nechceme byť šíriteľmi planých nádejí, zbožných prianí ani neukotveného optimizmu. No jasne vidíme, že slovenská spoločnosť dospela do bodu, v ktorom sa zračí konkrétna nádej. Aby sa mohla naplniť a stať reálnejšou, vyžaduje si to akciu. Nádej nedokáže existovať bez trpezlivého čakania, no bez aktivity vyhasína. Nádej prichádza, len ak o ňu stojíme. Všetci, ktorí si želáme lepšie Slovensko, si nesmieme nechať nádej opäť ukradnúť šíriteľmi nudy, povrchu a skepsy.
S akými nádejami vstupujeme do „osmičkového roku“ 2018? Ak sme trochu poverčiví, potom istú nádej, ale aj obavu môže vyvolávať už len tá osmička. V dejinách Československa hrali roky s osmičkou na konci takú dôležitú úlohu, že to aj u celkom nepoverčivých musí vyvolávať mierny údiv.
V roku 1918 Československo vzniklo a pre Čechov aj Slovákov to bol historický míľnik zásadného významu. V roku 1938 sa na mníchovskej konferencii dali do pohybu sily, ktoré o pár mesiacov viedli k zániku spoločného štátu. Po porážke nacizmu bolo Československo obnovené, ale po komunistickom prevrate v roku 1948 prestalo byť na štyri desaťročia slobodnou krajinou. V polovici tohto obdobia tu síce vznikol pokus o akýsi demokratickejší komunizmus, v roku 1968 však bol aj ten pochovaný ruskými tankmi.
„Boli sme zakliesnení v beznádeji, že všetko je zabarikádované, že už ničím nejde pohnúť.“
Ďalším kľúčovým medzníkom bol rok 1989 (tu si osmička na konci prehodila miesto s deviatkou), keď komunistický režim konečne padol. Po tomto slávnom dátume však onedlho opäť prišlo k rozpadu spoločného štátu – a k nástupu mečiarizmu na Slovensku. Ten režim, ktorý k nám nebol na rozdiel od nacizmu a komunizmu importovaný, bol porazený až v roku 1998 (osmička s deviatkou sa opäť prehodili, tentoraz do správneho poradia).
Rok 2008 nebol prelomový. Aký bude rok 2018? Ak sa obzrieme za doterajšími osmičkami, tri z nich (18, 89, 98) sú spojené s veľmi pozitívnymi a tri (38, 48, 68) s veľmi negatívnymi zmenami. Na ktorú stranu sa misky váh preklopia v tomto roku? Bude to rok skepsy, alebo rok nádeje?
slabosť pevných systémov
Slovensku sa dnes darí. Tak to vyplýva z čísel, ktoré hovoria o raste HDP či nízkej nezamestnanosti. Čísla však nedokážu hovoriť o emócii. To preto, lebo deklarovaný blahobyt z tabuliek a grafov sa často nekryje s prežívaním jednotlivcov a domácností. Spokojnosť ľudí nedefinuje HDP, ale aj kvalita služieb vrátane zdravotníctva a školstva, a zrejme ešte viac existencia spravodlivosti. Je to paradoxná situácia, do ktorej sme sa dostali vinou nezodpovedného prístupu k štátu a jeho občanom.
Po rokoch 1989 a 1998 trvalo dlho, kým Slovensko znovu našlo odvahu v zápase o demokratickejšiu spoločnosť. Zaskočení úspechmi tých, ktorí si bezohľadne ukoristili krajinu pre seba, zaskočení ich chamtivosťou a aroganciou, nehanebným krytím zla a podvodov, nebola slovenská spoločnosť schopná prehovoriť jasne a zreteľne. Áno, končili sme vo viac-menej individuálnych, jednostranných, jednostraníckych počinoch. Zaznievali osamelé výkriky, ohlasovalo sa niekoľko výstražných signálov, no tie nedokázali pohnúť verejnosťou, aby sa odhodlala na činy. Po neúspešných pokusoch sme nadlho otupeli. Bolo to prirodzené a museli sme sa tou skúsenosťou prebrodiť sami.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.