25. január 1969 Praha: Na smútočnú rozlúčku s Janom Palachom prišli na Václavské námestie desiatky tisíc ľudí, čo bolo jedno z najmasovejších zhromaždení občanov po invázii vojsk Varšavskej zmluvy.
V roku 2014 sme pripravili reláciu .pod lampou, v ktorej sme sa rozprávali o tragickom čine Jana Palacha a jeho vplyve na to, kým sme dnes. Vyberáme z odpovedí českého disidenta, filozofa, politika a signatára Charty´77 Daniela Kroupu.
Myslím, že to má omnoho hlbšiu dimenziu. V živote je vždy aj niečo, čo presahuje samotný život, samo prežívanie. Človek by sa nikdy nemal nechať zahnať do toho, aby iba prežíval, aby žil len v každodennom chode. Jan Palach je takýto symbol, takýto svedok. Význam slova mučeník, martýr, je vlastne „svedok“. Samovražedný atentátnik nemôže byť mučeníkom. Mučeník totiž musí byť svedkom vernosti hodnotám, ktoré presahujú náš život. V jeho konaní je všeobecný mravný apel, ktorý zahŕňa všetky kontexty.
Áno, práve týmto všeobecným apelom. Vždy sa nájde niekto, kto to dokáže a doloží to aj svojím životom, či už je to Matka Tereza alebo Maximilián Kolbe, ktorý obetoval vlastný život, aby zachránil život iného muža, otca rodiny. Jan Palach sa pokúsil o to isté. Takto to prežíval. Spomenuli ste skryté účinky. Predstavte si eštebáka, ktorý sa v tých rokoch namočil do všelijakých zločinov, no zrazu pod vplyvom takej tragédie, ako bola Palachova smrť, udrie do stola a povie, že s týmto režimom už nechce mať nič spoločné a nebude mu viac slúžiť. A postaví sa proti nemu. On, eštebák! Mám tým na mysli celkom konkrétneho človeka.
Oldřich Hromádko, ktorý neskôr podpísal Chartu´77 a s komunistickým režimom bojoval. No neboli to iba disidenti, ale aj celkom obyčajní ľudia, ktorí sa niekde na vidieku jednoducho nenechali zlomiť a stáli si za svojím. Chlapec, ktorý chcel študovať na vysokej škole, no komunisti mu to nedovolili, sa skrátka nenechal zlomiť.
Nepochybne áno. Januárový Palachov týždeň v roku 1989 bol prvým otrasom režimu, keď sa zrazu ukázalo, že sú tu ľudia, ktorí sa zlomiť nenechajú. Išli sme vtedy demonštrovať, demonštratívne položiť kvety k soche svätého Václava, presne na to miesto, kde sa Jan Palach upálil. Boli tam kordóny policajtov, ktorí nás rozháňali, mlátili, striekali na nás. Disidenti sa domnievali, že sa tým celá udalosť skončila. Lenže hneď na druhý deň sa tam opäť zišli ľudia a všetko sa to odohralo odznova. Režim ostal zaskočený, a tak zvolil tvrdší postup. No na tretí deň tam tí ľudia prišli opäť a chodili tam takto každý deň.
Áno, celý týždeň. Bolo to tak, že v jednom momente sa všetci z chodníkov zbehli pri soche svätého Václava. A nechali sa zmlátiť. To nebola demonštrácia, kde by sa ľudia mohli prejaviť nejako inak, napríklad tým, že by niečo povedali. Oni sa tam naozaj prišli nechať zmlátiť. A tu si mohol človek náhle uvedomiť, ako Palachov príklad viedol týchto ľudí k neuveriteľnej sile. Režim si zrazu začal uvedomovať, že takto to už ďalej nejde.
Potom prišiel víkend, keď niektorí predstavitelia Charty´77 chceli položiť kvetiny k hrobu Jana Palacha vo Všetatoch. Tu treba pripomenúť, že Palach bol pôvodne pochovaný na cintoríne v Olšanoch. Sochár Olbram Zoubek mu tam urobil nádherný bronzový náhrobok. No príslušníci Štátnej bezpečnosti hrob jedného dňa vykopali, náhrobok zničili a ostatky Jana Palacha odviezli do Všetat. A práve tam sme sa v ten víkend vydali a bol to neuveriteľný národný sprievod.
Áno, vtedy v januári. Tisícky ľudí sa pokúšali preniknúť k Palachovmu hrobu. Celé to malé mestečko bolo obkľúčené políciou. Keď tadiaľ prechádzali vlaky, vtrhli do nich policajti a ľudí, ktorí budili ich podozrenie, z vlaku vytiahli von a zatkli. Podobne sme dopadli aj my. Naložili nás do policajných antonov a odviezli asi dvadsať kilometrov na neznáme miesto.
Doslova nás vyhadzovali na cestu a museli sme nejakých pätnásť kilometrov hľadať cestu, aby sme sa dostali späť na vlak a domov. Zúčastnili sa na tom tisíce, možno aj viac ľudí. Vzbudilo to, samozrejme, pozornosť aj v zahraničí. Bola to prvá ukážka toho, že komunistický režim na to nestačí, že je možné ho zlomiť. Taká skúsenosť povzbudzuje na ďalšie a ďalšie demonštrácie. Keď zatkli Václava Havla, ľudia sa zišli okolo nemocnice na Františku. Bol som vtedy u nich v byte, takže som bol svedkom toho zatknutia. Havel bol vtedy dosť vážne chorý. Po zatknutí zatelefonovala Havlova manželka Olga do Slobodnej Európy alebo Hlasu Ameriky, že Havel bol zatknutý a ako chorého ho presunuli do nemocnice na Františku. No a tí ľudia sa už nebáli a prišli tam. Aj tam bol vplyv činu Jana Palacha úplne evidentný.
Áno. Odvaha tých ľudí bola strhujúca. Keď som sedel v tom antone, zistil som, že tam boli so mnou zatknutí ľudia z celej republiky. Bolo to, skrátka, nákazlivé. A aj to demonštratívne sebaupálenie bolo nákazlivé. Napodobňovať iných je možno psychologický jav, ale v prípade Jana Palacha si trúfam povedať, že to nebolo napodobňovanie niekoho, ale uvedomelý čin. Bola to vedomá voľba obetovať sa.
V 70. a 80. rokoch došlo k zlomu a v 90. rokoch sa stalo heslom niektorých pravicových strán, že sa má každý starať sám o seba, sledovať si svoje záujmy a tým vraj prospeje celku. Žiaľ, bol to omyl a celá jedna generácia na tom omyle vyrastala. Viackrát som bol svedkom scény v trolejbuse, keď tam vstúpil naozaj starý, nemohúci človek a tridsaťročný chlapík mu odmietol uvoľniť miesto so slovami, že si predsa zaplatil lístok rovnako ako ten starec. V 60. rokoch, keď som vyrastal, by to bolo nemysliteľné. Ľudia by takého chlapa z toho trolejbusu asi vyhodili. A
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
