keď sa bývalý premiér v ten pondelok ráno dozvedel o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, okamžite vedel, že je zle. Keď v ten istý deň poobede priniesol Denník N rozhovor s Tomom Nicholsonom o práci Jána Kuciaka na článku o prepojení premiéra s kalábrijskou mafiou, ľudia z najbližšieho Ficovho okolia hneď pochopili, že „zle“ je slabé slovo. Asi jediný, kto si to v plnej miere neuvedomil, bol práve predseda Smeru. A od tej chvíle robil jednu chybu za druhou.
Tou prvou a najväčšou bolo neodvolanie Roberta Kaliňáka z funkcie ministra vnútra. Isteže, Kaliňák bol najspoľahlivejšou zárukou nevyšetrenia vraždy a všetkých prípadov, o ktorých Ján Kuciak písal, ale to sa v skutočnosti dá zariadiť aj bez neho (ako dnes jasne vidíme). Druhou fatálnou chybou bola idiotská reakcia na občianske zhromaždenia a vystúpenie prezidenta. Práve hra sorosovskou kartou bola pre časť Bugárovej strany poslednou kvapkou, ktorá viedla k ultimátu predčasných volieb. Nuž a treťou obrovskou chybou bola reakcia na toto ultimátum. Demisia bola preňho tým najhorším, čo mohol v danej chvíli urobiť. Dnes to vie aj on sám, ale už je neskoro.
Aby sme však boli spravodliví, treba uznať, že Fico má aj svetlé chvíľky. V jednej z nich celkom rozumne skonštatoval, že „silný útok na vládu Slovenska, na niektorých jej členov a na strany vládnej koalície je založený na troch častiach – na organizátoroch protestov, na prezidentovi a hlavne na médiách“. Nie je to nijako prenikavé zistenie a Fico mu navyše ani celkom nerozumie (respektíve, rozumie mu len v značne pokrivenej forme – tvrdí napríklad, že protesty, prezident a médiá kazia dobré meno Slovenska v zahraničí, pričom ho evidentne vylepšujú), ale v zásade triafa klinec po hlavičke. Námestia, prezident a médiá zmenili Slovensko. S Ficovou pomocou.
protesty
O tom, že dvojnásobná vražda privedie ľudí na námestia, nebolo od začiatku nijakých pochýb. Otázka znela len tak, aké veľké budú zhromaždenia a či sa budú niesť v duchu gorilích protestov alebo v duchu protikorupčných pochodov. Jedným z kľúčových momentov pofebruárových udalostí bol vznik iniciatívy Za slušné Slovensko, ktorá veľmi rozvážne organizovala kultivované zhromaždenia nielen v Bratislave, ale po celom Slovensku a v mnohých svetových metropolách. Za trápnu hru s dlažbovými kockami zožal Fico len výsmech, a tak mu neostalo nič iné, len konšpiračné teórie o financovaní iniciatívy z temných zahraničných zdrojov.
„Jedným z kľúčových momentov bol vznik iniciatívy Za slušné Slovensko.“
Aj tam však preukázal pomerne plytkú znalosť situácie, keď si ako emblematický príklad zvolil odznaky. Prvé odznaky Ich krvou a #All for Jan boli vyrobené v relatívne malých množstvách a ich výroba bola jednoduchá, rýchla a lacná. Až odznaky Za slušné Slovensko boli vyrobené vo veľkých množstvách a náklady na ich výrobu išli do tisícok eur, aj tak však predstavovali približne len desať percent celkových nákladov. Finančne oveľa náročnejšie bolo organizovanie veľkých demonštrácií – jeden bratislavský protest stojí takmer desaťtisíc eur. Naozaj je to až toľko, pričom najvyššie náklady sú na pódium, ozvučenie a veľkoplošné obrazovky. Druhú najvyššiu položku predstavuje bezpečnosť (tri ovládateľné kamery neustále monitorujúce dav a pätnásť zamestnancov bezpečnostnej služby, ktorí celý čas spolupracujú s policajným antikonfliktným tímom), zanedbateľné nie sú ani výdavky na elektrinu, ktoré dosahujú až tisíc eur.
Odkiaľ majú organizátori toľko peňazí? To sa dá ľahko zistiť z transparentného účtu v Slovenskej sporiteľni (k prehľadu pohybov na tomto účte sa dá dostať cez odkaz na stránke zaslusneslovensko.sk). Celkovo sa vyzbieralo takmer sedemdesiattisíc eur, približne tretina tejto sumy pochádza z viac ako tisícky menších darov do päťdesiat eur a štvrtinu predstavuje šestnásť „veľkých“ darov nad päťsto eur.
A mohli mať aj oveľa viac. Jedna z ponúk znela: milión eur. A neprišla zo zahraničia, prišla zo Slovenska. Organizátori ju však veľmi rozumne odmietli. Milión eur je jednoducho príliš veľa a nikdy neviete, čo budú ľudia ponúkajúci takúto sumu v blízkej aj vzdialenejšej budúcnosti chcieť ako protislužbu. Prirodzenú ostražitosť ľudí z iniciatívy Za slušné Slovensko Fico svojimi verbálnymi výpadmi len zvyšoval, takže v tomto smere sa nedopustili nijakej chyby. Celý čas fungovali v duchu vynikajúceho hesla „My sme tí, na ktorých sme čakali“, ktoré zahŕňa nielen organizátorov zhromaždení z rôznych iniciatív, ale aj všetkých ľudí na námestiach. My sme to, my si to aj financujeme.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.