mierou našej ľudskosti, ukazovateľom tohto neprestajného procesu, pred ktorým nikto nemôže ujsť ani sa nikam schovať, je vzťah k slobode,“ povedal v roku 1969 na Zjazde slovenských skladateľov Roman Berger. Jeho hudba sa v 70. rokoch u nás nemohla uvádzať a až do Nežnej revolúcie bol „odložený“ v Umenovednom ústave SAV. V Bergerových slovách počuť ozvenu skúseností s fašizmom i komunizmom, vrátane „poučenia“ z augusta 1968. Totalitné režimy umelcov potrebovali, snažili sa ich preto skorumpovať a prostredníctvom ich práce potom predvádzali doma i vonku svoju krajšiu tvár.
Súčasťou spolužitia hudby s mocou bol strach politických režimov z jej sily, ktorú mala potlačiť cenzúra, príkazy, zákazy a odporúčania. Ten strach bol oprávnený. Ako to výstižne vyjadril skladateľ Pavol Šimai, ktorý v roku 1968 emigroval do Švédska, „hudba je výrazom lásky k životu v znejúcich symboloch pohybu a zmeny“. Totalita sa, naopak, zakladá na strachu a nenávisti.
so Zväzom na večné časy
60. roky priniesli uvoľnenie aj v hudbe, nielen populárnej. Doba masových piesní, pionierskych symfónií, mládežníckych pochodov, budovateľských kantát, ód na komunistickú stranu a zdravíc Stalinovi v duchu socialistického realizmu, ktorým niektorí chvíľu azda aj verili, sa zdala minulosťou. Túto ťarchu si so sebou niesol aj Zväz slovenských skladateľov (ZSS), vtedy jediná oficiálna platforma pre združovanie hudobníkov.
„Skutočne neviem, čo si mám myslieť o tom, keď sa mi vyčíta, že na 21. august 1968 reagujem citovo.“
Zväz vznikol v roku 1955 ako „orgán nátlaku a kontroly nad zmýšľaním umelcov a nástroj prevýchovy“. Tak ho v časopise Slovenská hudba v roku 1968 charakterizoval jeden z najvýraznejších talentov generácie Ilja Zeljenka. V roku 1972 ho zo Zväzu vylúčili a na milosť ho režim vzal až v polovici 80. rokov. Jeho generačný spolupútnik Ivan Parík videl funkciu ZSS podobne: „Táto úloha sa markantne prejavila najmä v 50. rokoch a prvej polovici 70. rokov, inak sa prejavoval vcelku liberálnejšie ako okolitá politika. Spolupráca s mocou nebola však vždy iba vynútená, a to, že znamenala zvýhodnenie jednotlivcov, ponechajme ich svedomiu. (…) až na spomenuté dve ťažké obdobia nepresiahla hranice servility a bola skôr pudom sebazáchovy našej malej hudobnej pospolitosti.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.