pred týždňom sa mali brať z lásky a miesto toho v kostole boli dve prázdne stoličky a stovky uplakaných očí. Zavraždení v dome, ktorý mal byť vybudovaný ich vlastnými rukami. Mŕtvi, pretože Ján Kuciak mal rád túto krajinu a nechcel sa pozerať, ako ju politici a mafiáni rozkradnú. A Martina, lebo pri ňom stála. Pre čo iné, ak nie z lásky. Podľa (ironických) slov generálneho prokurátora Čiznára – Martina bola v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Iný by povedal, bola vedľa svojho milovaného. Výsek osobného príbehu dvoch mladých ľudí, ktorých dnes pozná celá krajina. Príbeh, ktorý už je súčasťou veľkých príbehov Slovenska.
Často som mal pocit, že vzťah mojej generácie k štátu, rozumejte generácie ľudí narodených okolo Nežnej revolúcie, vystihoval pojem všeobecný nezáujem. O to, čo bude so spoločnosťou, so štátom. Áno, stále tu bolo pár aktívnych jednotlivcov, ale ak môžem generalizovať, tak sme si pofrlali nad zlými politikmi, nad rozkrádaním, a viac sa zaujímali o vlastné osudy, žili si svoje príbehy, neuvedomujúc si, že naše príbehy sú čriepkami v príbehu Slovenska. Nie, na tom nie je nič nesprávne. Sme zodpovední za svoje životy, každodenné, väčšina z nás nemá čas zaoberať sa politikou, legislatívnymi návrhmi, nekonečnými tlačovkami alebo bezobsažnými vyhláseniami. Akurát uvedomenie si toho, že my sme osudom krajiny v našej bežnej každodennosti nám unikalo, až po moment vraždy.
hlas námestí
Vražda Jána a Martiny nás vytrhla z letargickej bežnosti. Jej brutalita je nielen dôkazom agresivity, akou sa mafiánska a korupčná chobotnica bráni, ale aj znakom našej minulej otupenosti voči neprávosti a krivde. Kuciak písal roky, jeho kolegovia písali a píšu roky o tom, čo robí Smer, čo robil Fico a Kaliňák, ako v krajine existuje kategória „našich ľudí“.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.