Čínske stopy Štefánika

japonský parník Taichu Maru dorazil do Vladivostoku v noci na prelome 15. a 16. novembra 1918. O deviatej hodine ráno sa k japonskému parníku priblížila československá legionárska loď Smělčak, slávnostne ozdobená československými a francúzskymi vlajkami. Na pomedzí Amurského a Ussurijského zálivu sa z paluby Smělčaka ozývali tóny pochodovej piesne „Kolíne, Kolíne“ a pomalšej „Bývali, Čechové“. Po priblížení oboch plavidiel sa československí dôstojníci vrátane Bohdana Pavlů a Stanislava Čečeka presunuli z hornej paluby Smělčaka na Taichu Maru, aby privítali najvýznamnejších pasažierov japonskej lode – československého ministra vojny Milana Rastislava Štefánika a Mauricea Janina, francúzskeho veliteľa československej armády. Takto príchod do Vladivostoku zaznamenal Ferdinand Písecký, Štefánikov pobočník, ktorý ho sprevádzal na jeho poslednej veľkej ceste.

vlažné prijatie

Vedúci predstavitelia československej armády sa náhlili za československými legionármi na Sibíri, ktorí boli od mája 1918 aktívnymi účastníkmi ruskej občianskej vojny a nachádzali sa v zložitej materiálnej i morálnej situácii. Sibír bola konečným cieľom cesty, ktorá zaviedla Štefánika a Janina z Európy cez Atlantik naprieč celými Spojenými štátmi cez Havaj až do Japonska, kde Štefánika prijal japonský cisár a kde ho pretrvávajúce zdravotné problémy prinútili predĺžiť si pobyt. Najrýchlejší spôsob prepravy z Vladivostoku do vnútrozemia bol prostredníctvom Čínskej východnej železnice, ktorá spájala ruské mestá Vladivostok a Čitu a pretínala severovýchodné územia Čínskej republiky. Generál Štefánik absolvoval vo Vladivostoku rokovania s vedúcimi predstaviteľmi československých légií a o dva dni neskôr odcestoval vlakom do Harbinu.

Mesto Harbin si v čase Štefánikovej návštevy pripomínalo 20. výročie svojho vzniku. Harbin bol čínsko-ruský a rok po začiatku ruskej občianskej vojny plný ruských vojakov a pribúdajúcich utečencov. V meste už od jeho vzniku existovala česká komunita – mnohí z nich prišli do Harbinu cez Transsibírsku magistrálu ako putovní muzikanti, iní ako drobní podnikatelia. Najúspešnejším z nich bol zakladateľ miestneho pivovaru Ferdinand Erml, ktorého podporu pre česko-slovenské exilové hnutie 1. apríla 1918 ocenil aj T. G. Masaryk, ktorý cez Harbin prechádzal cestou na stretnutie s americkým prezidentom Woodrowom Wilsonom. Postupne prichádzali aj československé légie, ktorých neskoršia evakuácia z ruského územia prebiehala práve cez Harbin.

V ich čele stál mladý generálmajor Radola Gajda, stúpajúca hviezda československých légií s neskorším vysoko kontroverzným osudom, a plukovník Eduard Kadlec, ktorý kedysi pôsobil ako vojenský administrátor v Belgickom Kongu a známy bol priam chorobnou posadnutosťou disciplínou. Ich konanie v Harbine spôsobilo napätie medzi ruskými, čínskymi, japonskými a československými jednotkami. Štefánik, na rozdiel od Masaryka, opustil svoj vlakový vozeň a začal krátku diplomatickú misiu, počas ktorej sa stretol s predstaviteľmi všetkých zainteresovaných strán prítomných v Harbine.