Pani ambiciózna

aj keby Martina Lubyová ako ministerka školstva nespravila nič zapamätateľné, či už pozitívne alebo negatívne, jeden výnimočný prívlastok v histórii Slovenska už dostala. Počas dvadsiatich ôsmich rokov fungovania krajiny je v poradí dvadsiatou ministerkou školstva. Toto absurdne vysoké číslo vypovedá minimálne o dvoch veciach. Po prvé, v riadení školstva sú dlhodobo viac než čokoľvek iné prítomné chaos a nedôvera. Je to rezort, kde nie je politická voľa na reformy a ktorého ministri sú pravidelne prvými obetnými baránkami korupčných káuz. A po druhé, čosi to vypovedá aj o ľuďoch, ktorí sa rozhodnú si na takú turbulentnú ministerskú stoličku sadnúť. Najmä ak tú stoličku prijmú od takej politickej strany, ako je SNS. 

Pri pohľade na jej bohatý akademický životopis tomu nikto nerozumel. Azda najpresnejšie to vystihol poslanec Miroslav Beblavý: „Chápem, prečo sa ňou Andrej Danko chce zaštítiť, menej už chápem, prečo je ona ochotná zaštítiť Andreja Danka.” Ponúkalo sa rýchle vysvetlenie – je to inteligentná, no oportunistická žena bažiaca po funkciách. Po polroku vo funkcii spravila ministerka niekoľko rozhodnutí, pri ktorých poodhalila svoj spôsob rozhodovania. Na jednej strane utíšila kauzu eurofondy a vyhodila podivného tajomníka-konšpirátora Lukáša Machalu, ktorého jej SNS nanútila. No na druhej strane zmietla zo stola dokument Učiace sa Slovensko a zrušila analytický Inštitút vzdelávacej politiky. A to sú kroky, za ktoré by sa žiadny člen SNS hanbiť nemusel. Tak ako je to? Prišla na post ministerky odborníčka, ktorá chce skutočne zmenu? Alebo prišla karieristka, ktorá nemá problém vysokú funkciu obchodovať za kompromisy s SNS?

od rodu k ambíciám

Nie je náhoda, že Martina Lubyová si svoje dievčenské meno nechala aj po svadbe. Vysvetľuje to tým, že sa vydávala až po tridsiatke, keď už mala pod svojím menom rozbehnutú slušnú kariéru. „Som z tej prvej generácie, ktorá skončila školu v roku 1990/91. Namiesto toho, aby sme začali rodiť, sme sa rozbehli do zahraničia, lebo sa hranice otvorili,” vysvetľuje Lubyová. Zmena priezviska by znamenala zbytočné problémy pri publikáciách, zákon jej vtedy navyše neumožňoval ani ponechať si priezvisko cez pomlčku. No meno Luby prešlo aj na jej jediného syna a tam je dôvod o trochu prozaickejší. Ministerka priznáva, že jej zámerom je pokračovať v budovaní rešpektovaného vedeckého rodu.

Ten začal už jej starý otec, uznávaný právnik Štefan Luby, ktorý sa považuje za jedného zo zakladateľov civilného práva na Slovensku. Kým on ju ovplyvnil v pokračovaní vo vedeckej kariére, Lubyová si pamätá aj na starých rodičov z druhej strany, ktorí boli učiteľmi. „Prešli si viacerými pôsobiskami, cez malotriedku v obci Králiky pri Banskej Bystrici až po spojenú slovensko-maďarskú školu v Jelenci pri Nitre. Zdedila som teda nielen vedeckú, ale aj učiteľskú časť,” opisuje Lubyová. 

„Pokračovanie rodokmeňa bolo dôležitejšie než nesúhlas s režimom.“

So svojou starou mamou trávila prázdniny v školských laviciach pre prvákov, aj keď chodila ešte len do škôlky. Pamätá si, že aj vďaka tomu vedela čítať ešte pred nástupom do školy. Lubyová však nemá len humanitné pozadie, v rodine mali blízko aj ak prírodným vedám. Matka sa venovala anorganickej chémii a otec bol fyzik, ktorý štrnásť rokov viedol ako predseda Slovenskú akadémiu vied. Lubyová tak vyrastala v domácnosti, kde „zakopávala o štósy papiera s logom SAV”. Otec väčšinu času venoval vede, kým o domácnosť sa viac starala matka. „Nikdy nevedel, do ktorej triedy chodím, na rodičovské chodila mama. Vždy sa zaujímal, ako sa učím a aké mám známky, ale nebolo čo riešiť, lebo som vždy mala samé jednotky,” spomína Lubyová. 

Na hrane je vzťah lubyovského rodu s komunistickým režimom. Tak jej starí rodičia, ako aj rodičia si vedeckú kariéru vybudovali najmä počas komunistického režimu, keď získali aj vysoké funkcie. Podľa Lubyovej však presvedčenými komunistami neboli. Jej starému otcovi po zahraničných štúdiách v roku 1948 komunisti zhabali majetky na Liptove a zakázali učiť. Jej otec si vraj radšej namiesto zideologizovaných humanitných vied vybral tie prírodné. No hoci ideológii neverili, navonok s komunistickým prúdom splynuli. Pokračovanie slávneho rodokmeňa bolo dôležitejšie než nesúhlas s režimom. 

Samotná Lubyová odmieta, že by bola niekedy súčasťou strany. Rok 1989 ju zachytil ako štvrtáčku na bratislavskom matfyze, kde študovala biofyziku. „Nejaký čas predtým som dostala ponuku vstúpiť do strany, ale odmietla som. Nemala som pocit, že to treba a zdalo sa mi, že spoločnosť speje už niekam inam,” vysvetľuje. Znie to tak, že nebola presvedčene za, ale ani presvedčene proti. Na otázku „Chceli ste zmenu?“ odpovedá: „Každý mladý človek vždy chce zmenu.”