pearl Harbor sa nachádza západne od havajského centra Honolulu. Pri nálete tam v roku 1941 zahynulo o niečo menej ľudí ako 11. septembra 2001 v New Yorku, Washingtone a Pensylvánii, ale bol pre vstup USA do vojny rozhodujúci a ukončil americký izolacionizmus. Spojené štáty sa po skončení vojny zasadili o vybudovanie svetovej inštitučnej architektúry. Žijeme v nej dodnes, ale podľa rastúceho počtu pozorovateľov sa začína otriasať v základoch. Príčinou má byť prezident Donald Trump.
No trochu triezvosti je možno namieste. Aj predchádzajúci americkí prezidenti uvaľovali clá na výrobky spojencov, konali jednostranne a jeden nepodarený samit s krvilačným diktátorom ešte nie je katastrofou. Sú tu však značne varovné príznaky postupujúcej choroby, ktoré už nemožno len tak ignorovať, obzvlášť nie u nás v strednej Európe, jednej z najmenej zdravých častí západného organizmu.
Základnou vlastnosťou veľkých zmien je, že sú spočiatku nečitateľné. Môže teda byť, že pozorovatelia panikária. Je možné, že po Trumpovi príde normálny prezident a všetko sa vráti do vyjazdených koľají. Je to však málo pravdepodobné. Jedným z bežných omylov býva, že si ľudia budúcnosť predstavujú viac-menej ako súčasnosť plus dva-tri stupne doľava alebo doprava. Budúcnosť však často býva radikálne iná. A aj bez Trumpa môžeme v Spojených štátoch po vojne v Iraku a finančnej a hospodárskej kríze sledovať tendenciu uzatvárať sa do seba.
Relevantné americké médiá informujú o okolitom svete skratkovito a epizodicky, pokiaľ vôbec. Zahraničnopolitická rozprava, prístupná väčšine vzdelanej verejnosti, sa obmedzuje na krízy a veľké momenty a nie celkom vníma podložie, hodnoty a inštitúcie, ktoré umožňujú bezpečnosť a prosperitu euroatlantického sveta. V akademických kruhoch sa z konceptu Západu – čo je len iný výraz pre euroatlantický priestor – vyrobil záporný hrdina.
Dobre to vidno na americkom chápaní Európy. Väčšina aj vzdelaných ľudí vrátane politickej elity jej nevenuje pozornosť. So zveličením možno povedať, že americký komentariát sa v poslednej dekáde a pol lepšie orientoval vo Fallúdži než v Kreuzbergu, nehovoriac o Vinohradoch a Petržalke, o ktorej existencii netušia vôbec nič. Sú to však práve Vinohrady a Petržalka, pre ktoré sú Spojené štáty zmluvne zaviazané ísť trebárs aj do jadrovej vojny, a nie Fallúdža. Nie je teda nijako prekvapujúce, že silnie pocit, že Spojené štáty v skutočnosti do žiadnej vojny pre Petržalku nepôjdu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.