Pred sto rokmi sa odohrala v Rusku Veľká októbrová socialistická revolúcia, ktorá však bola v skutočnosti boľševickým prevratom. Ten zničil nielen Rusko, ale ovplyvnil geopolitickú situáciu ďalších 70 rokov. Dôsledky VOSR tragicky zasiahli aj vývoj našej krajiny.
Viac ako 70 rokov nám tvrdili, že Veľká októbrová socialistická revolúcia sa začala výstrelom z krížnika Aurora. Po ňom vraj robotníci hrdinským útokom dobyli Zimný palác – cárske sídlo, v ktorom zasadala buržoázna Dočasná vláda. Ako to bolo naozaj?
to, čo sa stalo pred sto rokmi v Petrohrade, nebola nijaká revolúcia. Nikto – a už vôbec nie ľud – nepovstal a nezvrhol ani cára, ani „buržoáznu moc“. Nešlo o nijaký triedny boj, bol to obyčajný vojenský prevrat, ktorý využil obdobie úplného rozkladu a nastolil bezbrehý teror. Historický 7. november (podľa v Rusku vtedy platného gregoriánskeho kalendára 25. október) sa niesol najmä v znamení tohto rozkladu. Teror bol tiež prítomný, ale zatiaľ len v obmedzenej forme vyčíňania ozbrojenej luzy.
Udalosti zo 7. novembra nie je možné pochopiť bez elementárnej znalosti predchádzajúceho vývoja, minimálne od marca 1917. Práve v marci (podľa gregoriánskeho kalendára vo februári) prebehla v Rusku skutočná revolúcia. Cársky režim (od roku 1905 bolo Rusko konštitučnou monarchiou) strácal vinou vojny a ťažkej zimy posledné zvyšky dôvery všetkých vrstiev spoločnosti. Centrum moci vyzeralo v skratke takto: na cára mala obrovský vplyv cárovná, na cárovnú mal ešte väčší vplyv pologramotný Rasputin. V decembri roku 1916 sa pokúsili niekoľkí vysoko postavení ruskí šľachtici zmeniť túto absurdnú konšteláciu vraždou Rasputina, nič tým však nedosiahli.
V marci 1917 vypukli v Petrohrade v podstate očakávané nepokoje, ľudia vyšli do ulíc, vojaci do nich začali strieľať, ale vzápätí sa vzbúrili proti vlastným veliteľom a pridali sa k demonštrantom. Masové protesty prerástli do naozajstného revolučného pohybu a cár Mikuláš II. po niekoľkých dňoch abdikoval. Urobil to však úplne nešťastne a nezákonne, keď korunu zveril nie právoplatnému následníkovi trónu, ktorým bol jeho trinásťročný syn, ale svojmu bratovi. Ten korunu neprijal, a tak zostalo Rusko bez cára, čo znamenalo totálny rozvrat v politickej štruktúre krajiny.
V Petrohrade vzniklo počas revolúcie podivné dvojvládie, predstavované jednak nepríliš funkčnou Dočasnou vládou a jednak vojensko-robotníckou radou (sovietom). Pre krajinu bojujúcu vo svetovej vojne to bola smrteľne nebezpečná situácia. Presne taká, akú sa podľa tajných plánov nemeckého generálneho štábu snažili vytvoriť nemeckí agenti vo všetkých krajinách, s ktorými boli vo vojne. Podľa veľkých Dejín Ruska 20. storočia zostavených pod vedením Andreja Zubova „sa Nemci spoliehali vo Veľkej Británii na írskeho sira Rogera Casementa, vo Francúzsku na Josepha Cailauxa a v Rusku na Lenina, nemecké peniaze vynaložené na tento účel si nakoniec zaslúžil jedine Lenin“.
Spoluprácu s nemeckou vládou ruskí boľševici vždy popierali. O jej reálnosti a obrovskom rozsahu však jasne svedčia dokumenty nemeckého ministerstva zahraničných vecí, ktoré sa dostali po 2. svetovej vojne do rúk západných spojencov. Jedným z prvých, ktorí tieto dokumenty podrobne študovali, bol česko-britský historik Zbyněk Zeman. Ten v roku 1964 oboznámil verejnosť so svojimi zisteniami prostredníctvom knihy Parvus Helphand – muž, ktorý financoval Lenina. Životopis socialistu a milionára Helphanda, ktorý zohral v dejinách ruskej revolúcie extrémne dôležitú úlohu, nie je beletriou, ale číta sa ako beletria.
MARY EVANS PICTURE LIBRARY/PROFIMEDIAPovstalci pália vo februári 1917 na policajné veliteľstvo v Petrohrade. Takzvaná Februárová revolúcia sa začala generálnym štrajkom. V dôsledku nepokojov abdikoval 15. marca 1917 cár Mikuláš II. Krátko nato vznikla Kerenského Dočasná vláda.
Boľševická frakcia ruských socialistov bola dlhé roky financovaná z rôznych zdrojov, medzi ktorými nechýbali bankové lúpeže a vydieranie. Bez nemeckých peňazí by však nedokázala financovať ani svoj stranícky aparát, ani masívnu propagandu. Táto propaganda sa výrazne prejavila už vo februárovej revolúcii, a potom ešte výraznejšie v októbrovom prevrate.
O úlohe, akú zohrala propaganda vo februárových udalostiach, si možno urobiť predstavu z krátkeho odseku už spomínaných Zubovových Dejinách Ruska 20. storočia: „Ťažká situácia? V zemi boli potravinové lístky len na cukor (aby sa z neho nevyrábala domáca pálenka), a dokonca aj v mestách v blízkosti fronotvej línie bola elektrina. V prevádzke boli všetky verejné služby ako kanalizácia, vodovody, kúrenie či doprava. V polovici tretieho roku vojny sa Rusi vzbúrili proti ťažkostiam vo vojnovej dobe obvyklým a neporovnateľne menším, než aké mal nepriateľ. V krajine vojnového protivníka bol v tej dobe zavedený prídelový systém na všetko, pričom prídely boli veľmi malé. Rusi povstali a osud vlasti im bol celkom ľahostajný, boli úplne pohltení svojimi vlastnými problémami, želali si mier a čerstvo upečený chlieb, nie víťazstvo.“
Lenin však nepracoval pre Nemcov, pracoval pre seba. Jeho ciele a ciele nemeckého cisára boli odlišné. Ale mali veľa spoločného, a tak sa navzájom využívali. Miera tohto využívania nadobudla v čase od februára do októbra 1917 naozaj mimoriadne rozmery.
Lenin, ktorý žil v tom čase vo Švajčiarsku, okamžite odmietol februárovú revolúciu a od boľševikov požadoval nulovú podporu Dočasnej vláde. Jeho métou bol ozbrojený boľševický prevrat a nastolenie totálnej diktatúry jednej strany. Nemecký generálny štáb tento jeho postoj uvítal a podporoval. Nemci zorganizovali a zabezpečili Leninov presun do Ruska, kde ho zásobovali jednak falošnými desaťrubľovými bankovkami (tými boľševici podplácali vojakov v petrohradských posádkach) a jednak skutočnými peniazmi. Celková hodnota nemeckej finančnej podpory Leninovej strane dosiahla hodnotu deviatich ton zlata.
„Spoluprácu s nemeckou vládou ruskí boľševici vždy popierali, hoci dokumenty svedčia o opaku.“
Za tieto peniaze vydávali boľševici vlastné noviny (vo februári nevydávali nič, v marci Pravdu v náklade 85 000 kusov, v júni už bol celkový náklad novín a letákov 320 000 kusov), verbovali ľudí do strany (vo februári 5 000 členov, v máji 24 000, v júli 100 000), zakladali a vyzbrojovali Červené gardy (platené okrem skutočných peňazí aj falošnými nemeckými desaťrubľovkami).
Prvý pokus o zvrhnutie Dočasnej vlády podnikli boľševici už v apríli, krátko po Leninovom návrate. Vláda však situáciu pomerne ľahko zvládla. Druhý, vážnejší pokus o boľševický puč, prišiel v júli. Boľševici v tom čase rozhodne neboli rozhodujúcou politickou silou, vo voľbách do Ústredného výkonného výboru sovietov získali len 17 percent hlasov. Využili však príležitosť a pri jednej z petrohradských vojenských vzbúr Lenin osobne vyzval 50-tisícový dav na vystúpenie nielen proti vláde, ale aj proti sovietu. Keď sa však začalo strieľať, dav sa rozpŕchol.
Minister spravodlivosti vzápätí rozšíril informáciu, že boľševici sú nemeckí agenti (ruská kontrarozviedka mala v tom čase k dispozícii dostatok dokumentov, ktoré toto pravdivé obvinenie pomerne presvedčivo podporovali). Vojakov petrohradskej posádky tieto informácie rozhnevali, a tak bolo o výsledku druhého pokusu o boľševický prevrat rozhodnuté.
Lenin ako vždy, keď išlo do tuhého, utiekol (tentoraz do Fínska). Trockij a niekoľkí ďalší vodcovia vzbury boli zatknutí. Po niekoľkých dňoch však minister vojny Kerenskij zatýkanie boľševikov a zabavovanie zbraní zastavil. Bola to jedna z viacerých neodpustiteľných chýb tejto tragickej postavy ruských dejín.
Po júlových udalostiach sa stal socialista Kerenskij predsedom vlády, v ktorej mali socialisti deväť kresiel z trinástich. Pre Lenina však bola aj socialistická vláda smrteľným nepriateľom. Boľševická propagandistická mašinéria zvýšila svoj výkon, na jeseň tlačila týždenne jeden a pol milióna novín a letákov. Na začiatku septembra bol na kauciu prepustený Trockij. V doplňujúcich voľbách získali boľševici väčšinu v petrohradskom aj moskovskom soviete. V októbri Nemci dobyli Rigu a boľševici využili vlastenectvo a strach z pádu Petrohradu na zorganizovanie vojensko-revolučného výboru pod vedením Trockého (oficiálne nebol predsedom, ale v skutočnosti výbor riadil). Skutočným zmyslom tohto orgánu bolo násilné prevzatie moci boľševikmi.
Rozhodujúcou v ozbrojenom prevrate bola noc zo 6. na 7. novembra, počas ktorej prebrali boľševici kontrolu nad železničnými stanicami, poštami a telefónnymi aj telegrafnými ústredňami. Obsadili tiež elektráreň, banky, mosty a petrohradské vojenské veliteľstvo. Všetko bez jediného výstrelu. Predstavu o priebehu „bojov“ si možno urobiť z vety priameho účastníka zabratia vojenského veliteľstva, ktorú cituje vo svojej knihe Dejiny ruskej revolúcie americký historik Richard Pipes: „Vstúpili a posadili sa, zatiaľ čo tí, ktorí tam sedeli dovtedy, vstali a odišli.“
„Z Ruska sa mohla po prvej svetovej vojne stať celkom normálna konštitučná monarchia.“
Ráno 7. novembra mali boľševici v rukách všetko okrem Zimného paláca – bývalého cárskeho sídla, v ktorom zasadala Dočasná vláda. K palácu sa počas predchádzajúceho večera stiahli z vlastnej iniciatívy rôznorodí obrancovia. Išlo o dva alebo tri oddiely kadetov vojenského učilišťa, ženský batalión so 130 dobrovoľníčkami, 40 vojnových invalidov pod velením jednonohého dôstojníka a cyklistické jednotky. Na úsvite podnikol boľševikmi podnecovaný dav útok, ale keď obrancovia začali strieľať, dav okamžite ustúpil. Nervózny Lenin vydal ešte doobeda vyhlásenie, podľa ktorého Dočasná vláda padla. V skutočnosti vláda vyčkávala. Jej predseda Kerenskij o deviatej ráno opustil v aute zamestnanca amerického veľvyslanectva palác a vyrazil na štáb Severného frontu, kde sa pokúsil presvedčiť vojenské jednotky na postup na Petrohrad.
Až do večera sa potom nedialo skoro nič. Obchody boli otvorené, úrady fungovali, električky jazdili, továrne pracovali. Večer Lenin pohrozil členom vojensko-revolučného výboru, že ak nezačnú s útokom, dá ich postrieľať. A tak teda začali. Obrancovia Zimného paláca dostali ultimátum: ak palác nevydajú, začne sa delostrelecká paľba. Keďže na výzvu nereagovali, krížnik Aurora vypálil jeden slepý náboj (ostrá munícia na palube nebola). O dve hodiny neskôr začali paľbu delá Petropavlovskej pevnosti, ale z niekoľkých desiatok striel zasiahli palác len dve a spôsobili iba drobné škody.
FINE ART IMAGES/PROFIMEDIALev Trockij, presvedčený marxista a ideologický vodca revolúcie, uprostred skupiny boľševických revolucionárov. Bol to on, kto odniesol obrancom Zimného paláca ultimátum pre Dočasnú vládu so žiadosťou, aby opustili palác, symbol cárizmu.
Obrancovia stále očakávali posily, ale keďže tie neprichádzali, začali sa rozchádzať. Vtedy útočníci prenikli do paláca oknom do pivnice a otvorili jeden z nestrážených bočných vchodov. V pivniciach sa pritom strašne opili, takže to, čo nasledovalo, bolo besnenie bez akýchkoľvek zábran. Zostávajúcich obrancov často umlátili na smrť, ženy znásilňovali a potom vraždili. Okolo druhej hodiny po polnoci nariadili členovia Dočasnej vlády obrancom kapituláciu. Vzápätí boli zatknutí a odvedení do Petropavlovskej pevnosti. Približne pätnásť hodín po predčasnom Leninovom vyhlásení Dočasná vláda skutočne padla.
Prvým Leninovým oficiálnym krokom po úspešnom prevrate sa stal dekrét o mieri, ktorý dal schváliť Všezväzovému zjazdu sovietov robotníckych a vojenských zástupcov. O dva dni neskôr požiadala nemecká vláda centrálnu banku o pätnásť miliónov zlatých mariek na podporu politických síl v Rusku, ktoré tak vynikajúco splnili svoju úlohu. Prevrat sa podaril, ale dielo skazy bolo ešte treba dokonať.
Lenin s hlavou plnou chorobnej nenávisti a marxistických fantazmagórií (ktoré, mimochodom, celý život všemožne prekrúcal) nemal ani potuchy o tom, ako spravovať štát. Jediné, čomu on a jeho súdruhovia rozumeli, bol boj o moc a jej udržanie. A aj to vedeli robiť len krutým terorom spojeným s lživou propagandou.
V najbližších dňoch, týždňoch a mesiacoch sa boľševici sústredili na neľútostný boj s vlastným obyvateľstvom. Postupne sa v ňom zdokonaľovali, až nakoniec vytvorili systém, ktorý bol vo svojej obludnosti úplným unikátom v celých ľudských dejinách. Roľníci, ktorým bol adresovaný hneď v prvý deň po prevrate dekrét o pôde, boli vyvražďovaní zbraňami aj hladom. Národy, ktorým bol určený dekrét o sebaurčení, boli hrdúsené v staronovom impériu. Robotníci, v mene ktorých sa mal celý prevrat uskutočniť, boli zotročení. Na trištvrte storočia sa z Ruska stal štát ovládaný gansterskou logikou. Otcom tejto logiky nebol Stalin, tento netvor bol len jedným z jej produktov. Skutočným otcom diabolskej ideológie a praxe bol Lenin, jeden z troch najhorších zločincov 20. storočia.
Z Ruska sa mohla po prvej svetovej vojne stať celkom normálna konštitučná monarchia. Prekazila to vôľa a nenávisť jedného človeka, aj keď výdatne podporovaná ďalšími jemu podobnými. Ako napísal v roku 1927 Winston Churchil: „Je isté, že osud nebol k nijakej krajine taký krutý ako k Rusku. Jeho loď klesla ku dnu vo chvíli, keď už bol prístav na dohľad. Obete boli prinesené, práce vykonané, a všetko to bolo zahodené. Beznádej a zrada ovládli moc, keď už bola úloha splnená.“
Rusko sa bude z úderu, ktorý mu pred sto rokmi priniesol boľševický prevrat, spamätávať ešte dlho. Viac ako sedemdesiat rokov systematickej likvidácie toho najlepšieho, čo sa v tejto krajine zrodilo, sa nedá vyliečiť za krátky čas. Rany, ktoré už nekrvácajú, ešte stále hnisajú.
Boľševická revolúcia postupne prerástla do vojny proti vlastným obyvateľom. Teror sa stal súčasťou vládnutia.
vo februári 1956 prečítal najvyšší predstaviteľ Sovietskeho zväzu Nikita Chruščov pred delegátmi zjazdu vládnucej komunistickej strany v Moskve správu, kde odsúdil predchádzajúcu diktatúru Josifa Stalina. Poukázal na nespravodlivo stíhané obete jeho éry. Správa bola tajná, čo naznačovalo, na aký odvážny krok sa Chruščov odhodlal.
Odvaha Chruščova vybledne, keď si uvedomíme, koho sa zastal. Spomenul iba stíhaných komunistov, nie všeobecne obete kolektivizácie, hladomorov, teroru. Nespochybnil systém, ktorý od začiatku staval na násilí a bez neho by rýchlo zanikol. Stalinovi vydláždil cestu k moci boľševický prevrat v roku 1917 a za ním stál jeho hlavný predstaviteľ Vladimír Lenin.
Lenin bol povolaním advokát. Keď v roku 1891 v cárskom Rusku vypukol hladomor, čo si celkovo vyžiadal pol milióna obetí, pôsobil v povolžskom meste Samara. Nepridal sa k iným príslušníkom inteligencie, ktorí sa rozhodli hladujúcim pomáhať, ale naopak, cynicky vyhlásil, že hladomor môže mať aj pozitívne dôsledky. Zničí vieru v Boha, v cára, podnieti vznik priemyselného proletariátu, prispeje k zničeniu kapitalizmu a nastoleniu spravodlivého socialistického poriadku.
Lenin ako hlavný ideológ boľševickej revolúcie sa svojho presvedčenia držal aj po uchopení moci. V rokoch 1921 až 1922, keď v Rusku zahynulo na následky vojen, habania úrody a následne hladu okolo päť miliónov ľudí, teda desaťkrát viac ako pred tridsiatimi rokmi, Lenin rozvinul niekdajšie myšlienky. Chystal sa porátať so zvyškami vnútorných nepriateľov. Na mušku si vzal pravoslávnu cirkev.
Cirkvi boli vážnym nepriateľom už pre teoretikov komunizmu, lebo tí v náboženstve videli ópium ľudstva. V Rusku sa stala vhodnou zámienkou aktivita pravoslávnej cirkvi počas hladomoru, keď v roku 1921 patriarcha Tichon založil Celoruský výbor na pomoc hladujúcim. Kňazov vyzval, aby v období, keď ľudia na zasýtenie vyhľadávajú zdochliny a uchyľujú sa ku kanibalizmu, použili na všeobecnú pomoc cirkevné majetky.
Príležitosť bola lákavá a reakcia boľševického režimu rýchla. V roku 1922 vláda nariadila skonfiškovať cirkevné majetky. Nepriateľ bol na svete, veď sám sa priznal, že má v ťažkých časoch hojnosť. Režim zároveň využil oslabený odpor vyhladovaných veriacich. Neostalo iba pri majetkoch, ruka režimu dopadla priamo na duchovných. Zorganizovali s nimi procesy, mnohí boli usmrtení. Štatistiky sa zmieňujú o vyše ôsmich tisíckach zabitých kňazov a rehoľníkov.
Boľševická vláda zaútočila na stáročný pilier ruskej identity a ponúkala úplne nový – pozemský raj založený na beztriednej spoločnosti. No kým raj vznikne, treba použiť teror. Proti každému, čo s novým smerovaním nesúhlasil.
TASS/PROFIMEDIAJozef Vissarionovič Stalin ešte ako generálny tajomník boľševickej Komunistickej strany a Felix Edmundovič Dzeržinskij, minister vnútra a veliteľ takzvanej Čeky, Všeruskej mimoriadnej komisie pre boj s kontrarevolúciou a sabotážou.
V histórii sa ťažko hľadajú príklady, keď sa masový teror proti vlastným obyvateľom stal prostriedkom na presadenie teoretickej myšlienky. Porovnateľný bol azda iba neskorší nacistický režim v Nemecku, ktorý vyhnal či vykynožil celé skupiny obyvateľov. Kým Adolf Hitler ospravedlňoval použitie násilia z rasových dôvodov, Leninov režim staval na triednom princípe. Pritom obe kategorizácie boli účelové a umožnili subjektivistický výklad vládcov.
S násilím ako prostriedkom na uchopenie moci počítal Lenin už pred rokom 1917. Keď v exile spriadal plány na socialistickú revolúciu, odklonil sa od predchodcu Karola Marxa, ktorý tvrdil, že takáto revolučná zmena sa najskôr udeje v štátoch, kde je robotnícka trieda najpočetnejšia a najvyspelejšia. Lenin vycítil príležitosť a tézu úplne zmenil. Socialistická revolúcia má šancu práve v zaostalejšom Rusku, lebo jeho režim sa rozsýpal. Vonkajšiu imperialistickú vojnu bolo podľa neho možné zmeniť na občiansku, socialistickú. Keďže proletariátu bolo v Rusku pomenej, robotníci tvorili približne tri percentá obyvateľov, revolúciu mala riadiť elitárska socialistická strana. Jej hlavným nástrojom sa mal stať teror.
Boľševici, ľavicoví sociálni demokrati, neskôr nesúci názov komunisti, začali získavať postavenie v Rusku po oslabení cárskeho režimu vo februári 1917. Keďže v tvoriacej sa parlamentnej demokracii, ktorú mali potvrdiť všeobecné voľby chystané na jeseň 1917, mali medzi inými stranami málo významné postavenie, na presadenie absolútnych mocenských ambícií im ostávalo iba použitie sily. K tomu im nahrávalo sťažujúce sa postavenie Ruska vo svetovej vojne a rast vnútornej nespokojnosti.
„Boľševická vláda zaútočila na stáročný pilier ruskej identity a ponúkla úplne nový – pozemský raj.“
Dočasná vláda nedokázala v ťažkých podmienkach naplniť sľuby a v krajine prepukali nepokoje. Sľubovaného delenia pôdy sa ujímali svojvoľne roľníci, vyvolávali vzbury, rabovali panské sídla. Na konci leta vypálili na Ukrajine a v strednom Rusku tisíce usadlostí a zavraždili stovky veľkých majiteľov poľnohospodárskej pôdy. Prispievali k tomu návraty dezertérov z armády, ktorých počet narástol do októbra 1917 na dva milióny. Títo dezertéri boli vlastne ozbrojení roľníci, ktorí nechceli chýbať pri delení pôdy.
Veľkým problémom bol rozklad vládnej moci. Vznikali rozličné miestne zoskupenia, výbory, medzi nimi soviety či robotnícke rady, ktoré nedbali na príkazy centrálnej vlády. Osobitné postavenie mal soviet v Petrohrade. Dal sa považovať za alternatívu k centrálnej vláde. Lenin, bystrý stratég, pochopil významnosť chvíle a po príchode do hlavného mesta dostal tento soviet pod kontrolu boľševikov. Využitím revolučných nálad v miestnej vojenskej posádke sa mu podarilo v novembri 1917 uchopiť moc v hlavnom meste a odtiaľ ju rozširovať do ďalších oblastí.
Voľby na konci roka 1917 nemali významnejší dopad na ďalší vývoj. Boľševici po mesiaci parlament rozpustili a iné strany zlikvidovali. Hoci boli v menšine, podarilo sa im to. Použili teror.
Hneď po prevrate vytvorila boľševická vláda Mimoriadnu celoruskú komisiu na boj proti kontrarevolúcii, špekuláciám a sabotážam, ktorá mala skrátený názov Čeka. Inštitúcia konala bez právnych podkladov a jej šéf Felix Dzeržinskij bol nekontrolovateľným človekom. Čeka mala všetkými dostupnými prostriedkami udržať moc revolúcie, teda boľševikov. Tí kontrolovali najmä severné a stredné Rusko a používali na to miestne pobočky Čeky. Boj proti kontrarevolucionárom, ako boľševici nazývali všetkých, čo s nimi nesúhlasili, mal rozličné formy. Stará súdna moc padla a nahradili ju miestne ľudové súdy, kde samozvaní revolucionári rozhodovali o majetku a životoch najbližších.
Jednou z hlavných úloh v rozvrátenom štáte bolo získavanie potravín pre mestský proletariát. Po rokoch vojny ich bol zúfalý nedostatok, a preto sa režim uchýlil k plošnému rekvirovaniu. Roľníci, ktorí len nedávno získali pôdu, museli odovzdávať potraviny a triasť sa o vlastné prežitie. Za neuposlúchnutie prichádzali tresty. Práve v tomto čase sa v Rusku vytvorili prvé koncentračné tábory. Hojne využívaným spôsobom rabovania usadlostí sa stalo branie rukojemníkov. Kým dedina nevydala svoj diel, väznili ich.
„Boľševici mali mať blízko k robotníkom, no privilegovanými ostali iba kariérni revolucionári.“
Väčších majiteľov pôdy, zvaných kulaci, na výstrahu pred ostatnými obesili a zhabali všetko obilie. Podobne násilne postupovali proti mužom, ktorí sa zdráhali nastupovať do armády. Nie div, že v mestách a celých oblastiach prepukali roľnícke vzbury, proti ktorým tvrdo zasahovala boľševická Červená armáda a Čeka. Napríklad len v meste Jaroslavľ ležiacom neďaleko Moskvy dala Čeka v júli 1918 popraviť viac ako štyri stovky ľudí.
V septembri 1918 vyhlásila boľševická vláda červený teror. Voči obyvateľom nepodriaďujúcim sa vláde začali používať všetky dostupné opatrenia vrátane masových popráv. Len v Petrohrade popravili viac ako tisíc ľudí. Jeden z najvplyvnejších boľševických vodcov Grigorij Zinoviev vtedy vyhlásil, že v Rusku musia na svoju stranu pritiahnuť 90 percent obyvateľov. Ostatných treba zlikvidovať.
Tvrdé represálie vyvolali medzi roľníkmi odpor. Boľševikom vyrástol silný vnútorný nepriateľ. To, čo dnes nazývame občianskou vojnou v rokoch 1918 až 1920, kde hlavnými dejateľmi boli boľševická armáda a bielogvardejské vojská, usilujúce sa o návrat pôvodného režimu, bola v prvom rade vojna proti roľníkom.
Obe strany politicky vnímaného konfliktu prinášali obyvateľom rozsiahleho Ruska skazu a utrpenie. No nemožno ich hádzať do jedného vreca. Hoci napríklad na Ukrajine zahynulo viac ako stotisíc roľníkov práve v čase, keď oblasti ovládali bielogvardejci, ťažko to zovšeobecňovať. Násilné konanie bolo dielom jednotlivých veliteľov. Boľševická armáda používala červený teror ako hlavný prostriedok na udržanie moci. Najväčší odpor kládli mýtickí kozáci, ale neuspeli. Do roku 1920 vyvraždili alebo vyviezli od Donu a z Kubáne takmer pol milióna z celkových troch miliónov kozákov.
Vyrubovanie neúnosných rekviračných dávok či neskôr povinných odvodov prinášalo roľníkom utrpenie. Veľký hladomor z rokov 1921 až 1922 postihol práve tie oblasti, kde boli zásobovacie komisie najnevyberavejšie a kde bolo najviac kruto potlačených vzbúr.
MARY EVANS PICTURE LIBRARY/PROFIMEDIAObete októbrovej revolúcie bývali pochovávané do zmrznutej zeme na neobývaných priestranstvách. Vojenský prevrat, ktorým boľševici uchopili vládu v Rusku, priniesol krajine mnoho utrpenia, ktoré rástlo aj v ďalších rokoch 20. storočia.
Boľševická revolúcia si znepriatelila roľníkov, no podľa klasických marxistických poučiek mala mať blízko k robotníkom. Spočiatku to naozaj vyzeralo tak, no neskôr sa ukázalo, že privilegovanou ostala iba úzka skupina kariérnych revolucionárov pochádzajúca z mestského prostredia.
Balamutení robotníci si spočiatku mysleli, že dostanú vo fabrikách samosprávu a budú si diktovať pracovné podmienky. Postupne však pocítili ťarchu nového režimu. V Rusku po rokoch svetovej vojny a nasledujúcom rozvrate klesla priemyselná produkcia na desatinu predvojnového stavu. Cieľom bolo rýchlo ju vrátiť späť. Vláda stanovila tvrdé podmienky.
Najúčinnejšou metódou, ako donútiť robotníkov dosahovať nadľudské výkony, bol teror. Nevýkonných robotníkov a ich rodiny trestali hladom. Kto nespĺňal tvrdé normy, mal obmedzené prídelové lístky na potraviny. Pritom podmienky boli na dnešné pomery nepredstaviteľné. Napríklad stále hladní baníci nemali ani vlastné ošatenie či obuv – po skončení zmeny ich odovzdávali svojim nástupcom. Nenastúpenie do práce sa trestalo odsúdením na pobyt v tábore alebo dokonca popravou.
Cena ľudského života strmo klesala. Vláda masovo popravovala, zatvárala do koncentračných táborov, vypaľovaním likvidovala celé spurné dediny. Objavili sa prvé prípady masových deportácií. Hoci sa cársky režim spred roku 1917 považoval za tvrdý, už len čísla o hrdelných trestoch ukazujú, ako sa život zhoršil. Kým od roku 1825 vyniesla cárska vláda niečo vyše šesťtisíc politicky motivovaných rozsudkov smrti, po vyhlásení červeného teroru na jeseň 1918 vykonala Čeka len za dva mesiace dvojnásobok popráv.
V roku 1921 bolo v koncentračných táboroch umiestnených sedemdesiattisíc ľudí. Boli to vlastne iba priestory, kde ľudí ponechali umrieť na hlad a choroby. Úmrtnosť v nich predstavovala takmer 20 percent mesačne. Na porovnanie, úmrtnosť v historicky prvých koncentračných táboroch, ktoré zriadili Nemci v roku 1904 v dnešnej nehostinnej Namíbii, predstavovala približne 50 percent ročne, teda v prepočte na mesačnú bázu oveľa menšie číslo.
Keď porovnáme údaje z koncentračných táboroch po štyroch rokoch boľševickej moci s miliónmi uväznených v neskorších rokoch vlády Stalina, zdá sa to malé číslo. No práve v tomto období sa tvorili základy režimu, ktorý Stalin len zdokonalil.
V roku 1922 sovietske Rusko vnieslo teror priamo do právneho systému. Nový trestný zákonník definoval kontrarevolučný trestný čin. Nemusela ním byť len vzbura alebo sabotáž zameraná na zničenie alebo napadnutie vládnej moci, ale napríklad aj propaganda slúžiaca zahraničnej buržoázii. Dôsledkom porušenia zákona bol často rozsudok smrti.
Kým v štáte existovali aké-také prejavy odporu, trestné konanie sa uplatňovalo na ľudí mimo komunistickej strany. Neskôr, za Stalina, sa protištátne živly hľadali už aj vo vládnucej strane. Nikto vrátane najvyšších funkcionárov si nemohol byť istý svojou budúcnosťou. Sprievodcom teroru sa stal všeobecný strach.
