v Brne ste vyštudovali divadelnú vedu a dejiny umenia, po emigrácii do USA sa však vaša kariéra rozbehla v gastronómii. Ako sa to stalo?
Mal som šťastie, v USA som stretol pani z Česka, ktorá pracovala ako kuchárka v päťhviezdičkovom hoteli. Šéfkuchár bol Nemec, dal mi šancu a bol som tam rok. No objavil som zázrak, na ktorý som nebol v ČSSR zvyknutý: každú nedeľu vyšlo v L. A. Times desať stránok inzerátov na voľné miesta. To ma fascinovalo. Tam som objavil inzerát na miesto v školskom stravovaní – s lepším platom. Ani som veľmi nevedel, na čo sa hlásim. Ale pozvali ma na pohovor a spolu so mnou asi 95 ľudí. Hoci som ešte nehovoril stopercentne po anglicky, skončil som na druhom mieste a stal som sa vedúcim linky na prípravu jedál pre deti.
ako presne vyzeral váš prvý džob?
Pripravovali sa hotové raňajky a obedy, ktoré sa balili do alumíniových „vaničiek“. Vtedy sme pripravovali denne 50-tisíc obedov a asi 20-tisíc raňajok.
v školách v USA sa podávajú aj raňajky?
Áno a dnes sa už v tých najchudobnejších oblastiach podávajú aj večere. Lebo školský systém stravovania je tu u nás sociálny systém – a funguje dosť dobre. Ktorákoľvek rodina, ktorej príjem je 180 percent životného minima alebo menej, má právo na raňajky, obed aj večeru pre svoje deti v škole zadarmo.
je to tak už dávno?
Začiatky tohto programu siahajú k veľkej hospodárskej kríze v rokoch 1929 a 1930. Vtedy tak klesli ceny farmárskych produktov, že farmári ničili úrodu, aby umelo zvýšili cenu plodín. Spája sa s tým príhoda z Chicaga. Zabili tam asi tisíc mladých prasiatok a zakopali ich, lebo cena bravčoviny bola nízka. Bolo to v októbri, keď je v Chicagu bežne zima. Lenže prišlo niekoľko teplých dní a zakopané prasatá začali veľmi zapáchať. A tak vláda – vtedy bol prezident Roosevelt – založila štátnu korporáciu, ktorá mala vykupovať prebytky od farmárov. Aby držala hladinu cien a farmári neničili svoje produkty.
bola to súčasť New Dealu?
Áno, presne. Ale o tejto jeho časti vie málo ľudí. Vláda vykupovala prebytky a dávala ich hlavne do väzníc, ale už začala posielať aj do škôl. A potom, po vojne, v roku 1946, prezident Truman podpísal zákon o národnom programe školských obedov, ktorý sa stal súčasťou New Dealu. Americké ministerstvo poľnohospodárstva sa stalo hlavným sponzorom týchto školských obedov. Výsledok je, že dnes aj tie deti, ktoré za školskú stravu musia platiť, platia veľmi málo.
aká je plná cena obeda?
Určuje to miestna školská správa, v priemere je cena o niečo nižšia ako tri doláre. V USA dostanú deti, ktorých rodina má príjem najviac 180 percent životného minima, stravu zadarmo. Deti z rodín, ktoré majú príjem do 250 percent životného minima, platia štyridsať centov. A tí bohatší platia plnú cenu obeda.
a systém sa nezneužíva?
Práveže sa zneužíva. Približne pred ôsmimi rokmi som v tejto súvislosti vypovedal pred Kongresom, kde som kritizoval, že veľa školských správ dáva obedy takmer zadarmo aj bohatým deťom. Hoci cena obeda podľa federálnej vlády bola v tom čase tri doláre, v mnohých školských správach platili deti priemerne len dolár. Nazval som to vtedy „Robin Hood naruby“. Lebo keďže sa dáva jedlo zadarmo a sú tam nejaké príjmové kategórie, prichádza k falšovaniu dát. Systém totiž stojí na starej presbyteriánskej etike, ktorá predpokladá, že ľudia klamať nebudú. Lenže my dobre vieme, že ľudia klamú. A tie prihlášky na dotovaný školský obed sú v podstate také, že ktokoľvek tam môže napísať čokoľvek.