cynickí eštebáci mávali často sklony k bezbrehej naivite. Veľakrát na to patrične doplatili, hoci, toto ich „zlyhanie“ je len smiešnou daňou za to, koľko ľudských osudov stihli popri službe totalitnému režimu rozvrátiť či zničiť.
„Nikdy nebudete v encyklopédii,“ povedal raz odvážnej poľskej opozičnej aktivistke a odborárke Anne Walentynowiczovej policajný kapitán Józef Burak. Sebavedomý agent Štátnej bezpečnosti sa navzdory svojej suverénnosti nemohol viac mýliť. Bolo to v januári 1984, päť rokov pred pádom komunizmu a tri roky po tom, čo sa poľskí tajní pokúsili „matku Solidarity“ otráviť.
Gdanská žeriavnička si pritom miesto v moderných dejinách Poľska vydobyla dávno predtým. A to nielen vďaka tomu, že stála pri zrode nezávislých odborov a bola ich aktívnou členkou. Napokon, s malým zveličením možno povedať, že prvé slobodné hnutie odborárov nevzniklo preto, že pri ňom stála robotníčka Walentynowicz, ale skôr preto, že sa štrajkujúci v pravý čas nebojácne postavili za ňu, keď ju z lodeníc podlo vyhodili komunisti. Život Anny Walentynowiczovej je napínavým príbehom odvážneho boja za ľudskú dôstojnosť, spravodlivosť, slobodu a univerzálne kresťanské hodnoty.
sirota na brehu Baltiku
Anna Walentynowicz, rodným menom Lubczyk, sa narodila 15. augusta 1929 do rodiny záhradníka a krajčírky. Žili v meste Rovno v historickej oblasti Volyň, na západe súčasnej Ukrajiny. Druhá svetová vojna ju pripravila nielen o možnosť pokračovať vo vzdelávaní, ale aj o otca a brata. Krátko na to jej na infarkt zomrela aj matka, a tak sa o mladé osirelé dievča starali susedia.
Na sklonku vojny sa spolu s nimi odsťahovala na bývalý nemecký statok pri Gdansku, kde musela ťažko pracovať. Nebyť týchto tragických životných križovatiek, Anna by sa pravdepodobne nikdy nedostala do mesta na brehu Baltského mora, ktorého obyvatelia takým dramatickým spôsobom prepísali dejiny Poľska.
„Anna Walentynowicz ako „osobnosť augusta 1980“ stála po Wałęsovom boku na čele Solidarity.“
Spomienky na vojnu a dospievanie v povojnovom komunistickom režime sa odrazili aj na Anniných názoroch a postojoch. „Vždy bola mimoriadne citlivá, myslela na slabších a osamelých. V mladosti úprimne verila ľavicovým myšlienkam, sociálnej rovnosti a práci pre každého. Až neskôr, keď zažila represie zo strany režimu, sa jej zmýšľanie vyvinulo iným smerom a začala zastávať tradičné, národné a katolícke názory,“ opisuje pre .týždeň Walentynowiczovej hodnotový prerod Jarosław Kurski, poľský novinár, publicista a dlhoročný zástupca šéfredaktora denníka Gazeta Wyborcza.
V novembri 1950, ani nie pol roka po tom, čo v Prahe po vykonštruovanom procese komunisti zavraždili právničku a političku Miladu Horákovú, si 21-ročná Anna Lubczyk posiela žiadosť o prácu na zváračskej pozícii v Gdanskej lodenici Vladimíra Iliča Lenina. Prijali ju a napriek náročným podmienkam vo fabrike už v tom čase nadšene tvrdila, že sa jej splnil sen. Stala sa vzornou robotníčkou lodeníc, niekedy dokonca plnila normu na 270 percent, a keď mala hovoriť o práci, akoby kreslila budovateľské plagáty komunistov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.