posledný augustový večer v Košiciach. Na Hlavnej ulici je čulý život, len jeden objekt sa vymyká z letných terás. Uprostred ulice, na starej električkovej koľaji, stojí zvláštny vlak. Popri ňom chlap v tmavozelenej uniforme s puškou a neštandardne dlhým bodákom pochoduje niekoľko metrov tam a spať. Tenký bodák trčí do vzduchu ako anténa. Vojenská stráž.
Z jedného z otvorených vagónov znie pochodová hudba, po drevenej prični stúpam dnu. Ozývajú sa fanfáry z pochodu V nový život od Josefa Suka. Na pozadí projektor premieta zrnité zábery odovzdávania vlajky s našitou Svätováclavskou korunou vo vtedy ešte ruskom Kyjeve. Písal sa rok 1914. Vojna sa iba začala, no tam sa sformovali prvé legionárske jednotky na Rusi.
fajčiť zakázané
Tento legiovlak s niekoľkými symbolickými vagónmi je novodobou rekonštrukciou ich najväčšej slávy. Legionári mali k dispozícií 259 vlakov s takmer jedenástimi tisíckami nákladných a osobných vagónov a v rokoch 1918 až 1919 mohli seriózne zhatať boľševickú expanziu. Prechádzam cez vagóny, dobrovoľníci z Československej obce legionárskej v dobových uniformách dotvárajú kolorit. V jednom z osobných vozňov je rekonštruovaná fajčiareň s množstvom fajok. Nechýba ruský samovar. Pýtam sa dvoch, čo tam sedia, či si nechcú zapáliť. „To by nám na obci dali!“ hovorí po slovensky jeden z nich. Druhý, Čech, sa mu smeje.
Jeden vagón sa nazýva rozprávkovo „tepluška“. V krutých sibírskych zimách mal zohrievať posádku zabalenú do vtipne (no účelne) vyzerajúcich kožušinových uniforiem. Každý vagón bol útulný a vyzdobený. Na stene je pripnutá bielo-červená zástava. Český dobrovoľník v uniforme, ktorý akoby filmovému Švejkovi z oka vypadol, s rutinou poznačenou stovkami školských exkurzií začne vysvetľovať, že to nie je poľská, ale stará česká, neskôr prvá československá vlajka.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.