na papieri.
Komunistická strana, bez ohľadu na garancie v ústave, ďalších 30 rokov potierala demokraciu, právny štát a ľudské práva. Slobodne mysliacich ľudí väznila, uplatňovala čistky a kádrovala deti podľa triedneho pôvodu. Vyháňala nepohodlných ľudí z krajiny a strieľala ich pri úteku na hraniciach. Život za ostnatým drôtom sa skončil v novembri 1989.
Čo všetko z toho zostalo vo vedomí spoločnosti a aktérov revolučných i následných zmien v Československu? Prečo sa nepodarilo využiť možnosť úpravy ústavných pomerov podľa predstáv Václava Havla o „autentickej“ federácii Čechov a Slovákov?
V kontexte historického prehľadu ústavnoprávneho riešenia postavenia Slovenska v Československu je čas od novembra 1989 do marcových volieb 1992 najsvetlejším a najproduktívnejším obdobím. Predovšetkým bola odstránená ústavne zakotvená vedúca úloha Komunistickej strany a nastolená spoločenská situácia na rýchlu obnovu právneho štátu a rešpektu k ústave a zákonom. Právo i slovo dostávali znovu svoj zmysel, politická pluralita a demokracia sa stali dennou realitou a národné rady sa dohodli na tzv. kompetenčnom zákone.
Od prvých mesiacov však dedičstvo nedoriešených vzťahov vo federácii doľahlo i na vývoj po novembri 89. Jeho nositeľmi boli za prvé národniari, v línii od Hlinkovej slovenskej ľudovej strany až po SNS, ktorí z historických zásob vytiahli tému oslobodenia sa spod poroby Čechov a vyriešenie maďarskej otázky. Ale boli to i členovia a potomkovia slovenských, českých i federálnych komunistov, ktorých motivácia tkvela v získaní plných kompetencií pre vládnutie na Slovensku. Blízkosť a kolaborantstvo týchto postojov zastihlo demokraticky, liberálne a pročeskoslovensky zmýšľajúcich predstaviteľov Nežnej revolúcie nepripravených.
Do politickej situácie zákonite zasiahlo aj rozštiepenie VPN a vznik HZDS na Slovensku a rozpad OF a vznik ODS v Česku. Razancia nástupu, charizmatickí vodcovia, prísľuby reforiem a na Slovensku i hra osvedčenou národnou kartou priviedli tieto nové strany k volebnému víťazstvu. Mobilizáciu voličov si HZDS argumentáciou svojho predsedu a podpredsedov zaisťovalo aj zveličovaním krívd na národe slovenskom, a to od dôb Masaryka cez ústavnú diktatúru Komunistickej strany až po ekonomické argumenty spojené s úpadkom životnej úrovne po novembri 1989. Dvorní historici a médiá im v tom nahrávali ignorujúc pravdu, že tieto historické udalosti už v roku 1992 pre dohody o novom usporiadaní štátu nemali žiadny reálny význam.
Rovnako nedôležité mohlo byť po novembri 1989 i zvaľovanie viny za ústavnoprávný stav na dedičstvo po komunistoch. Výstižne o tom hovorí český historik Jan Rychlík: „Komunistický režim v Československu nebyl protislovenský. Rudý teror se stejnou silou drtil veškeré, byť jen potenciální odpůrce režimu, a to bez ohledu na národnost, přičemž ve stranickém, výkonném i potlačovatelském aparátě – ať už v policii nebo v justici – byli stejně tak Češi, jako Slováci“.
Žiaľ podobne i v českej verejnosti rezonovali určité negatívne historické nálady. Petr Pithart opakovane so zdesením v hlase spomínal na nevôľu, s akou v 1968 prijímali českí komunisti i verejnosť znovunastolené požiadavky slovenskej strany na úpravu federácie. V atmosfére obecnej depresie po príchode okupačných vojsk 21. 8. 1968 premýšľali Česi o pojmoch ako sloboda, diktatúra či emigrácia a téma vyrovnania vzťahov so Slovákmi sa zdala marginálna. „Proč to sem zase zatahují? Vždyť nám všem jde přece o důležitější věci, tak proč zase do toho míchají tu federaci,“ opisuje obecnú situáciu v spoločnosti Pithart a zdôrazňuje, že povedomie o emancipačných snahách Slovákov a historických premenách ich konštitučných foriem od roku 1920 do roku 1968 bolo takmer nulové.
„Čo všetko z toho zostalo vo vedomí spoločnosti a aktérov revolučných i následných zmien v Československu?“
Táto situácia pretrvávala celé normalizačné obdobie od začiatku 70. rokov až do roku 1989. V spoločnosti panoval úplný rozvrat právneho vedomia a súčasne odtrhnutosť právnych noriem od reálneho života. Ústava bola videná len ako nástroj moci vládnuceho komunistického režimu. Dodržiavanie práva od potláčania politických a občianskych slobôd cez masové rozkrádanie štátneho majetku, až po medzinárodný komplot s bratskými národmi socialistického tábora sa v očiach ľudí stalo bezpredmetné a nevymáhateľné. Do roku 1989 spoločnosť vstupovala bez rešpektu k právnemu štátu.
Obzvlášť markantne sa to prejavilo práve v riešení štátneho usporiadania. V diskusiách na politickej, vládnej i parlamentnej úrovni sa prejavovala nezrelosť novej demokracie a dopady obmedzeného právneho vedomia. Za HZDS predovšetkým Augustín Marián Húska, Hvezdoň Kočtúch a Milan Kňažko do rokovaní vniesli požiadavku na medzinárodne právnu suverenitu Slovenska. Milan Kňazko ju dokonca neváhal prezentovať ako „najlepší spôsob existencie spoločného štátu“. Vladimír Mečiar v spomienkach pre rozhlas uviedol, že hneď na prvom stretnutí lídrov HZDS a ODS vystrelil Michal Kováč bez predošlej vnútrostraníckej dohody v HZDS na Klausa predstavu o „menovej a obrannej únii“. Mečiar potom z kľúčových rozhovorov s Klausom svojich podpredsedov musel odstaviť, „aby sa s Klausom vôbec mohli na niečom dohodnúť“.
Vylúčení, tzv. reformní komunisti, si od roku 1969 ďalších 20 rokov v sebe niesli nielen krivdu ideologickú, ale na Slovensku i národnú. Do veľkej miery to boli práve oni, ktorí po zmene režimu v roku 1989 začali preklápať snahu dohodnúť sa na novom usporiadaní kompetencií na snahu dokázať, že sa dohodnúť nemožno. Ich predstavitelia obsadili nielen špičku Slovenskej národnej strany, ale i široké vedenie HZDS. Z toho prostredia vzišla i skupina Obroda, v ktorej mali zázemie Vladimír Mečiar aj Alexander Dubček.
Vladimír Mečiar a Václav Klaus sa stali druhou vlnou, akýmsi cunami revolučného zemetrasenia, ktoré spláchlo étos Novembra a v ňom i prísľub národnej a štátnej vzájomnosti. Pokračovali v istej miere v právnom nihilizme, najmä zavádzaním účelového výkladu ústavných a právnych pojmov.
V spomienkových reláciách českých verejnoprávnych médií dostali obaja veľký priestor. Opakovane a až s absurdným dojatím opakovali, že pokojný priebeh dohody o rozdelení štátu dosiahli len vďaka vzájomnému „osobnému rešpektu“. Mečiar vraví, že Václav Klaus bol jediný, kto ho z českej strany počúval, Klaus mu vracal ocenenie tým, že Mečiar bol férový a keď raz niečo povedal, tak to vždy aj dodržal. Výstižne tým potvrdzujú skutočnosť, ktorej sa inak obaja bránia ako čert krížu, že rozdelenie ČSFR je do významnej miery ich osobným dielom. Nakoniec, obaja dokonca ponúkajú svoje skúsenosti a návody, ako pokojne rozdeliť štáty, rôznym zahraničným médiám a politikom.
Všetky tieto indície a dôkazy však odhaľujú, že pravda nie je to, ako sa rešpektovali a ako brilantne sa dohodli na pokojnom rozdelení, ale naopak, ako boli absolútne neschopní dohodnúť sa na podmienkach spolupráce a zachovaní spoločného štátu. Výsledkom bola kardinálna neschopnosť dohodnúť sa. O tom, že im na zachovaní federácie naozaj záležalo, svedčí napríklad historka, keď Mečiar plače pred Petrom Pithartom so slovami: „Peter, prehrali sme, spoločný štát nebude“, ale i zdokumentované vyhlásenia, v ktorých predseda HZDS opakovane potvrdzuje, že cieľom všetkých rokovaní bol federatívny štát. Aj Václav Klaus sa úprimne rozhorčuje: „Musím trvat na tom, že jsem byl jediným českým politikem té doby, který před volbami 1992 jezdil po Slovensku s vědomím, že si tím nezvyšuji počet hlasů v České republice! Snažil jsem se ze všech sil udržet společný stát! Trvám na tom, že to žádný z českých politiků nedělal – ani jeden z nich! Dokonce se v boji o hlasy voličů předháněli v siláckých výrocích proti slovenské straně. I když vím, že snaha rozdělit Československo byla primárně slovenská, z české strany k tomu přispěli oni! Já ne!“
„Výsledky obrodného procesu Pražskej jari po okupácii armádami Varšavskej zmluvy nemohli obstáť.“
Za samostatnú analýzu by určite stálo už spomenuté devastujúce rozvoľňovanie právnych pojmov, vnášajúce medzi právnikov zdesenie a do verejnosti emocionálne interpretácie právnych pojmov. Prvou príčinou bolo obmedzené poznanie ústavnoprávnych procesov, ktoré bolo tak nejako rozprestreté v celom diskurznom priestore. Druhou bolo vedomé zneužívanie právneho jazyka a účelová tvorba voľných výkladov, ktoré boli typické už od roku 1990 pre Jána Čarnogurského a jeho okolie, neskôr v prostredí SNS u rôznych extrémistov, ale i Matice slovenskej, ovládnutej agentmi bývalej ŠtB, u časti spisovateľskej obce (Kaliský, Machala a pod.), kanadských Slovákov angažujúcich sa vo verejnom priestore, až po nástup HZDS, podporovaný mediálne mimoriadne úspešným Rádiožurnálom v čele s Ivanom Mjartanom atď.
Výsledkom bolo nakoniec fatálne zlyhanie snahy českej a slovenskej politickej reprezentácie dohodnúť sa v období od januára 1990 do júna 1992 na upravených pravidlách spolužitia. Bola premrhaná historicky najväčšia šanca upraviť spoločný štát ako základ budúcej prosperity a geopolitického potenciálu, aký v rozmeroch súčasných štátov nemôže samostatne dosiahnuť ani jeden z nich.
Finále tejto nedohody patrí Václavovi Klausovi a Vladimírovi Mečiarovi. Je pravda, že svoje volebné víťazstvo ziskom približne 33 percent do Federálneho zhromaždenia i Národných rád využili na politické ovládnutie oboch republík, paralýzu federálnych orgánov a zneužitie tejto situácie k neústavnému spôsobu rozdelenia štátu. Ako legitímny motív ich konania existuje i možnosť, že si uvedomili, že oni dvaja spolu vládnuť nemôžu, že sa ani jeden z nich nebude chcieť prispôsobiť tomu druhému, a že bude teda jednoduchšie si politický úlovok, ktorým sa stal spoločný štát, rozporciovať.
Ťažko povedať, či sa ambície oboch napokon naplnili: Václav Klaus sa stal prezidentom štátu s pribrzdenými reformami a trvalou účasťou brežnevovskej Komunistickej strany v parlamente a Vladimír Mečiar pokračoval na svojej ceste od jednej krízy k druhej. Ale i on dosiahol svoje: ovládol informačné a bezpečnostné služby, vybudoval štátnu polomafiánsku sieť na ovládanie špecifickej slovenskej privatizácie a takmer priviedol Slovensko do náručia Ruska. To všetko treba tiež pripočítať k dôsledkom roztrhnutia Československa.
Dokazovanie, či bude tento príbeh o zrade ústavy, štátu a vôle občanov i príbehom s dobrým koncom, musíme prenechať budúcnosti.