Objav prozacu naštartoval zmeny nielen v liečbe depresie, ale aj v jej vnímaní. O depresii, antidepresívach i ďalších liečebných postupoch píšeme z pohľadu psychiatrov, biochemika a ľudí, ktorí sa potýkali s ťažkou depresiou i syndrómom vyhorenia.
Koncom decembra tohto roku to bude presne tridsať rokov, čo Americká potravinová a lieková agentúra FDA schválila liek, ktorý pomohol zmeniť pohľad na jednu z najvážnejších psychických porúch.
depresia vyzerá asi takto: Pomaly, v priebehu rokov, sa do vášho počítačového systému zabuduje program pre totálnu ničotu, dáta sa akumulujú v srdci a v duši, život sa postupne stáva čoraz menej znesiteľný. Spočiatku si ani veľmi neuvedomujete, že sa niečo deje, myslíte si, že je to niečo úplne normálne, že len starnete, len vám pribúdajú roky a zrazu jedného dňa zistíte, že vám váš život naháňa hrôzu, že sa ho neoplatí žiť, že je to jeden des a čierna škvrna na bielej ploche ľudskej existencie. Jedného rána sa prebudíte so strachom zo života.“
Takto sa začína kniha americkej autorky Elizabeth Wurtzelovej s názvom Prozac Nation; Young and Depressed in America, autobiografické spomienky mladej ženy trpiacej depresiou. Je to otvorená a veľmi osobná spoveď o tom, ako sa autorka prepadávala po špirále depresie čoraz hlbšie, ako choroba ohrozovala prakticky celý jej život. A je tiež o tom, ako vplývala aj na jej vzťahy – s mužmi, s rodinou, s priateľmi, aby nakoniec kulminovala v pokuse o samovraždu. Kniha je však aj o tom, ako sa mladej žene nakoniec podarilo vyslobodiť sa z depresívneho zajatia pomocou nového lieku na liečbu depresie – antidepresíva známeho pod obchodným názvom Prozac.
Kniha vyšla v roku 1994. Hoci ju odborná kritika neprijala s nadšením, vlastne ju skôr strhala, u čitateľov mala veľký úspech a takmer okamžite po jej vydaní sa stala bestselerom. Vyšla v desiatkach vydaní, bola preložená do pätnástich jazykov, stala sa podkladom pre film. Ovplyvnila celú jednu generáciu mladých ľudí – najmä tých v USA. Pomohla zmeniť pohľad spoločnosti na duševnú poruchu zvanú depresia.
Koniec osemdesiatych a deväťdesiate roky minulého storočia boli vôbec bohaté na revolučné zmeny. Výrazne sa zmenila mapa Európy, osobné počítače sa stali súčasťou bežného života, objavil sa internet a mobilné telefóny. V medicíne pribudla vakcína proti hepatitíde C, výrazne sa rozšírili možnosti liečby pacientov s HIV, „narodil“ sa tiež prvý klonovaný cicavec. A v deväťdesiatych rokoch sa objavuje aj nová skupina antidepresív. Skupina, ktorá výrazne zmenila nielen pohľad na depresiu, ale výrazne pomohla k rozvoju psychiatrie ako medicínskej disciplíny. Čo je však najhlavnejšie, pomohla miliónom pacientov.
KAREL STEINER NOVOTNÝ/NERADOSTKarel Steiner Novotný: Ilustrácia z knihy Neradost, 2017. Depka. Jarná depka. Jesenná depka. Zlá nálada.
Na Slovensko prichádzali tieto antidepresíva približne od polovice deväťdesiatych rokov, prakticky hneď po ich zaregistrovaní a uvedení vo svete. Ich príchod nespôsobil spočiatku žiadnu revolučnú zmenu. Vlastne si ho, s výnimkou psychiatrov a farmaceutických spoločností, málokto všimol. Depresia bola v tom čase považovaná za vážnu, nie však veľmi častú psychickú poruchu. V tej dobe sa predpísalo ročne približne dvestotisíc mesačných balení liekov na liečbu depresie, čo bolo približne rovnaké množstvo balení, ako sa predpísalo na liečbu inej poruchy – schizofrénie. Navyše, tento počet prakticky nerástol. Spotreba liekov na liečbu úzkosti – anxiolytík (najznámejšími predstaviteľmi sú dnes diazepam či xanax) – však bola v rovnakom období dva a pol krát vyššia a spotreba hypnotík (dnes sem patrí napríklad stilnox) až štyrikrát vyššia. Postupne však novým liekom verilo čoraz viac lekárov a koncom 90. rokov tak začala ich spotreba postupne narastať – a rastie doteraz. Pribúdali pacienti, pribúdali nové diagnózy, pribúdali noví výrobcovia. Nárast spotreby je pritom úplne priamkový. Už dvadsať rokov sa tak každoročne zvýši počet predpísaných (a spotrebovaných) antidepresív približne o 130-tisíc mesačných balení. Pravidelne každý rok. V roku 2016 tak predpísali lekári už viac ako dva a pol milióna mesačných balení antidepresív. Takmer trinásťkrát viac, ako pred dvadsiatimi rokmi. V príkrom rozpore s týmto nárastom je spotreba dvoch vyššie spomenutých skupín liekov, anxiolytík a hypnotík. Tá zostala celých dvadsať rokov prakticky nezmenená.
Slovensko nebolo v tomto strmom náraste osamelé. Podobné – a v mnohých prípadoch ešte strmšie – zvyšovanie spotreby antidepresív bolo a je možné pozorovať prakticky vo všetkých krajinách Európy. A tak napriek trinásťnásobnému nárastu je Slovensko v spotrebe antidepresív stále ešte hlboko pod európskym priemerom. V krajinách s najvyššou spotrebou, v Dánsku, Švédsku, Veľkej Británii a Belgicku, predpíšu lekári antidepresíva v porovnaní so Slovenskom viac ako dvojnásobnému počtu pacientov. Zdá sa, že stále je u nás veľký počet ľudí, ktorí by liečbu antidepresívami potrebovali a ktorým sa jej nedostáva.
Čo je príčinou takéhoto vysokého nárastu depresie? A nielen depresie, ale aj ďalších porúch, na ktoré sa antidepresíva predpisujú? Sme skutočne o toľko depresívnejší? A kam až pozorovaný nárast povedie?
Najčastejším zdôvodnením vysokého nárastu spotreby antidepresív je – odborne povedané – zmena sociálno-ekonomického prostredia a s tým spojený väčší výskyt situácií, ktoré môžu vyvolať depresiu. Tento názor počuť tak od nelekárov, ako aj od lekárov-psychiatrov. Je to však jediné možné zdôvodnenie? Nemôžu byť za nárast depresie zodpovedné úplne iné príčiny? Čo ak sa počet „stresorov“ či „depresorov“ až tak veľmi nezvýšil. Čo ak sa len zmenila ich povaha? Čo ak sme na silne stresujúce okolnosti z minulosti zabudli a vnímame len tie nové? Skúsme si spomenúť len na dva príklady z minulosti.
„Čo ak sa počet stresorov v dnešnom svete nezvýšil, iba sa zmenila ich povaha?“
Príklad č. 1. Desiatky rokov žila u nás skupina ľudí – a nemalá – ktorá musela zatajovať svoje presvedčenie. Musela nútiť seba aj svoje deti, aby sa vyjadrovali inak doma ako na verejnosti. Vedeli, že ak sa im to nepodarí, ich uplatnenie v živote – a rovnako tak uplatnenie ich detí – môže byť výrazne limitované. Nehovoriac o období, keď to znamenalo aj ohrozenie ich života. A takýto silný „depresor“ z nášho prostredia takmer vymizol.
Príklad č.2. Desiatky rokov bol každý rok celý jeden ročník mladých mužov vytrhnutý z ich rodinného prostredia a „premiestnený“ do iného prostredia. Na dva roky a zo dňa na deň. A bolo to prostredie, o ktorom sa dá asi ťažko hovoriť ako o prostredí vľúdnom a prívetivom. Povinná vojenská služba bola teda veľmi silným „depresorom“. Aj tento sa, našťastie, stratil v histórii.
Nie je, samozrejme, možné priamo porovnávať rôzne vplyvy, ktoré môžu vyvolať depresiu či depresívne správanie. Navyše, každý „depresor“ má vplyv na inú skupinu ľudí a môže vyvolávať aj iné prejavy. Naša predstava, že „dnes to máme ťažšie ako kedysi“ môže byť však celkom dobre vysvetlená niečím, čo sa volá „spomienkový optimizmus“.
Navyše, ani priama úmernosť „čím je horšie, tým je vyšší výskyt depresie“ tak úplne neplatí. Podľa reprezentačnej štúdie z roku 2003 nie je, napríklad, na Slovensku žiadna závislosť vo výskyte depresie medzi oblasťami s vysokou a nízkou nezamestnanosťou. A nielen to. Ak sa porovná spotreba antidepresív medzi rôznymi krajinami, tak najvyššiu spotrebu majú tie, ktoré sú dlhodobo považované za „šťastné“. Tie, v ktorých ich obyvatelia sú na prvých miestach rôznych výskumov porovnávajúcich spokojnosť so životom. Patria sem Kanada, Austrália, Island, Dánsko či Belgicko. Všetky majú dvaapol- až triapolkrát vyššiu spotrebu antidepresív na jedného obyvateľa, ako má Slovensko. A to aj po tom obrovskom náraste za posledných dvadsať rokov u nás. Ani všeobecne zaužívaná predstava, že sever je Európy depresívnejší ako juh, až tak veľmi neplatí. V „Top Ten“ krajinách Európy podľa spotreby antidepresív totiž figurujú – ďaleko pred nami – aj Španielsko a Portugalsko. A naopak, Estónsko má takmer päťkrát nižšiu spotrebu ako „rovnako“ severné Dánsko. Netreba ísť ani tak ďaleko. Susedné Rakúsko je podľa spotreby antidepresív podstatne depresívnejšie ako my. A to takmer
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
