Komunistický prevrat v roku 1948 zadefinoval na štyridsať rokov československý verejný život aj mentalitu obyvateľov tejto krajiny. Čo sa stalo a prečo sa tomu nedalo zabrániť?
K štyridsiatemu ôsmemu sa komunisti vracali vždy viac a honosnejšie než k ukončeniu druhej svetovej vojny a porážke nacizmu. Bolo to ich veľké víťazstvo, šikovný, no nesmierne podlý ťah na politickej šachovnici. Dalo sa februárovým udalostiam vôbec predísť?
praha, dvadsiaty prvý február 1948: na sekretariáte Sociálnej demokratickej strany visí plagát. Sú na ňom vyobrazené dva bojovné červené kohúty. Jeden má na hrebeni hviezdu, druhý kosák a kladivo. Na plagáte sa vyníma nápis: „Jen klid, nic se nestane“. Žiaľ, stalo sa.
Naozaj verili československí demokrati a nekomunisti v to, že Komunistická strana sa napokon nezmôže na radikálnejší čin? Boli presvedčení, tak ako prezident Beneš, že zveriť moc Gottwaldovi, ktorý vtedy o sebe zvykol hovoriť ako o Masarykovom žiakovi, je len malé riziko, lebo veď Amerika zasiahne, keby sa veci vymkli z rúk a Sovieti by si nárokovali viac? Odpoveď je „áno“. Verili, že k ničomu vážnejšiemu nedôjde a situácia sa bude dať uhrať. Bola to naivita? Nedostatok predvídavosti? Zaslepenosť? Rezignácia?
Ten rok sa nezačal dobre. Koncom januára 1948 fanatik Gódsé v indickom Naí Dillí zastrelil troma ranami z revolvera Mahátmu Gándhího, veľkého mierotvorcu. Gándhího smrť bola akoby predzvesťou toho, že za svetový mier sa bude ešte dlho platiť: životmi. Stredná a východná Európa sa v rovnakom čase snažila pozviechať z vojnou zničených ruín – materiálnych, ľudských, psychických, duchovných. Druhá svetová vojna vytvorila priepasť medzi staromilským a odvrhnutým svetom na jednej strane, a novým, veľmi živo vysnívaným svetom na druhej. Ten sen o novom raji v sebe živili všetci, no najmä tí, ktorí mali blízko k progresívne sa tváriacej Komunistickej strane. Nálady pre pokrokovosť využil Stalin, ktorý vycítil príležitosť vziať pod svoje perute viacero európskych krajín vrátane Československa. Bol to nový typ vojny o malé národy a Sovietsky zväz si mohol vyskúšať, ako efektívne vie sformovať blok satelitných krajiniek, ktoré zvýšia jeho geopolitickú moc.
Stalinovi sa priliepanie „spriatelených“ krajín infiltráciou komunistov do koaličných vlád darilo. Pod sovietskou kontrolou už boli Poľsko, Juhoslávia, Albánsko. Problémom bolo však samo srdce Európy. Československí prozápadní demokrati boli naďalej úspešní, takže bolo načase skoncovať s nimi, aby neprekážali „pokroku“. Najlepšou cestou bolo označiť ich za pohrobkov nacistického Nemecka a sprisahancov. Nie každého trápilo, či to bola, alebo nebola pravda – dôležitá bola vízia nového sveta.
ČTK1948 Praha: Premiér Klement Gottwald pri slávnom prejave. Vedľa neho stojí jeho priateľ Vladimír Clementis, ktorého v roku 1952 po vykonštruovanom procese s Gottwaldovým súhlasom popravili a z fotografie vyretušovali.
V roku 1948 mala v Československu Komunistická strana takmer jeden a pol milióna členov. Lenže ekonomická situácia v krajine bola zlá a tu zrazu Amerika ponúkala pomocnú ruku: Marshallov plán, ktorým by európske krajiny dostali výraznú finančnú injekciu z USA na obnovenie vojnou zničených krajín. Československo malo záujem, no nie Stalin. Vedel, že by si tým Amerika zaviazala aj štáty, ktoré chcel mať pod kontrolou on. Rýchlo si teda pozval do Moskvy československú vládu a pripomenul jej, kto prvý oslobodil Prahu a Bratislavu, takže od krajiny očakáva, že Marshallov plán odmietne. Minister zahraničných vecí Ján Masaryk bol z toho síce nešťastný, no nakoniec aj on ustúpil, takže pri návrate z Moskvy iba hlesol, že tam odchádzal ako československý minister a vracia sa ako Stalinov paholok. K „anexii“ Československa už nechýbalo veľa. Ani k studenej vojne.
Všetko sa to začalo povojnovými voľbami v roku 1946. Na Slovensku vyhrala Demokratická strana, komunisti utŕžili porážku. Po Aprílovej dohode sa totiž k demokratom pridali aj katolíci a ich silná voličská skupina. Úspech však nakoniec zaznamenali aj komunisti, lebo po zrátaní českých a slovenských výsledkov, získali až 38 percent. Napriek tomu v ďalších rokoch ich popularita klesala – vysnívaný raj sa netvoril tak rýchlo. Krajina bola v kríze, bolo sucho, neúroda, komunisti odmietli americké peniazea nijaké iné nemali.
Komunisti vedeli, že vo voľbách v máji 1948 im percentá klesnú, čím by sa ich ciele rozplynuli. Jediné, čo im mohlo pomôcť, bola najprv priama a neľútostná diskreditácia Demokratickej strany a všetkých nekomunistických politických subjektov. V druhej vlne mal nastúpiť priamy politický puč. Minister vnútra Václav Nosek zmobilizoval na túto kampaň políciu aj tajné služby, zháňali a konštruovali sa dôkazy o prepojenosti demokratov s ľudáckym exilom a zradcami. Vymýšľali sa štrajky, demonštrácie a fiktívne vzbudzovanie vášní a nepokojov s demokratmi vo vláde.
STR/AFP/PROFIMEDIA28. február 1948 Praha: Členovia Ľudových milícií, utvorených z členov KSČ, pochodujú cez Karlov most na Staromestské námestie podporiť novovzniknutú vládu po komunistickom prevrate.
Atmosféra hustla a slabnúci prezident Edvard Beneš sa zľakol, že krajine hrozí občianska vojna. Gustáv Husák vymyslel rafinovanú stratégiu, ako na Slovensku zatočiť so Zborom povereníkov, za ktorý niesol zodpovednosť (viac o tom píše na nasledujúcich stranách Andrej Žiarovský). Pod tlakom okolností napokon Beneš ustúpil a žezlo prenechal Gottwaldovi a komunistom. A tí už potom konali rýchlo: mnohí ľudia prišli o posty, o prácu, alebo skončili vo väzení. Niektorí nútene emigrovali, ostatní nadlho zmĺkli. Jana Masaryka našli ležať v kaluži krvi pod oknom jeho pracovne. Sovietsky zväz, iniciátor celej hry, jasal.
O príprave prevratu v Československu sa vedelo už od septembra 1947. Bol o ňom informovaný aj prezident Beneš, no v Prahe napriek tomu vládlo presvedčenie, že puču sa bude dať vyhnúť. Benešova rola v tejto dráme nebola bezvýznamná a podpísala sa pod ňu aj jeho osobná filozofia. Práve v roku 1948 napísal vtedy 40-ročný Jan Patočka článok o Benešovom humanizme, v ktorom vyzdvihoval jeho kontinuitu s masarykovskou tradíciou triezveho realizmu a s ideálom humanity. „Harmonizmus, zmier, preklenutie extrémov,“ napísal Patočka, „sú príznačné pre tento pojem humanity.“ A dodal tiež: „Beneš bol zásadne tým, kto vyjednáva, preklenuje, presviedča, zjednocuje.“ No Patočka postrehol aj to, že táto zmierlivosť a úsilie o harmonizmus nedokážu prekonať tlak komunistov, huckaných Sovietskym zväzom. Beneš, ktorý zomrel v septembri 1948, ostal po prevrate sklamaný a zmätený. Z idey, o ktorej veril, že oslabí extrémne pozície dvoch svetových veľmocí blížiacich sa k studenej vojne, zostal len vzletný ideál. Poznačený chorobou už len rezignovane dúfal, že USA nedopustí jednostrannú politiku Stalina a jeho prisluhovačov. Mýlil sa a tento omyl zatiahol aj nad Československom nadlho železnú oponu.
Praha, dvadsiaty február 1948: o desiatej dopoludnia má vo svojom sídle v Strakovej akadémii na brehoch Vltavy zasadať československá vláda. Do rokovacej sály vchádza bezpartajný minister obrany generál Ludvík Svoboda. Prekvapí ho, že v nej nikto nie je. Ostatní členovia vlády vrátane premiéra Gottwalda sú však v budove. Ministri demokratických strán čakajú vo svojich klubovniach. Je ich spolu 14 za národných socialistov, ľudovcov, sociálnych demokratov a slovenskú DS. Proti desiatim komunistom vo vláde majú väčšinu. A ešte sú tu dvaja nestraníci: Jan Masaryk, ktorý je práve chorý a neskôr aj nahnevaný, že ho demokrati neráčili so svojím postupom oboznámiť, a generál Svoboda.
AFP/PROFIMEDIA15. jún 1948 Praha: Novozvolený prezident Československa Klement Gottwald prechádza okolo čestnej stráže na nádvorí Pražského hradu.
Demokratickí ministri veria, že ústavný poriadok funguje a prezident Beneš stojí za nimi. Zabudli, že sú preč časy, keď v prvej republike rozhodovali machinácie straníckych sekretariátov a karty sú tentoraz rozdané inak. Eso má v rukáve Gottwald. Ten zavolá ministrov do sály. Odmietajú. Podpredseda vlády, národný socialista Petr Zenkl posiela cez chodbu odkaz, že prídu, keď dostanú záruky, že sa uplatňuje vládou schválené uznesenie. To ministrovi vnútra Nosekovi nariaďovalo nevyhodiť posledných osem policajných funkcionárov v Prahe, ktorí nemajú vo vrecku členskú legitimáciu KSČ. Na tom uznesení sa prvýkrát od volieb v roku 1946 hašterivý demokratický tábor dokázal spojiť a prehlasovať komunistov. Gottwald odpisuje, že minister vnútra to vysvetlí
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
