Červený Mesiac

v Sovietskom zväze to tak bežalo roky. Štart rakety, potom ticho, spravodajské dohady, až kým rádiové vlny nepriniesli slávnostné „Gavarit Maskva“ a hlásateľ oznámil ďalšie sovietske prvenstvo vo vesmíre. Tak to bolo v prípade prvej umelej družice Sputnik v októbri 1957, ktorou vojnou zbedačená a zaostalá krajina šokovala svet. Nepríjemne jeho slobodnejšiu časť.

Scenár sa zopakoval v apríli 1961, keď planétu obkrúžil Jurij Gagarin, v júni 1963, keď si jeho let zopakovala prvá žena Valentina Tereškovová, aj v októbri 1964, keď konštruktéri narýchlo natlačili do jednomiestnej kabíny Voschodu 1 troch kozmonautov v teplákových súpravách. 

V marci 1965 prišiel ďalší triumf. Z nafukovacej prechodovej komory lode Voschod 2 sa do otvoreného kozmu vysúkal Alexej Leonov a toto prvenstvo ho takmer stálo život. Jeho robustný skafander sa vonku nafúkol na balón, ruky mu vypadli z rukavíc. Musel si v skafandri znížiť tlak, aby sa vôbec natlačil späť do komory. Keď krátko pred vyčerpaním kyslíkových zásob vplával do kabíny, v skafandri mal litre potu. Potom zostalo dlho ticho. 

more Kríz

V texaskom Houstone kontrolóri letu Apolla 11 zneisteli. Chcú hádam Rusi nejakým zázrakom strhnúť víťazstvo v závode o Mesiac na svoju stranu? Alebo azda sabotovať našu misiu? Vesmírne závody boli vedľajším, no najprestížnejším frontom studenej vojny. A samozrejme vede, technike a ľudstvu priniesli veľa, čo doceňujeme až dnes. 

Operátori NASA nepoznali trajektóriu sovietskeho telesa. Upokojili ich britskí rádioastronómovia z Jodrell Bank. Zachytili signál zo sovietskej sondy a vypočítali jej dráhu. Keď sa Armstrong s Aldrinom vracali zo svojej prvej prechádzky v mori Pokoja, na tajomnej sovietskej sonde Luna 15 sa zapálili pristávacie motory. V troch kilometroch nad povrchom Sovieti stratili so sondou spojenie. Dopadla neďaleko od americkej dvojice, niekde v Mori Kríz. To bola adekvátna bodka za červeným pokusom dobehnúť a predbehnúť Američanov.

SPUTNIK/PROFIMEDIAHladké pristátie na Mesiaci. Alexej Leonov a Andrej Sokolov 1966. Spoločné dielo kozmonauta a sci-fi výtvarníka.

Sonda mala po mäkkom pristátí na povrchu špeciálnou vŕtačkou odobrať niekoľko gramov mesačnej pôdy a priviezť ju späť na Zem. Len niekoľko hodín predtým, ako americkí astronauti privezú kilogramy pôdy a hornín pozbierané ručne. Podarilo sa to, ale príliš neskoro na novinové titulky. Sonda Luna 16 sa s mesačnou vzorkou vrátila rok aj pol po Apolle 11 (neskôr tento husársky kúsok zopakujú ešte sondy Luna 20 a 24).

Keď administratíva amerického prezidenta Kennedyho po ponižujúcich amerických porážkach na orbite posunula latku na Mesiac, Sovieti mali plán. Nie hocijaký. V hlave ho nosil ich geniálny hlavný konštruktér Sergej Koroľov. Obeť stalinských čistiek prepojená pupočnou šnúrou s Chruščovom, ktorému prinášala triumfy na svetovej šachovnici výmenou za neobmedzený prístup k zdrojom v krajine, kde bol vždy všetkého nedostatok. Na realizáciu plánu Koroľov potreboval silnú raketu.

Jeho legendárna „semjorka“, medzikontinentálna raketa, ťažný kôň sovietskej kozmonautiky (vynášajúci kozmonautov dodnes), kapacitne nestačila. V roku 1964 Chruščova vo vnútrostraníckom puči odstránil Brežnev a Koroľovovi jeho kozmické samoderžavie začali nahlodávať závistliví sokovia. Jedným z nich bol Valentin Gluško, ktorý mal monopol na konštrukciu raketových motorov. Bol to on, kto za stalinského teroru naviedol NKVD na Koroľova.