O župné voľby býva minimálny záujem, lebo VÚC nie sú funkčné útvary. No tieto voľby boli síce zbytočne drahým, ale zaujímavým prieskumom názorov verejnosti na vládnutie Smeru.
Máme za sebou voľby do samospráv žúp, ktoré nie sú župami, respektíve samosprávnych krajov, ktoré nie sú celkom samosprávne, respektíve vyšších územných celkov, ktoré sú v skutočnosti nízkym administratívnym nezmyslom. Čo sme sa dozvedeli?
rekordná volebná účasť v krajských voľbách je ešte stále žalostne nízka a svedčí o tom, že voliči neprikladajú týmto umelým mečiarovským konštruktom veľký význam. Prečo je to tak? Jedným z dôvodov je malá emocionálna príťažlivosť neprirodzených VÚC (už len ten názov je šialený), ktoré nemajú s prirodzenými historickými župami vôbec nič spoločné. Iným dôvodom sú ich relatívne malé kompetencie. Doprava nebola jednou z hlavných tém kampane preto, lebo ju ľudia považujú za najpálčivejší problém, ale preto, lebo je to jedna z mála oblastí, kde majú kraje nejaké reálne kompetencie. A nezanedbateľnú úlohu hrá aj nie veľmi samosprávne financovanie krajov, ktorých významnú (a nedostatočnú) časť tvoria transfery zo štátneho rozpočtu.
Nízka volebná účasť je však predsa len prekvapujúco vysoká a svedčí o tom, že aj keď voličov kraje príliš nezaujímajú, voľby ich predsa len zaujímajú. Prečo je to tak? Pretože veľká časť voličov cíti, že župné voľby sú síce zbytočne drahým, ale rozhodne reprezentatívnym prieskumom verejnej mienky. A tak sa voliči, ktorým záleží na vyjadrení svojej mienky, v pomerne vysokom počte zúčastňujú aj na voľbách, o ktorých reálnom zmysle nie sú veľmi presvedčení.
ANDREJ BÁN4. november 2017, Banská Bystrica: Ján Lunter, víťaz volieb v Banskobystrickom samosprávnom kraji, počas volebnej noci vo svojom štábe.
V jednom kraji však neboli o význame týchto volieb nijaké pochybnosti. Reč je, samozrejme, o Banskej Bystrici, kde sme vlastne boli svedkami referenda o nacizme. Je pritom úplne symptomatické, že šebejovsko-ficovská hrádza proti extrémizmu nemala odvahu postaviť proti Kotlebovi vlastného kandidáta. Pripomeňme si, že cesta Hitlerovho obdivovateľa (88) do parlamentu sa začala práve pred štyrmi rokmi porážkou smeráckeho vreca zemiakov v boji o predsedu Banskobystrického kraja. V oprávnenom strachu pred ďalším debaklom sa tentoraz Smer ani len nepokúsil bojovať a všetku ťarchu nechal na opozičných či nezávislých kandidátoch. Všetko, na čo sa zmohol, bol len trápny pokus o priživenie sa na jednom z týchto kandidátov.
Popri zbabelých cudzopasníkoch však mali voľby v tomto kraji aj svojich úctyhodných hrdinov. Tými najdôležitejšími boli a navždy zostanú Martin Klus a Stanislav Mičev. Keď smerácka hrádza proti extrémizmu zrušila dvojkolové voľby županov, znemožnila postaviť proti Kotlebovi viacerých kandidátov, z ktorých by si voliči vybrali favorita v prvom kole. V záujme porážky fašistickej strany sa teda dvaja z trojice Lunter, Klus, Mičev museli vzdať kandidatúry v prospech tretieho na základe nie vždy spoľahlivých prieskumov. To nie je na Slovensku bežná vec, ale tieto voľby ukázali, že máme ľudí, ktorí to dokážu. Vďaka za nich.
„Župné voľby sú drahým, ale reprezentatívnym prieskumom verejnej mienky.“
A, samozrejme, vďaka aj za Jána Luntera, ktorý nakoniec Kotlebu s prehľadom porazil. Nebol síce veľmi charizmatickým kandidátom, ale ľudia za ním stáli. Isteže, našli sa aj takí, ktorí mu nedôverovali. Za všetkých spomeňme aspoň Igora Matoviča, ktorý sa o Lunterovi pre denník N vyjadril ešte vo februári takto: „Obávam sa, že proti tomu energiou nabitému Kotlebovi môže byť slabý protikandidát, aj keď je čestný človek. Som z toho trochu vyrušený.“ V neverejných vyjadreniach používal podľa informácií .týždňa aj iné, hoci nie vulgárne výrazy. Podstatné však bolo, že oveľa viac ľudí Lunterovi dôverovalo. Za všetkých spomeňme aspoň Michala Handzuša, ktorý Luntera výrazne podporoval. Nuž, zdá sa, že niektorí hokejisti majú na veci triezvejší pohľad ako niektorí politici.
Napriek zlému odhadu predsedu OĽaNO v Banskobystrickom kraji však hnutie zaznamenalo skvelý úspech v Žilinskom a Trnavskom kraji a veľmi výrazne prispelo k vynikajúcemu výsledku volieb. Jozef Viskupič porazil arogantnú HZDS-ácku fosíliu a Erika Jurinová dokonca podpredsedu Smeru. Obidvaja si svoje kampane počas niekoľkých mesiacov poctivo oddreli, neboli to ľahké víťazstvá.
ANTON VYDRA4. november 2017, Trnava: Nový trnavský župan Jozef Viskupič sledoval stúpajúce percentá hlasov so svojim tímom v kaviarni TéTé Café.
Jurinová ani Viskupič neboli ani doteraz neviditeľní politici, odteraz môžu byť ešte viditeľnejší. O tom, ako sa dá funkcia župana politicky využiť, svedčí nielen Kotleba, ale napríklad aj Pavol Frešo, ktorý napriek tomu, že je chodiacim logom prefláknutého politika, dokázal významne zamiešať karty v Bratislavskom kraji. Od toho, ako zvládnu svoje nové exekutívne funkcie, bude do značnej miery závisieť ich budúcnosť. Isteže, to najdôležitejšie a ťažko prekonateľné už urobili – tým, že vyhrali. Ale to platilo aj pre Andreja Kisku, ktorého najvýznamnejší štátnický čin spočíval v tom, že výrazne porazil Fica v prezidentských voľbách. Práve Kiska však ukázal, že víťazstvo môže byť len začiatok, po ktorom môžu nasledovať ďalšie politicky významné činy.
Jedna z vecí, ktorú môžu Jurinová s Viskupičom zreteľne demonštrovať, vyplýva zo skutočnosti, že ich to prirodzene ťahá k opačným pólom takzvaných kultúrnych vojen. Asi si dokážeme predstaviť, že by sa v Žiline konal pod záštitou županky Pochod za rodinu a v Trnave pod záštitou župana Dúhový pride. U nich dvoch to však doteraz nebol a takmer určite ani nebude dôvod na rozpory či dokonca vzájomnú nevraživosť, ako to u nás, bohužiaľ, tak často býva. Jurinová a Viskupič tak majú šancu slúžiť ako viditeľný príklad toho, že spoločná politika sa dá robiť aj pri odlišných postojoch k niektorým zásadným otázkam.
„Ftáčnik v priamom prenose ukázal, čo volebná noc znamenala pre Smer.“
Mimochodom, spojenie naprieč (opozičným spektrom) a napriek (viacerým rozdielom) bolo jedným z ústredných motívov týchto volieb. Ale je to krehké spojenie, keď už pre nič iné, tak pre notoricky nespoľahlivého predsedu OĽaNO. Matovič síce z politiky akože vycúval, ale toto vycúvanie zatiaľ znamená len toľko, že v OĽaNO nerozhoduje o všetkom úplne sám – môžu rozhodovať aj iní, on má len právo veta. A nikto nevie, ako dlho to bude takto. Jurinová aj Viskupič potvrdili .týždňu, že ani oni dvaja nevedia, či sa Matovič vráti.
Lenže on sa už vrátil. Úspech ho prilákal ako lampa nočného motýľa, znovu sa postavil do svetiel reflektorov a začal si privlastňovať spoločný úspech (on sa rozhodol postaviť kandidátov, on dal všetkých dokopy, on, on, on). Matovič má potenciál rozbiť všetko, v čom sám nehrá dominantnú úlohu. Ale ak Jurinová s Viskupičom zvládnu nové exekutívne funkcie, môžu sa z dvoch obyčajných ľudí stať nezávislé osobnosti a eliminovať tak aspoň čiastočne Matovičov deštrukčný pud. Silný Matovič bude vždy znamenať slabé spojenectvá. Našťastie ani on tu nebude večne. Každý on má svoj off.
Na rozdiel od opozície sa vládnemu zlepencu nepodarilo postaviť spoločných kandidátov a mimoriadne to pocítili najmä v Košickom kraji (vďaka za Most-Híd, prvý raz bol v tej koalícii na niečo užitočný). Práve vďaka Bugárovej strane stratil Smer župana aj tam, kde mal pohodlne vyhrať.
A neprehrali len tam, kde sa proti nim podarilo postaviť jedného silného kandidáta, ale aj tam, kde sa to nepodarilo. To neznamená, že Juraj Droba nebol v Bratislavskom kraji silný kandidát. Ale mal niekoľkých súperov, ktorí tiež vo veľkom zbierali protificovské hlasy. Voľby v Bratislavskom kraji preto nepripomínali ani tak šermiarsky súboj, ako skôr konské dostihy.
JOZEF JAKUBČO/SME/PROFIMEDIA4. november 2017, Bratislava: Nový predseda Bratislavského samosprávneho kraja Juraj Droba oslavuje svoje víťazstvo v centrále strany SaS.
Ftáčnik aj tak prehral. A prehru neuniesol, takže v priamom prenose ukázal, čo volebná noc znamenala pre Smer. Aby niekto označil podporu Smeru za príčinu svojho neúspechu, to tu ešte nebolo. Fico to, samozrejme, videl, ale nebol schopný reagovať. A tak sa stalo, že hneď na druhý deň sa bratislavský smerácky poslanec Borguľa, o ktorom naozaj netreba mať nijaké ilúzie, otvorene pustil do podpredsedu Smeru Pellegriniho, ktorý vraj svojimi mediálnymi vystúpeniami „podpílil konár všetkým kandidátom vlastnej strany v Bratislave“. Porazený Smer sa bez generála v poli nezmohol na nič iné, než na bezhlavý útek z bojiska. A sám si pritom spôsoboval ďalšie rany.
Fico akoby vôbec nechápal, že prvoradou úlohou lídra v kritických situáciách je upokojiť emócie vo vlastných radoch a zabrániť šíreniu paniky. Zjavne mu to nedokázal poradiť ani Martin Lengyel, ktorý bol sám príliš zronený z neúspechu v Košickom kraji, kde nesie osobnú zodpovednosť, a už vôbec nie Erik Tomáš, ktorý je evidentne nepoužiteľný ako poradca vtedy, keď sú rady naozaj potrebné.
Fico však neurobil len to, že nevyslal okamžitý základný signál do vlastných radov. On na niekoľko dní úplne zmizol z povrchu zemského. V Smere je o ňom všeobecne známe, že hoci dokáže pozorne počúvať rôzne názory, všetky dôležité rozhodnutia robí nakoniec sám a na poslednú chvíľu. Tentoraz však nešlo o uvážlivé vyhodnocovanie situácie, tentoraz išlo o bezradnosť. Robert Fico si uvedomoval, že nemá čo povedať. A tak sa schovával, zatiaľ čo sa strana vnútorne drolila.
Vrchol prišiel v piatok, keď agentúra SITA vydala správu, podľa ktorej päť podpredsedov Smeru žiada odchod Roberta Kaliňáka a Jána Richtera z ministerských funkcií. V priebehu hodiny túto správu podpredsedovia postupne dementovali, ale to si ľudia môžu vysvetľovať minimálne dvoma spôsobmi. Buď tak, že správa je pravdivá, ale podpredsedov sa podarilo zdisciplinovať, alebo tak, že správa je síce nepravdivá, ale už len to, že mohla vzniknúť, svedčí o nevídanom chaose v strane a vláde.
Až po tomto neuveriteľnom obraze úpadku Fico konečne verejne vystúpil. A začal skutočne famózne: „Ak mám hodnotiť tieto voľby z pohľadu predsedu vlády, hneď na úvod mám povinnosť poďakovať všetkým občanom, ktorí sa na voľbách zúčastnili.“ To mu ľudia z mediálneho tímu nevedia vysvetliť, že jeho povinnosťou je poďakovať, a nie nahlas hovoriť, že ďakuje preto, lebo je to jeho povinnosť? Ak si to nedokáže zapamätať, potom je možno načase, aby mu tie prejavy začali v mediálnom tíme písať.
Začiatok prejavu k župným voľbám však nebol ešte nič oproti tomu, čo nasledovalo. Fico vlastne vyhlásil, že Smer tieto voľby v podstate vyhral. Áno, presne to mal urobiť v sobotu večer, najneskôr v nedeľu ráno. Ale s odstupom týždňa, keď malo mať jeho vystúpenie charakter hlbšej analýzy, pôsobil už len ako paródia na demagóga. Robert Fico s unavenou tvárou ako nešikovný stand-up komediant. Župné voľby dopadli vynikajúco.
Víťazstvo Rastislava Trnku v Košiciach je v mnohých veciach veľmi pozitívne. Je to mladý človek, jasne orientovaný proti Smeru, cieľavedomý, ambiciózny a so zvláštnou schopnosťou spájať rôzne skupiny ľudí. Jeho ambície sa nemusia končiť v Košiciach.
Áno, inak by som do toho nešiel.
Inak by som predsa do toho súboja neinvestoval aj kopu svojich peňazí, keby som tomu neveril. Robili sme si interné prieskumy a postupne som dobiehal svojho súpera. V polovici septembra sme si robili posledný prieskum a bol som za Richardom Rašim asi päť percent a malo to stúpajúcu tendenciu. Videl som tam reálnu šancu, vedel som, že to bude natesno, akurát som nevedel, v akom budeme poradí. Ale vždy je to svojím spôsobom lotéria.
Ľudia mu vystavili vysvedčenie za to, akým spôsobom primátoroval.
Strašne bolo cítiť tú aroganciu moci, s akou vládol v meste. Prejavovalo sa to v mnohých oblastiach.
To bola taká najviditeľnejšia vec, ale bolo tu aj množstvo iných vecí. Napríklad sa prezentoval projektom Európskeho hlavného mesta kultúry, ale ten projekt nevyhral pre Košice on, on akurát zmenšil počet investícií a navýšil ich ceny. Prezentoval to pritom tak, akoby všetko robil sám. A v skutočnosti sa ani nevyužíval potenciál Košíc, ktorý tu je. Košičania to videli. V poslednom čase to bolo vidieť aj pri modernizácii električkových tratí. Robili sa súbežne, pritom to bolo naplánované inak, že rekonštrukcia tratí pôjde postupne. Pri súťaži nebola ani vybratá najlepšia firma a bolo to potom vidieť, termíny sa predlžovali, ceny sa navyšovali, teraz to rieši aj OLAF, možno bude treba vrátiť milióny eur.
Ja som ju otvoril pred štyri a pol rokmi. Žije to tu už niekoľko rokov. Upozorňovali sme, že nemá zmysel ten systém rozširovať, ani dávať to spravovať súkromnej firme, a že peniaze, ktoré sa vyberú, treba nechať tu a investovať naspäť do parkovacieho systému. Napriek tomu sa to robilo inak. To, čo ste vnímali aj vy – teda rôzne protesty a hádky na zastupiteľstve, to už bola len posledná fáza tej arogancie moci. Inak, ja som presvedčený, že to neboli slobodné rozhodnutia pána primátora. Bolo vidieť, že už rozhodovali ľudia z pozadia.
To, že je primátor Košíc. Veď smerákom bol, aj keď úspešne kandidoval za poslanca NR SR.
Smer mal kauzy dlhý čas a napriek tomu Raši vyhrával. Ja som teraz vyhral aj v meste Michalovce, čo je tradičná bašta Smeru, primátor je tam za Smer aj zastupiteľstvo, všetko tam ovláda Smer.
„Určite vstúpim len do strany, kde budem maximálne dôverovať jej lídrovi.“
Robili sme v tom meste rôzne aktivity, navonok to nebolo vidno, ale my sme dlhodobo pracovali na rôznych veciach, aj pozitívne ladených.
Košičania síce tvoria okolo päťdesiat percent voličov, ale nemohli sme si dovoliť stratiť veľa hlasov na Zemplíne. Preto som robil veľa výjazdov mimo Košíc.
My dlhodobo s touto iniciatívou spolupracujeme, v Michalovciach majú tiež veľký problém s EEI. Ja som túto vec otvoril v Košiciach a potom som dodal podklady aj aktivistom v Michalovciach, aby vedeli, ako postupovať a potom sme už množstvo vecí robili spolu. Pri mojej kampani odrobili kopec roboty. A aj sa to prejavilo.
To je otázka na nich. Ja som to čítal tak, že košickí členovia Mosta-Híd mali vyslovene problém s osobou Richarda Rašiho, pravdepodobne by ich spolupráca vyzerala inak, ak by Smer neposlal do volieb Rašiho.
Koncom mája som predstavil svoju kandidatúru aj koalíciu, ktorá stojí za mnou, aj svoj odborný tím. A v rámci tej koalície bol aj nezávislý kandidát Zsolt Simon, ktorý je druhý najznámejší politik maďarskej národnosti na Slovensku. S jeho podporou som oslovoval maďarských voličov.
Ja som žiadne mítingy neorganizoval. Základ mojej kampane tvorilo „door to door“, teda od dverí k dverám, od domu k domu. A keď bola nejaká lokálna akcia, tak sme tam išli a rozprávali sa.
Čím bližšie ku Košiciam, tým viac ma ľudia poznali a čím ďalej, tým menej. Zazvonil som na zvonček a snažil som sa predstaviť svoju víziu a program. Takéto rozhovory som viedol päť mesiacov každý deň. Obišiel som asi dve obce za deň.
Minimum ľudí to odmietlo. Hoci mnohí si najprv mysleli, že sme jehovisti. (Úsmev.)
Ale je najviac účinná. Pravda je, že to nie je najzábavnejšia časť kampane.
Ale išlo to, možno tým, že som mladý, tak som flexibilnejší.
Dvaja a vždy chodilo so mnou viac dvojíc po dedine.
Andrej Bán
Poznali sme sa dlhšie, občas sme sa stretli, debatovali a keď už to vyzeralo, že pôjdem kandidovať, tak som ho oslovil. On si vzal čas na rozmyslenie a potom povedal, že áno, že ma podporí a išiel aj do môjho odborného tímu.
Áno. A som mu za to vďačný.
Robil som si prieskum, čo ľudí trápi a na top problémové veci som sa snažil nájsť ľudí, ktorí reálne dokázali niečo zmeniť.
Nemáme žiadnu reálnu dohodu, stretneme sa tento týždeň a bol by som rád, keby sa čo najviac angažoval aj na úrovni nášho kraja a pomohol vybudovať niečo z toho, čo sa mu podarilo v Spišskom Hrhove.
Človek nemá hovoriť nikdy. Za posledný rok som bol oslovený viacerými stranami, ktoré už existujú alebo sa chystajú. Všetci dostali odpoveď, že mám stranícku abstinenciu.
Určite vstúpim len do strany, kde budem maximálne dôverovať jej lídrovi. Bol som členom Siete, veril som jej ako strane odborníkov, ktorí majú drajv, chcú pohnúť so Slovenskom a myslia to úprimne. A potom boli oklamaní.
„Veľa ľudí sa ma pýta, kedy som začal tak systematickejšie rozmýšľať o živote. Bolo to zhruba od tých pätnástich rokov.“
Zvyknem hovoriť, že ja mám teraz stranícku abstinenciu, bol som už v dvoch stranách.
V SDKÚ a v Sieti.
Preto som si uložil tú abstinenciu. A preto bolo aj ťažšie uzatvoriť tie dohody s politickými stranami, aby ma podporili.
Volil som Sieť a krúžkoval konkrétnych ľudí.
V opozícii. (Úsmev.)
Treba dlhšie poznať lídra strany.
Už pár mesiacov pred voľbami som v nej nebol aktívny.
Bolo to celé trápne. A obrovské sklamanie. Bude sa mu to do konca života vracať, to že oklamal niekoľko tisíc členov, ktorým tvrdil, že so Smerom nepôjde, a samozrejme, aj voličom. To sa nedá nijakým spôsobom ospravedlniť.
Ja som to ani nikdy takto nepomenoval, že som pravicový kandidát. Médiá to takto pomenovali, ja by som to pomenoval skôr slovom opozičný kandidát. Podporilo ma napríklad OĽaNO, ale oni nie sú vyhranene pravicovým hnutím.
Napokon sa pridali a je jedno či hneď alebo trochu neskôr.
Ja som oficiálne kandidoval za koalíciu SaS, OĽaNO, KDH, NOVA a Šanca, on bol nezávislý.
Každý, kto si pozrie moju minulosť alebo kto ma pozná, vie, že mám veľmi kritický názor na Smer a potrebovali sme vyslať signál, že chceme iný štýl politiky. To sa, myslím, podarilo.
Nejakým spôsobom si tú väčšinu dohodneme, zatiaľ som nemal čas sadnúť si so zvolenými poslancami, ale je tam veľa ľudí dobrej vôle. Vidím aj veľký prienik vecí, na ktorých sa vieme dohodnúť. Nepozerám sa na všetkých cez stranícke tričká.
Andrej Bán
...doteraz som bol najmladším poslancom VÚC. (Úsmev.)
(Úsmev.) Som rád, že sa mi podarilo všetky tie strany presvedčiť o mojej vízii a o tom, že musíme ťahať za jeden povraz. Na stole boli rôzne mená.
Viete, ja dlhodobo mám kritický názor na to, ako sa tu robí politická kariéra. Vo vyspelých demokraciách sa človek najprv oťuká v komunálnej politike, potom v regionálnej a až potom ide vyššie. U nás je to naopak.
Ja mám na to iný pohľad. Začínal som v miestnom zastupiteľstve v Košiciach – Starom Meste, v roku 2010 za SDKÚ, bol som tu vicestarostom, štyri roky som bol poslancom VÚC, teraz som kandidoval za župana, takto by to malo byť.
Áno. (Úsmev.)
Neviem, či ešte niečo bude. Ja som mal možnosť aj v SDKÚ aj v Sieti ísť na kandidátku do parlamentu, ale som to odmietol. Aj z tohto dôvodu.
Vnímal som ju ako reformnú stranu, ktorá prispela k zmene, ale nehovorím, že všetko, čo urobila, bolo dobré.
Takže ja som už vlastne starý. (Úsmev.) Ja si myslím, že je dopyt voličov po niekom mladšom a neokukanom.
Rozhodne áno. Bolo to už vidieť pri parlamentných voľbách. Vládu zostavili už len vďaka Procházkovi a tomu „charakterovi“.
Pôsobil som v manažérskych funkciách, riadil som nejaké prevádzky, písal som pre firmy biznis plány, pracoval som ako projektový manažér na univerzite, kde som mal na starosti vedeckovýskumné projekty, dva roky som bol potom vicestarostom, a teraz som pracoval na podpore startupov a zháňaní investícií pre rozvíjajúce sa firmy.
Nie, ale ja som už počas školy chodil na rôzne brigády, už som chcel vyvíjať nejaké podnikateľské aktivity, ale vždy, keď som začal chystať projekt, tak som narážal na rôzne prekážky. Porovnával som to so zahraničím a videl som, že je tu veľa vecí zle nastavených a hneď po vysokej škole som preto kandidoval do miestneho zastupiteľstva.
Politika nie je vysnívané povolanie. Vzniklo to z toho, že som videl, ako veci nefungujú, a namiesto nadávania som chcel prispieť k zmene. A povedal som si, že treba to robiť postupne.
„Bratislavský centralizmus v tejto krajine funguje a je to veľká téma, ktorú budeme asi riešiť aj počas tohto volebného obdobia.“
Ja som ešte na škole mal rôzne mimoškolské aktivity, bol som predsedom študentského parlamentu na škole, potom som bol v miestnom zastupiteľstve, čiže manželka vedela, že aj toto bude súčasťou nášho života.
Našiel som si čas aj na rande. (Úsmev.)
Bol to zlomový bod v mojom živote. Veľa ľudí sa ma pýta, kedy som začal tak systematickejšie rozmýšľať o živote, bolo to od tých pätnástich rokov. Ten zlom prišiel zo dňa na deň. Odvtedy som musel začať fungovať inak, chodiť po brigádach, starať sa inak aj o domácnosť.
Asi áno. (Úsmev.) Celý život žijem tu, akurát občas som v lete išiel na brigády do zahraničia. Potreboval som zdôrazniť niečo, s čím by sa vedeli stotožniť všetci ľudia z tohto kraja, no a to, že som východniar – to je asi to jediné spoločné, lebo v kraji máme Zemplínčanov, Spišiakov, Košičanov... Ale východniari sme všetci.
Nie, tým som nechcel naznačiť, že sa chcem vymedzovať voči Bratislave, ale pravda je, že bratislavský centralizmus v tejto krajine funguje a je to veľká téma, ktorú budeme asi riešiť aj počas tohto volebného obdobia. Ide o kompetencie, o to, kde sa o čom rozhoduje. Poviem príklad: drvivá väčšina eurofondov sa inde delí na úrovni žúp a regionálnych vlád. Lenže na Slovensku sa to všetko delí v Bratislave a na ministerstvách. Odhadom: asi tretina poslancov parlamentu je z Bratislavy, tretina má trvalý pobyt inde, ale žije v Bratislave a možno iba tretina poslancov reálne žije inde. Jednoznačne tu centralizmus cítiť, nefunguje to dobre a túto tému treba otvoriť.
Ľudia sú tu asi spontánnejší.
Niektorí politici sú o symbolický krok pred inými. Iní, je ich menej, vyčnievajú. Taká je aj impozantne vysoká postava nového prešovského župana Milana Majerského.
tých, čo po župných voľbách neskrývajú nadšenie, je priveľa. Ale predseda KDH Alojz Hlina má na to silné dôvody. Slovensko sa nekončí Banskobystrickým krajom a najväčšie prekvapenia sa zrodili na východe. Jedným z nových županov, ktorí nahradili „osvedčené smerácke kádre“, je Hlinov podpredseda a levočský primátor Majerský (46). Bývalý aktívny športovec, najmä basketbalista, vyhral vskutku pôsobivo. Pri volebnej účasti 29,4 percenta získal 40,4 percenta, o desať viac ako Chudík.
V absolútnom vyjadrení získal nový župan 72 366 hlasov. „Toľko nezískal Peter Chudík ani v časoch svojej najväčšej slávy,“ konštatuje on sám o kolegovi, ktorý vládol kraju šestnásť rokov. Vzájomnú kritiku a ostré vymedzovanie u oboch pánov nehľadajte. Nebolo to ani v kampani. „Bol som doteraz župný poslanec. S Chudíkom sme vychádzali korektne, vzájomne sme na seba neútočili. Mojou zásadou je rešpekt voči lídrovi. A vážim si, že aj on je korektný voči mne. Volať mi nevolal, ale cez médiá som zachytil gratuláciu,“ povie Majerský.
Možno sa teraz pýtate, o čom teda boli voľby v Prešovskom samosprávmom kraji (PSK), ak nie o ostrom súperení, vymedzení sa voči smerákovi Chudíkovi. Inak, podobný recept, nekonfrontáciu, použil úspešne aj Ján Lunter proti Kotlebovi. Napokon, aj Majerského hlavný slogan kampane (Nová energia pre náš kraj) pôsobil tak trochu ako reklama elektrární. Čo teda rozhodlo, ktorý z troch faktorov, jeho kvality, výhrady voči Chudíkovi alebo skôr celkový odpor verejnosti voči Smeru? Z každého asi niečo, ide o mix príčin. Nový župan je presvedčený, že jeho kontaktná kampaň v teréne gradovala, dokonca sa nazdáva, že prieskumy agentúry AKO, ktoré ho rozdielom dvadsiatich percent deklasovali a favorizovali Chudíka, boli zavádzajúce.
„Cítil som emóciu v uliciach. Nerobili sme kampaň v kultúrnych domoch, kam by prišli iba naši sympatizanti a nemali sme na to ani peniaze, ale na ulici. Už v júni sme sa tak rozhodli. V Bardejove sme boli štyrikrát, vo Vranove nad Topľou trikrát, vracali sme sa do Sniny, do Humenného. V závere kampane sme už boli iba v mestách, dôraz sme kládli na Prešov alebo Poprad. Napríklad v silne ľavicových Medzilaborciach sme boli trikrát. Jedna pani z koncovej dediny mi vravela, že každý deň vylepila môj plagát, keďže ho ktosi strhával,“ spomína na gradujúci záver kampane Majerský.
Čo je asi kľúčové, podporu mu vyjadrilo viac ako dvesto starostov a primátorov zo 665 obcí a miest v kraji. Znie to impozantne, ale pravda je, že dnes mimoparlamentné KDH je v PSK tradične druhou najsilnejšou stranou – po Smere. Ak teda Hlina spomína čosi ako celoštátny comeback kresťanských demokratov, ktorí patria nesporne medzi víťazov týchto volieb, ten sa skutočne môže začať na odľahlom severovýchode, kde sa pritom miešajú konfesie a etniká. Inak, medzi Majerského výrazných podporovateľov, ktorí tiež cítili potrebu novej energie v situácii stagnácie kraja bez potrebnej dopravnej infraštruktúry, patrila aj primátorka Prešova Andrea Turčanová. Podľa vlastných slov cítila v kostiach zmenu, len nevedela, aká ešte bude.
Ďalšia dôležitá otázka môže byť teraz tá, prečo v celom kraji uspel lokálny človek, primátor spišskej metropoly. Odpoveďou je práve toto slávne mesto. Levoča je na zozname svetového dedičstva, primátor Majerský tu v nedávnom čase privítal vzácnych hostí z OSN či z UNESCO, čo zhliadli v televízii aj obyvatelia odľahlých dediniek.
Po novembri ´89 sa Levoča najvýraznejšie zapísala do európskeho povedomia v roku 1997, keď sa sem prišlo s prezidentom Michalom Kováčom rozlúčiť jedenásť hláv okolitých štátov. Ich excelencie s manželkami dvíhali hlavy smerom k oltáru Majstra Pavla v Chráme sv. Jakuba, najvyššiemu svojho druhu na svete. Tento unikát je dnes už do veľkej miery zreštaurovaný a sprístupnený v celej kráse verejnosti.
„Pamiatky a naša história sú lákadlá pre turistov, tento rok ich prišlo o tridsať percent viac ako po minulé roky. Voliči by chceli nákupné centrá, no vysvetľujem im, že tie sú všade,“ uvádza Majerský. Príklad dobrej propagácie ponúka bývalá starostka mestskej časti Londýna Naďa Conway, ktorá sa do jedného z tunajších historických domov pred niekoľkými rokmi prisťahovala, citlivo ho opravila. Dnes v meste organizuje festival Levočské babie leto, ktorý prilákal milovníkov vážnej hudby doslova z celého sveta.
Andrej Bán
V Levoči, kde mala po Novembri až na jedno obdobie (2006 až 2010) v komunálnej politike vždy prevahu pravica, sa stal Majerský po vysokej škole najmladším poslancom. Komunálna politika v meste so šestnásťpercentnou nezamestnanosťou ľudí nerozdeľuje: najviac z devätnástich poslancov má KDH, SDKÚ-DS, potom sú nezávislí, traja za Smer a jedna za SNS. Zdanie idylky narušili v nedávnej minulosti opakované voľby primátora. Najprv jeho súper, kandidát za Smer Miroslav Vilikovský, napadol ich výsledok na Ústavnom súde, pretože išlo o rozdiel iba piatich hlasov, no potom po opakovaných voľbách napadol ich výsledok aj Majerský – vtedy bol taktiež minimálny rozdiel dvanástich hlasov. Napokon však voľby vyhral s jasným ziskom 52 percent.
A práve záväzok voči svojmu mestu, ktorý Majerský cíti, spôsobil, že napokon sa vlani ako kandidát preferovaný odchádzajúcim šéfom Jánom Figeľom neuchádzal o post predsedu KDH. Odmietal sa totiž po prípadnom zvolení vzdať postu primátora, ako to požadovali okresné štruktúry hnutia. Jasne sa ukázalo, že ďalší druh novej energie, tentoraz tej Hlinovej, ktorý poctivo obchádza celú krajinu, dedinu po dedine, posúva KDH ďalej nad prah zvoliteľnosti do parlamentu. Pred tým má Majerský rešpekt a svoje ambície na najbližšie obdobie spája iba s vedením župy, vzdá sa aj postu primátora. V Levoči však ostane bývať a vraví, že tú polhodinku po novej diaľnici bude do Prešova do práce denne dochádzať.
„Potešilo to aj manželku. Rodina trpela tým, že po zvolení za primátora som chodil domov z práce až neskoro večer, najmä spočiatku, kým sa to nezabehlo. Teraz chcem mať pevný pracovný čas a potom sa venovať rodine. Dcéra Ruth doma vravela: mami, čo je to jedna rodina, tá naša, oproti toľkým, o ktoré sa bude otec starať?“ usmieva sa nový župan.
Majerský pôvodne učil náboženstvo a telocvik, pôsobil ako pedagóg na Gymnáziu sv. Františka Assiského v Levoči. Ako primátor mesto výrazne oddlžil, za jeho éry otvorili nový zimný štadión, bol schválený zákaz hazardu a začalo sa s výstavbou výrobných hál pre spoločnosť Helske, ktorá do konca roku 2018 vytvorí 120 nových pracovných miest.
Nijaký príbeh však nie je jednoznačný, ani tento. Vo svojom meste má nový župan povesť slušného, ale tak trochu nevýrazného človeka, pričom kľúčové ekonomické a finančné záležitosti zabezpečujú ľudia v jeho okolí. Nešťastný bol jeho spor s dnes už celoslovensky známym starostom susedného Spišského Hrhova Vladimírom Ledeckým o to, za akú cenu umožní Levoča tejto obci výstavbu vodovodu na svojich pozemkoch. Bez zachádzania do detailov: v Hrhove je päťsto nových pozemkov pre rodinné domy, dedina doslova expanduje, na rozdiel od Levoče. To môže budiť nevôľu, ale Majerský rozumne tento spor v kampani neeskaloval a má záujem na tom, aby si ho obaja (pri káve) vydiskutovali. Inak, Ledeckého meno a jeho skúsenosti so zamestnávaním Rómov, paradoxne, v kampani využil úspešný kandidát v inej župe – Rastislav Trnka v tej košickej.
Havarijný stav mostov na Orave, nekonečné kolóny v Prešove, nedokončené diaľnice a každodenné dopravné kolapsy okolo väčších miest – stav ciest sa stáva faktorom v politickom boji?
sme v dedinke Nižná na severe Oravy v Tvrdošínskom okrese. Je tma, zajtra sa konajú župné voľby, v jednom z neďalekých domov sa na volebný deň pripravuje Erika Jurinová, ktorá odtiaľto pochádza. Nie sme tu však preto. Prišli sme sa pozrieť na most ponad rieku Orava, ktorý je v katastrofálnom stave. Dá sa po ňom prejsť len v jednom pruhu, dopravu reguluje prenosný semafor. Podľa dopravného značenia by po moste mali nákladné autá chodiť vo výrazných odstupoch, aby most nepreťažili. Ako sa dalo očakávať, predpis sa nedodržiava, ťažké kamióny smerujúce do Poľska a späť sa ponáhľajú a vodiči sú nervózni už len z toho, že musia čakať na červenej.
Sedíme v aute Igora Janckulíka, známej to postavy oravského regiónu, ktorý si získal rešpekt ľudí začiatkom deväťdesiatych rokov, keď začal podnikať a bez pochybných privatizácií či špekulatívnych obchodov sa mu podarilo vybudovať fungujúci biznis. Dobré meno si upevnil aj založením Oravského záchranného systému, v rámci ktorého sa so skupinou dobrovoľníkov snažil pomáhať pri hľadaní nezvestných osôb. Janckulíkovi ľudia pritom často mali vyššiu úspešnosť ako oficiálne záchranné zložky. Janckulík je praktik, človek, ktorý rieši problémy. S touto ambíciou sa však napokon upísal strane Sieť, na kandidátke ktorej sa dostal do parlamentu a potom napriek sľubom aj k Ficovi do koalície. Dlho váhal, či má po vstupe do vlády so Smerom, Mostom a SNS zostať, alebo odísť do opozície. Nakoniec zostal, dúfajúc, že jeho dominantná vlastnosť, riešenie problémov, nájde realizáciu, i keď mnohých ľudí sklame. Povzbudzovalo ho to, že do programového vyhlásenia vlády sa dostala výstavba Janckulíkovej „srdcovky“, rýchlostnej cesty R3 (na úsek Tvrdošín-Nižná sa už začalo verejné obstarávanie). Navyše ho menovali splnomocnencom vlády pre rýchlostné cesty. Takže chodí po Slovensku, koordinuje stretnutia starostov, primátorov, vrcholových politikov a zhotoviteľov ciest a zo svojho skromného niekoľkotisícového rozpočtu sa rozhodol stavať inteligentné priechody pre chodcov.
„Do starých županov ľudia premietali svoju frustráciu za katastrofálne cesty.“
Poslanec Janckulík, ktorý funguje v rámci poslaneckého klubu strany Most-Híd, stojí pri moste v Nižnej, ktorý reprezentuje nielen žalostný stav mnohých komunikácií v regióne, ale aj nekonečne dlhý čas, ktorý musia vodiči vytrpieť v obmedzenej premávke, kým sa most vôbec začne opravovať. Autá chodia v jednom pruhu už osem mesiacov a žiadne práce sa ešte nezačali. Prečo? Je za tým zdĺhavý príbeh verejného obstarávania s rôznymi sťažovateľmi, odvolaniami a rozhodnutiami. A ľudia trpia. „Najhoršie je, keď idú do Poľska na trhy. Sú tu kolóny a premávku musia riadiť policajti. A to ešte stále nie je najhoršie. Obrovský problém by nastal, ak by merania ukázali, že most treba úplne uzavrieť. To by znamenalo dlhé obchádzky pre ľudí, ktorí cestujú s tovarom či za prácou. Ľudia by asi boli takí nahnevaní, že by vyšli do ulíc.“
Ľudia v Nižnej sa však zatiaľ zmohli len na petíciu, no citeľné prejavy hnevu pre stav ciest nie sú v posledných mesiacoch ničím výnimočným. Nie tak dávno sa ľudia na Liptove odhodlali na blokádu ciest, keďže úseky diaľnice D1 okolo Ružomberka už mali byť odovzdané do užívania. Stavba však beznádejne viazne a autá pribúdajú. Najväčším paradoxom je, že prejavy protestu voči viaznucej výstavbe ciest podporujú aj starostovia a primátori za stranu Smer, ktorá vládne krajine už 10 rokov a za situáciu nesie najväčšiu zodpovednosť.
Aj pre tento fakt netrvalo dlho a v analýzach výsledkov župných volieb v médiách alebo v straníckych centrálach (áno, aj v Smere), sa objavil argument, že neohrozene vládnuci župní páni prišli o svoje tróny aj preto, lebo sa im nedarilo riešiť katastrofálny stav ciest vo svojej župe. Alebo, že do starých županov ľudia premietali svoju frustráciu aj za tie úseky ciest, ktoré župa v správe nemá, čo sú nedokončené diaľnice či zničené úseky ciest 1. triedy.
MILO FABIAN/SITA8. november 2017, Žilina: Erika Jurinová a končiaci župan Juraj Blanár počas brífingu po stretnutí na úrade Žilinského samosprávneho kraja.
Najdetailnejší program ponúkol staronový nitriansky župan Milan Belica, tento fakt však vyplýva skôr z rokov na úrade, než z vízie – Belicov koncept pripomína skôr projektový zámer s podrobným výpisom ciest II. a III. triedy a ich plánovanými rekonštrukciami.
Jozef Viskupič z Trnavy svoj predvolebný spot začínal slovami: „Župy, to sú hlavne cesty druhej a tretej triedy.“ Jeho plánom je vytvoriť akciovú spoločnosť, vlastnenú samosprávnym krajom, do ktorej majetku prejde tisícpäťsto kilometrov ciest v správe župy. Za najkritickejšie úseky považuje Senický obchvat a most cez rieku Váh v Hlohovci.
Juraj Droba venoval programu ako takému najväčšiu pozornosť. Spomedzi kandidátov ho mal najrozsiahlejší, napriek tomu však mnohé časti dopravných riešení pripomínajú skôr frázy ako konkrétne návrhy. Napríklad: Za účasti verejnosti pripraviť a zaviesť do praxe program systematickej rekonštrukcie ciest a odstraňovania výtlkov znie ako dobrý plán, no určite nie ako konkrétne a rýchlo realizovateľné riešenie.
Nový šéf banskobystrickej župy Ján Lunter viac než samotným cestám venoval pozornosť v programe integrovanej doprave. Lunter si však tiež uvedomuje havarijný stav krajských ciest a plánuje zintenzívniť čerpanie eurofondov, ktoré počas predsedníctva Mariána Kotlebu bolo v mnohých oblastiach pozastavené.
„Najhorší stav ciest druhej kategórie je v Banskobystrickom kraji.“
Primátor Levoče a nový prešovský župan Milan Majerský okrem všeobecnej frázy o rekonštrukcii ciest druhej a tretej triedy pozornosť v otázke cestnej dopravy sústredil najmä na úseky, ktoré nie sú v jeho kompetencii, teda obchvat Prešova a rýchlostné cesty križujúce kraj. Nástrojom na to má byť priama intervencia kraja u členov vlády. U Majerského však téma dopravy dominovala – cesty Prešovského kraja sú totiž tretie najhoršie spomedzi všetkých žúp.
Košický župan Rastislav Trnka v prvých sto dňoch svojho predsedníctva plánuje outsourcovať najjednoduchšiu časť prác pri údržbe ciest – položenie asfaltu – na súkromnú spoločnosť. Neskôr uprednostňuje župnú réžiu opravy vozoviek pred externými dodávateľmi. Plánom je tiež prejsť na novú technológiu asfaltu, tzv. suchý, ktorého záruka je až päť rokov, čo by znížilo náklady opráv.
Erika Jurinová má zo všetkých novozvolených predsedov najužší program, čo sa týka otázky dopravy a ciest. Vyzýva na dobudovanie diaľničného prepojenia D1 a D3 a rýchlostných ciest v kraji, kde však vyjednávanie z pozície opozičného kandidáta bude náročné. V programe spomína i možnosť transformácie rýchlostných ciest na cesty prvých tried, čo však tiež predstavuje problém pretavenia úvah analytikov do rozhodnutí politikov.
Napokon, dlhoročný boj za lepšiu dopravu okolo križovatky Triblavina a diaľnice D1 priniesol nečakaný úspech (16 %) aj vajnorskému starostovi Jánovi Mrvovi, hoci županom sa nestal.
MARTIN HAVRAN/SITA5. november 2017, Nitra: Staronový predseda Nitrianskeho samosprávneho kraja Milan Belica na brífingu o výsledkoch volieb do VÚC.
Z takmer tridsiatky programov kandidátov na županov sa víťazmi stali tí, ktorí venovali cestám najviac priestoru. Výnimkami sa stali dvaja kandidáti – Jaroslav Baška a Milan Ftáčnik. Kým predseda Trenčianskeho kraja sa príliš nezaoberal dopravou a jeho program celkovo vyznel skromne, no zvíťazil, Ftáčnik, naopak, prepadol, čo však viac ako s programom súvisí so silným konkurenčným bojom práve v kraji hlavného mesta.
Ďalším argumentom v prospech tvrdenia, že cesty prispeli k výsledku volieb, je štúdia, ktorá ukazuje stav našich ciest. Slovenská správa ciest každoročne monitoruje stav úsekov druhej kategórie, a k januáru tohto roku bolo v priemere až 44 percent z nich v nevyhovujúcom alebo v havarijnom stave. Najhorší je stav na strednom Slovensku, konkrétne v Banskobystrickom kraji nespĺňa šesťdesiat kilometrov ciest podmienky pre bezpečnú jazdu, takže musia byť označené dodatočnými značkami.
Nie je veľa ľudí, ktorí by tvrdili, že stav ciest nehral pri rozhodovaní ľudí v župných voľbách úlohu. Líšia sa skôr názory na to, aká bola ich váha a či cesty boli rozhodujúcim faktorom. Ak argumentujeme programami kandidátov, nesmieme zabúdať, že ľudia programy nezvyknú študovať. Bolo by teda treba zachytiť, či téma stavu ciest reálne zaznievala v kampani medzi ľuďmi. V centrálach strán dominuje skôr tvrdenie, že voľby dopadli pozitívne pre opozíciu preto, že sa po dlhom čase dokázala zjednotiť. A naopak, že župani za Smer voľby podcenili, spájaniu sa nevenovali a namáhavú kampaň v teréne medzi ľuďmi „vypustili“.
Nech už je stav ciest vzhľadom na výsledok volieb dôležitým, alebo sekundárnym faktorom, isté je, že je to faktor, s ktorým treba čoraz vážnejšie počítať. Aby sme sa o tom presvedčili, treba sa vrátiť na Oravu, kde splnomocnenec Janckulík, hoci patrí ku koalícii, ktorá vznikla porušením sľubov, presvedčil ľudí, že bojuje za lepšie cesty. A jemu osobne to voľby naozaj vyhralo – poslancom Žilinského kraja sa stal so ziskom vyše 11-tisíc hlasov a v rámci prepočtov na počet voličov skončil na 3. mieste z kandidátov celého Slovenska.
