spýtajte sa Bratislavčana na Prešov a je veľká šanca, že mu ako prvé napadne niečo z nasledujúcej trojice – cestný obchvat, rivalita s Košicami a futbal. A potom sa na tieto témy spýtajte Prešovčana a dostanete tristný obraz o dnešnom stave metropoly Šariša: S dopravou je to v Prešove stále tragické, ekonomická rivalita s Košicami je už dávno témou minulosti a najstarší futbalový klub na Slovensku Tatran Prešov nebude od budúcej sezóny hrať ani v najvyššej súťaži, ani na svojom vlastnom štadióne. Ten obraz je o to šokujúcejší, keď si v prestávke po každej čiarke uvedomíte, že je stále reč o treťom najväčšom slovenskom meste.
Lenže okrem tejto zaspatej tváre Prešova existuje aj druhá. Ešte stále roztrieštená v rôznych iniciatívach, ale s tým sa vraj treba v Prešove zmieriť. Lebo, ako často opakuje zakladateľ platformy Východné pobrežie Mišo Hudák, fakt, že v Prešove je v porovnaní s Košicami oveľa viac samostatných podnikateľov, ženie Prešovčanov k samostatnému prístupu k svetu. Žiadne veľké továrne, veľké kultúrne iniciatívy ani priestory. Iba niekoľko ostrovov, ktoré aj samostatne vyvrátia depresívny motív o zabudnutom meste. O to viac, keď sa konečne nájde niekto, kto ich, aspoň na papieri, spojí do jedného celku. To potom Prešov vyzerá ako moderné mesto a budúce útočisko všetkých hipsterov, pre ktorých sú už aj Košice príliš masové a obyčajné.
ajaševéra
Ten spomínaný celok sa volá Ta Take Mesto a má podtitul „sprievodcu paralelnou kultúrou Prešova”. Je to čerstvá publikácia, po ktorej prečítaní sa Prešov ukazuje ako prekvapivo živé mesto, ktoré má presne tú správnu veľkosť na to, aby dokázalo trefne pomenovať svojho ducha. A na trefné pomenovania mali Prešovčania vždy talent. Hneď v úvode autori označujú ako hymnu prešovskej nátury pieseň, „ktorú hádam ešte nikto nikdy nespieval triezvy, ale opilecké falošné intonácie dokonale akcentujú jej tragikomický obsah”. Autori mali na mysli ľudovú pesničku A od Prešova a vyzdvihujú najmä jej refrén: „ajaševera, ajaševera ňevracim”, ktorého časť dali vytlačiť aj na tričká. „Áno – ajaševéra – šarišsko-hinduistická nihilistická mantra alebo šarišsko-japonské duševné harakiri: kecšeňeda – tašeňeda.” Tak nejako vyzerá podľa autorov knihy Kristíny Šebejovej a Slava Capeka ten východniarsky nihilizmus, ktorý sa v Prešove odráža v recesistickom humore.
Bola to práve grafická dizajnérka Šebejová, ktorá začala ešte pred troma rokmi vydávať prešovské alternatívne noviny Ta Take Town. Postupne sa jej hlásilo čoraz viac Prešovčanov, ktorí chceli o meste písať – a niektorí z nich dnes pravidelne prispievajú aj do .týždňa, do rubriky .hlas východu. Aj keď náklad prešovských novín vykúpi skromná komunita približne dvesto ľudí, je to presne tá cieľovka, ktorá robí mesto originálnym.
BORIS NÉMETHDramatička Michaela Zakuťanská, spoluzakladateľka Prešovského národného divadla.
Vyvrcholením novín je práve kniha Ta Take Mesto, ktorá v rozhovoroch s pätnástimi Prešovčanmi potvrdzuje, že aj napriek malej mierke má mesto zaujímavé osobnosti. A to z rôznych sfér – od riaditeľky komunitného centra pre ženy v núdzi až po umelca Miša Kačmára, ktorý organizuje tie najlepšie recesistické akcie, ktorými je Prešov známy. Napríklad aj udalosť nazvanú „dobývanie obchodných centier”, počas ktorej sa skupina ľudí v turistickom oblečení a s plnými ruksakmi jedla snažila vyštverať až na samotný vrchol nákupného centra. (Namiesto výhľadu ich na konci čakal zvyčajne esbéeskár.)
Typickou charakteristikou Prešova je podľa Slava Capeka fakt, že ide o rozdelené mesto – a to ešte výraznejšie, než ostatné slovenské obce. „Stretáva sa tu vyššia vrstva stelesnená v univerzite a silnej klubovej scéne a zároveň nízka. To je mestský folk, symbolizovaný prízvukom a kadenciou reči, ktorou sa inšpirujú aj Chiki Liki Tu-a či Heľenine oči,” opisuje Capek. Môžu za to podľa neho aj „traja krajčíri z východu” – Špak, Biľak, Parada – komunistickí funkcionári, ktorí presadili v Prešove výstavbu veľkých fabrík. Do mesta sa tak nárazovo prisťahovali tisíce ľudí z vidieka a počet obyvateľov sa zdvojnásobil. Capek opisuje, ako spomínaný nízky folk učaroval režisérovi Štefanovi Uherovi, ktorý keď prvýkrát nazrel do kultovej prešovskej krčmy Šlintak, svojho kamaráta sa spýtal: „Prečo sa tí ľudia sústavne vadia?” Odpoveď bola jednoduchá: „Oni sa nevadia, oni takto normálne komunikujú.”
good Place to Die
Keďže je Prešov tretie najväčšie slovenské mesto, mal by mať prirodzene väčšiu skupinu aktívnych osobností. Dramatička Michaela Zakuťanská sa však provokatívne pýta, koľko ľudí má v tomto meste iba nahlásený trvalý pobyt, a koľkí z nich žijú a tvoria kdesi ďalej na západe. Keď sa pozrie na fotku svojej stredoškolskej triedy, iba tretina spolužiakov zostala žiť na východe. Tento problém, v Prešove možno ešte o čosi vypuklejší než v blízkych Košiciach, priznáva aj primátorka mesta Andrea Turčanová. „Problémom sú stále odchádzajúci mladí ľudia. Aj keď... musím povedať, že aj táto situácia sa už mení,” snaží sa byť optimistická prešovská primátorka.
„To potom Prešov vyzerá ako budúce útočisko všetkých hipsterov.“
Pre Michaelu Zakuťanskú však bola téma odchodu verzus návratu do rodného mesta dlho aj vnútornou dilemou. „Rozhodovala som sa medzi tým, či zostanem po škole v Bratislave a na prežitie budem písať seriály alebo robiť v reklamnej agentúre. A len popri tom tvoriť to, čo naozaj chcem. Rozhodla som sa pre Prešov, kde mám slobodu a žijem z tvorby,” vysvetľuje mladá scenáristka, ktorá má práve za sebou premiéru novej divadelnej hry Cesta hrdinov.