koľko členov má váš cirkevný zbor?
Okolo sedemsto.
to je dosť, toľko ich chodieva aj na bohoslužby?
Na služby Božie v nedeľu prichádza tak 150 až 200 veriacich, no ten počet má tendenciu rásť.
ako si získavate dôveru členov zboru?
Predovšetkým sa usilujem o to, aby moje kázne boli oslovujúce, aby reflektovali aj dobu, v ktorej žijeme. Vyhýbam sa pobožným frázam. A snažíme sa tu budovať otvorené spoločenstvo. Takže k nám chodia aj katolíci, aj ľudia z iných cirkví, aj neveriaci. Chceme, aby tu zažili prijatie, nielen nejaký náboženský obrad alebo bohoslužbu, na ktorú už ľudia nereagujú a nerozumejú jej. Mnohé evanjelické bohoslužby totiž nadobudli taký ustálený, archaický, stredoveký výraz, a ten už nekorešponduje s očakávaniami dnešného človeka.
pôsobíte v prostredí hlavného mesta. Ako váš zbor na sídlisku vlastne vznikol?
Od roku 2013 sme v Dúbravke ako samostatný cirkevný zbor, keď sme sa oddelili od cirkevného zboru v Starom Meste. Evanjelici v Dúbravke sa vtedy rozhodli, že si chcú spravovať svoje spoločenstvo samostatne. Jednak chceli mať svojho vlastného farára, predtým sa tu farári striedali, a potom túžili využiť aj potenciál v ľuďoch, ktorý sídlisko ponúka. Ťažko na nich doliehala aj situácia okolo nakladania s reštitučným majetkom cirkevného zboru, preto mnohí ľudia zo zboru znechutení odišli. Oddelenie sa od pôvodného zboru bolo aj v tejto súvislosti dobrým riešením.
ide teda v súčasnej evanjelickej cirkvi najmä o majetky, prípadne o funkcie?
Nie celkom. Problém je komplexnejší. Jeho historický koreň spočíva aj v tom, že evanjelická cirkev prešla počas komunizmu veľmi ťažkým obdobím surovej ateizácie. Boli tu kňazi, ktorí spolupracovali s vtedajším režimom. Donášali na tých, ktorí sa snažili byť aktívni, a obmedzovali službu v zbore len na najnevyhnutnejšie veci. Aj pre tento prístup mnohí ľudia z cirkvi odišli. A, samozrejme, takisto preto, lebo byť aktívnym kresťanom za bývalého režimu znamenalo vystaviť sa postihom a prenasledovaniu.
BORIS NÉMETHJán Hroboň
po novembri 1989 sa čo dialo s vašou cirkvou?
Došlo k novému vzopätiu, no ostalo tu veľa deformácií z minulej doby. Najmä starí rodičia, ktorí ešte boli garantmi kontinuity viery v našej cirkvi, postupne vymierajú. Ocitli sme sa v najväčšom prepadlisku našej histórie, pretože už ani rodinné zázemie a tradícia nedržia evanjelikov v ich viere a v príslušnosti k cirkvi. Evanjelická cirkev na Slovensku v rozmedzí dvoch posledných sčítaní ľudu, teda za obdobie desiatich rokov, štatisticky stratila pätnásť percent členov. A tým, že cirkev stráca, prehlbuje sa aj frustrácia v nej. No formuje sa tu nová generácia evanjelikov, ktorá vyrástla nie na základe toho, čo zažila doma, ale čo dosiahla vlastným, individuálnym prístupom k cirkvi a k viere.
hovoríte o prepadlisku. Ako naň reagujú veriaci?
Jedni hovoria, že je to vinou vedenia, nejasnej vízie, konceptu či predstavy do budúcnosti, iní zas, že je to pre nešťastné kauzy či majetky, ďalší, že je to dôsledok našej vlažnosti a toho, že sme v minulom režime zlyhali a že sa nevieme, takpovediac, naštartovať na novú dobu.
a váš postoj?
Súvisí to jedno s druhým. Očakávali sme od súčasného vedenia viac podnetov a impulzov pre novú nádej. Treba však povedať, že životaschopnosť cirkvi sa odvíja od cirkevných zborov a mnohé fungujú veľmi dobre s množstvom aktivít a podujatí pre všetky generácie. Aj evanjelické školstvo a diakonia sú na veľmi slušnej úrovni. Od vedenia cirkvi však do veľkej miery závisí nálada v nej, korektnosť vzájomných vzťahov, solidarita, ochota spolupracovať a podieľať sa na nových veciach. A to je v súčasnosti slabé.
nie je postava a mandát generálneho biskupa cudzím prvkom v rámci vašej cirkvi, kde takáto centralizácia rozhodovacej moci nemá až také miesto?
Úvahy o zriadení takého úradu tu boli už pred druhou svetovou vojnou, no nikdy k tomu reálne nedošlo. Za vznik tohto úradu môžu až komunisti, ktorí potrebovali človeka, čo by mal celú cirkev centrálne pod kontrolou.
nemení to povahu evanjelickej cirkvi?
Áno, zmenilo ju to. V predsedníctve cirkvi, senioráte, dištrikte či zbore boli vždy dvaja ľudia, čiže šlo o paritné zastúpenie, kde jeden bol z duchovného stavu, druhý z laického. Nejaké autoritatívne správanie tu nemalo miesto. Je to založené na báze dôvery a spolupráce. Biskup má byť pastier, a nie úradník, ktorý rozhoduje za iných. Pre evanjelikov je vlastné skôr demokratické rozhodovanie, nie autokracia.
pred referendom o rodine vaši biskupi vydali stanovisko, že odporúčajú veriacim zúčastniť sa na tomto referende a hlasovať v ňom konzervatívne.
Áno, ale v tomto prípade je ten konzervatívny postoj, trúfam si povedať, vlastný deväťdesiatim piatim percentám ľudí v evanjelickej cirkvi, či už ide o duchovných, alebo laikov. Ja sám som skôr na strane tohto konzervatívneho postoja, hoci nesúhlasím so spôsobom, akým sa vedenie správa k ľuďom s odlišnými názormi, napríklad naposledy k Ondrejovi Prostredníkovi. Aj keď je v kompetencii biskupov odobrať pedagógom kanonickú misiu, teda oprávnenie vyučovať, mala tomuto kroku predchádzať oveľa poctivejšia diskusia; tak s Ondrejom Prostredníkom osobne, ako aj v celej cirkvi.
pokiaľ ide o podobné kultúrne alebo etické témy, ako vnímate to, čo sa v súvislosti s nimi deje v evanjelickej cirkvi v západnej Európe?
To, čo dnes veľmi rozbíja protestantskú cirkev, je téma registrovaných partnerstiev. Kdekoľvek sa tá téma otvorí, vzniknú dva tábory. Je to výbušná, konfliktná téma.
„Evanjelická cirkev ako celok sa od nacizmu a komunizmu dosiaľ stále jasne nedištancovala.“
ale povedzme v Nemecku riešia evanjelici aj celkom iné problémy. Niektorí hovoria, že na bohoslužbách sa cítia ako na straníckom zjazde: témami sú globálne otepľovanie, moslimský svet, prisťahovalci. Pýtajú sa potom, kde je v tom Kristus, kde je evanjelium. Škodí protestantizmu prílišné spojenie s politikou?
Zrejme áno. My to poznáme z bývalého režimu, keď platilo, koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. Vtedy sa komunisti rozhodli platiť evanjelických farárov a ústredia cirkvi, čím si ich v podstate obmotali okolo prsta. Po zmene režimu sme sa v otázke odluky cirkvi od štátu a ani zmeny štruktúry cirkvi ďaleko nepohli. Tá finančná závislosť od politikov, ktorí sú v danom čase pri moci, cirkvi škodí.
trúfli by ste si žiť len z platu, ktorý na vás vyzbierajú veriaci?
Ja osobne áno, aj náš zbor. Problém je so zbormi, kde niet až toľko ľudí, kde nie sú možnosti prenajímať nehnuteľnosti a podobne. Nejaká forma finančného prispievania od štátu by najmä pre takéto prípady bola potrebná, no nie taká, že to má potom vplyv na rôzne vyhlásenia, že sa cirkev zdráha ozvať sa razantnejšie ku korupcii, rôznym kauzám či k situácii v školstve alebo v zdravotníctve. Pri kľúčových celospoločenských témach musí byť hlas cirkvi počuť. No závislosť od financovania štátom práve toto obmedzuje.
v minulosti boli práve evanjelickí farári často verejným hlasom spoločnosti. Kde je dnes evanjelická inteligencia?
Ako evanjelická cirkev sme sa dodnes nevyrovnali so zločinmi nacizmu a komunizmu. Boli tu hlasy jednotlivcov, napríklad biskupi Osuský alebo Ruppeldt, ktorí sa veľmi výrazne postavili proti deportáciám Židov. Žiaľ, deportácie prebiehali aj preto, že evanjelická cirkev nebola schopná razantnejšieho odporu. A pokiaľ ide o komunizmus, farári boli prenasledovaní, väznení, vyhodení zo služby, odkázaní na podradnú prácu, trpeli aj ich rodiny.
Nebolo to tak zreflektované, aby to zreteľne zaznelo v celej spoločnosti. Existovali určité signály, že by sa s tým mala cirkev vyrovnať, a niektorí postihnutí bývalým režimom sa dočkali ospravedlnenia aj rehabilitácie, ale evanjelická cirkev ako celok sa od týchto zločinov dosiaľ stále jasne nedištancovala.
AKG/PROFIMEDIALuther na kazateľnici. Willem Linnig, okolo 1880: Luther zdôrazňoval, že základom viery je pravda evanjelia. Spásu si podľa neho nemožno zaslúžiť odpustkami či zbožnými úkonmi, ale iba vierou.
čo podľa vás znamená byť dnes evanjelikom?
Asi pred desiatimi rokmi u nás prebehla anketa s touto otázkou. Najčastejšia odpoveď bola, že evanjelikom som preto, lebo nie som katolík. V bežnom povedomí prevláda toto negatívne sebaurčenie. Čo sa týka kléru, ak si správny evanjelický farár, tak chodíš oblečený v „luteráku“, zachovávaš všetky liturgické predpisy, cirkevnú agendu, zákony. Byť evanjelikom však predovšetkým znamená žiť podľa evanjelia, Božieho slova. To je prvoradé, forma je sekundárna.
čo všetko predstavuje evanjelická spiritualita?
To, čo Katolícka cirkev zastrešuje ako ohromné množstvo prejavov zbožnosti a spirituality, to predstavuje protestantizmus ako taký: luteráni, evanjelikáli, letnično-charizmatické cirkvi, adventisti... U nás na Slovensku je naša spiritualita do veľkej miery určovaná Tranovského kancionálom a liturgiou, čo sú síce vzácne hodnoty, ktoré tu pretrvávajú v rôznych obmenách už takmer štyri storočia, no dnešná doba, ktorá sa dynamicky vyvíja, predsa len potrebuje aj nové vyjadrenia evanjelickej spirituality.
podporili by ste teda aj inovatívnejšie formy života v rámci evanjelickej cirkvi?
Ja osobne určite áno. Sme akoby bezduchí. Skôr živoríme, než žijeme. Ako cirkev sme zahltení množstvom problémov, ktoré nám znemožňujú vnímať nové veci, pre ktoré strácame zmysel.
nevyzerá dnes evanjelická cirkev tak, ako vyzerala tá katolícka pred päťsto rokmi?
Asi by sme potrebovali aj my takého Luthera, ktorý by jasne pomenoval veci a povedal by, že takto sa ďalej ísť nedá. Veď ani on nebazíroval na liturgických formách, ale išlo mu o pravdu Božieho slova.
a niet takého?
Ja takého nevidím. Existuje skupina, ktorá takto zmýšľa, no chýba jej razantný hovorca na Lutherov spôsob.
katolícka cirkev takého človeka viac-menej našla v pápežovi Františkovi.
Je to výnimočný človek, ktorý do cirkvi prináša presne tie impulzy, ktoré sa zhodujú s jej podstatou. Napríklad to, že cirkev je tu pre tých najmenších, najodkázanejších, najnúdznejších. S týmto návratom k základom cirkevného života prišlo osvieženie a uvoľnenie, prišla s ním aj nová atmosféra. Aj čo sa týka ekumény, katolíci a evanjelici dosiahli v hľadaní toho, čo ich zbližuje, taký pokrok ako azda nikdy doteraz. Aj preto vnímam osobnosť pápeža Františka ako mimoriadny prínos pre celú cirkev, nielen pre katolíkov.
protestantizmus do veľkej miery definuje autorita Svätého Písma. Nedostal protestantizmus veľkú ranu historicko-kritickou interpretáciou Biblie, z ktorej sa tak stal len objekt skúmania? Jednoducho, platí ešte sola Scriptura (jedine Písmo)?
Autorita Božieho slova je viac než autorita akéhokoľvek človeka, či už je to pápež, vieroučné knihy, teológovia. To otvára priestor pre individuálnu interpretáciu Písma, a teda osobnú zodpovednosť za svoju vieru pred Bohom. Lenže aj biblický kánon zostavovali ľudia, ktorí vyberali, čo tam má byť a čo nie. Sola Scriptura pre nás znamená to, čo aj pre Luthera: podriadiť každé svoje rozhodnutie pravde Božieho slova. Otázne je, či je moje chápanie pravdy Božieho slova správne. Individualizmus je teda cenný, ale učiteľský úrad nám chýba. Ako problém viac vidím to, že bežný evanjelik si dnes sotva vezme Bibliu do rúk, aby ju čítal.
to vážne?
Žiaľ, a to vnímam ako najväčší problém. Hlásime sa k tomu, že sme cirkvou evanjelia, ale sami už to evanjelium nepoznáme. Z tristotisíc evanjelikov na Slovensku sa na nedeľných službách Božích zúčastňuje asi tak desať percent. To sú zrejme tí, ktorí Bibliu čítajú, študujú, berú ju vážne.
to je paradox, pretože v Katolíckej cirkvi sa práve čítanie Písma v poslednom čase zdôrazňuje aj tým, že tam vyšlo niekoľko naozaj zasvätených komentárov k biblickým knihám.
Áno, dokonca by sa dalo povedať, že po Druhom vatikánskom koncile prechádza Katolícka cirkev takým významným reformačným procesom, ktorý sa dá prirovnať k reformácii, vďaka ktorej sú tu protestanti už 500 rokov.
ján Hroboň
Narodil sa v roku 1967. Pochádza zo známej slovenskej farárskej rodiny, je synom Jána Bohdana Hroboňa; farármi sú aj jeho mladší bratia Bohdan a Martin. Vyštudoval teológiu na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a takisto na Lutheran Theological Seminary vo Filadelfii v Spojených štátoch amerických. V súčasnosti pôsobí ako zborový farár Cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Bratislave-Dúbravke, predtým bol farárom v Martine, kde spoluzakladal Evanjelickú základnú školu, a takisto v bratislavskom Starom Meste. Angažuje sa tiež v evanjelickom mesačníku Cirkevné listy. Je ženatý a má tri deti.