uľjanovsk, pôvodne Simbirsk premenovaný na počesť Leninovej smrti podľa jeho občianskeho priezviska, bol pre komunistov podobne posvätným miestom ako pre kresťanstvo Betlehem. Komunistickí ideológovia mali trochu problém vyrovnať sa s tým, že zosmiešňovaný reakcionár Kerenskij pochádzal z toho istého mesta ako zbožšťovaný vodca Lenin. A nielen to. Uľjanovci a Kerenskí sa dobre poznali. Kerenského otec bol učiteľom na miestnom gymnáziu, kde bol Leninov otec Ilja Uľjanov riaditeľom a Kerenskij starší dokonca syna svojho nadriadeného učil.
Napriek svojmu chatrnému zdraviu bol Alexander Fjodorovič Kerenskij výborným študentom a po gymnáziu vyštudoval právo. Vnímavý a inteligentný mladý muž si uvedomoval sociálnu nerovnosť panujúcu v cárskej ríši, ktorá v tom čase prechádzala búrlivým ekonomickým rozvojom. Preto popri svojej právnickej praxi začal zadarmo obhajovať aj ľudí z nižších vrstiev. Počas revolučného roka 1905 sa Kerenskij síce politicky angažoval, ale nezúčastnil sa na demonštráciách ani iných násilnostiach. Cárska polícia ho po potlačení revolúcie síce vyšetrovala, no odsúdený nebol.
Kerenskij sa naplno začal venovať obhajovaniu súdených revolucionárov, vďaka čomu sa postupne stal známym po celej ríši. Keď cár Mikuláš II. pod tlakom okolností napokon súhlasil so zriadením parlamentu – Dumy a s vypísaním parlamentných volieb, Kerenskij sa rozhodol kandidovať. Vo voľbách uspel a ako poslanec otvorene kritizoval cársky režim. Pridal sa ku strane socialistov-revolucionárov, takzvaných eserov. Eseri boli jednou z najsilnejších nemarxistických revolučných strán vtedajšieho Ruska. Základom ich programu bolo zlepšenie života ruských roľníkov, čo im získavalo čoraz väčšiu popularitu. Začiatok vojny však Kerenského politické aktivity pribrzdil a znovu sa uňho objavili aj zdravotné problémy. V roku 1916 mu museli vyoperovať jednu obličku.
februárová revolúcia
Rastúca nespokojnosť s vedením vojny a zhoršujúca sa ekonomická situácia prinútila cára obnoviť činnosť Dumy, ktorá bola pozastavená v roku 1914. Nehľadiac na svoj zdravotný stav a nedoliečenú operáciu sa Kerenskij vrhol do politického života. Vyzýval odstrániť cársky režim a cárovná niekoľkokrát vyhlásila, že by ho najradšej videla na šibenici. Stáročnému cárskemu režimu – „samoderžavju“ už aj tak dochádzal dych.
Kerenskij bol jedným z iniciátorov a protagonistov Februárovej revolúcie v roku 1917. Jej výsledkom bola detronizácia Romanovcov a vytvorenie Dočasnej vlády, ktorá mala spravovať Rusko do ustanovenia Ústavodarného zhromaždenia. To malo dať Rusku novú demokratickú ústavu. Dočasná vláda sa však musela deliť o moc s vojensko-robotníckymi radami – sovietmi, ktoré vzišli z Februárovej revolúcie ako paralelné mocenské centrum. Vznikol zvláštny stav dvojvládia, pričom Dočasná vláda aj Petrohradský soviet sídlili v Tavridskom paláci, bývalom sídle Dumy.
MARY EVANS PICTURE LIBRARY/PROFIMEDIAAlexander Kerenskij salutuje niekedy vo februári 1917 s jedným zo svojich dôstojníkov ruským jednotkám na východnom fronte. Po abdikácii cára Mikuláša II. sformoval Dočasnú vládu, no tá bola nakoniec zvrhnutá boľševikmi.
Kerenskij sa v Dočasnej vláde stal ministrom justície. Jedným z jeho prvých rozhodnutí, no súčasne dosť kontroverzných, bolo zastavenie stíhania vrahov Grigorija Rasputina – pologramotného pravoslávneho mystika zo Sibíri, ktorému sa podarilo získať pod svoj vplyv cárovnú, a ktorého rok pred tým zavraždili nespokojní šľachtici pod vedením cárovho vzdialeného príbuzného kniežaťa Felixa Jusupova.
Oveľa zmysluplnejším skutkom bolo oslobodenie všetkých politických väzňov a návrat vyhnancov zo Sibíri. Svojou razanciou pri presadzovaní zmien v súdnictve si Kerenskij získaval čoraz väčšiu popularitu. Jeho pozíciu posilňovalo aj to, že popri ministerskej funkcii si udržiaval vplyvné postavenie aj v druhom mocenskom centre – Petrohradskom soviete, kde mala jeho strana eserov v tom čase dominantné postavenie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.