keď Andrej Kiska v apríli 2013, necelý rok pred svojím zvolením do prezidentskej funkcie, čelil otázkam o zmysle svojej kandidatúry, často opakoval jednu vetu: „Chcem byť aktívny prezident.” Jeho motivácia bola jasná. Po rokoch úspešného podnikania chcel začať robiť niečo iné, obohacujúce pre iných ľudí. Aj preto rozbehol Dobrého anjela a venoval sa charite. Tam však zistil, že ak chce ľuďom pomáhať viac, potrebuje vstúpiť do politiky. Vstúpiť do nejakej strany nechcel, podobne ani založiť si vlastnú. Necítil sa na to. Ale zvážil, že prezidentská funkcia by mu „sadla”.
No na vstup do politiky mal Kiska ešte jednu silnú osobnú motiváciu. V roku 2009, keď sa mu narodil syn Viktor, pri pôrode jeho manželka aj syn takmer zomreli. Keď už nebolo počuť odozvu plodu, bola potrebná rýchla operácia. Kisku vtedy zavreli do malej miestnosti, kde sa „prechádzal ako lev v klietke”. „Dal som sľub Bohu, že ak to prežijú, urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som pomohol a zmenil veci.” Prežili, a on sa pustil do projektu filantropickej nemocnice. Ale plán nevyšiel. Svoj sľub však chcel dodržať, a preto sa odhodlal skúsiť zmeniť veci systémovo. Ako aktívny prezident. Pustil sa do prezidentskej kampane – a vyhral. Teraz, keď sa množia otázky, či je jeho povinnosťou kandidovať opäť, treba v prvom rade nájsť odpoveď na otázku, či vo svojej funkcii splnil záväzok, ktorý dal sebe i verejnosti pri vstupe do funkcie.
sľuby a očakávania
Ak by ste si teraz pozreli Kiskove rozhovory z obdobia kampane pred prezidentskými voľbami, určite by vám prišla na um myšlienka, že v tom čase bol trochu naivný. Vedel síce, že kompetencie prezidenta nie sú pri správe krajiny veľké, ale predstavoval si napríklad, že ak nebude súhlasiť s niektorými zákonmi, schválenými parlamentom a ak ich poslanci napriek jeho vetovaniu schvália, jeho jasný postoj budú ľudia silno vnímať a pri voľbách to vezmú do úvahy. Nebola to celkom realistická myšlienka, čo ukázali voľby v roku 2016. I keď do istej miery prezidentov hlas ľudí pri volebných urnách ovplyvnil, nebolo ich dosť nato, aby sa školstva, ktoré bolo jednou z kľúčových Kiskových tém, neujala SNS a nepostavila na čelo rezortu ministra Petra Plavčana (ktorý už po roku vo funkcii hanebne skončil pri kauze škandalózneho rozdeľovania eurofondov). Ani stav zdravotníctva sa po štyroch rokoch Kiskovho prezidentovania výrazne nezlepšil, ani nie tak pre osobu dnešného ministra Tomáša Druckera, ako skôr pre nedostatok politickej odvahy vlády robiť potrebné, ale menej populárne opatrenia, ktoré by hrozili odlevom voličských hlasov.
MATÚŠ ZAJACPrípitok dvoch prezidentov po prezidentskej inaugurácii v roku 2014. Andrej Kiska vystriedal únavného Ivana Gašparoviča.
Omnoho viac bolo prezidentov vplyv cítiť pri menovaní nových sudcov Ústavného súdu. Svoj boj o lepších kandidátov, ako boli smeráci Mojmír Mamojka a Jana Laššáková, síce Andrej Kiska so svojím poradcom Jánom Mazákom prehrali, bol to však dobrý boj a do budúcnosti môže priniesť praktické ovocie. Odporúčania Benátskej komisie, na ktorú sa v tejto veci Kiska obrátil a podľa ktorých by sa mali výrazne zlepšiť pravidlá voľby ústavných sudcov, sľúbila presadiť do praxe ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská. Je pravda, že Žitňanská tieto zmeny plánovala dlhodobo. Ak však prejdú, Kiska bude mať na zmenách zásadný podiel.
Prezident ešte pred nástupom do funkcie sľuboval, že si bude volať do paláca jednotlivých ministrov, keď im bude chcieť niečo vytknúť alebo niečo konštruktívne navrhnúť. Robil to – a často. Márne sa síce pred voľbami nádejal, že jeho návrhmi sa ministri budú inšpirovať, ale zo svojej strany urobil všetko.