jedna vec je spravovať múzeum, druhá byť kreatívny. Slovensko pozná veľa zaujímavých múzeí, ktoré dostali novú tvár a nepôsobia už ako pozostatok z minulých dôb: Vojenské historické múzeum vo Svidníku, Banícke múzeum v Rožňave či Múzeum Slovenských národných rád v Myjave. Nie všade dopadli rekonštrukcia a pokusy o modernizáciu úspešne, nie všade je to priorita, no aj v tejto oblasti „zastaveného času“ sa už čosi láme.
múzeum, v ktorom stíchnete
Na Kasárenskej ulici v Seredi je betónovým múrom obohnaný priestor. Po týchto hradbách je natiahnutý ostnatý drôt, dovnútra sa vchádza ťažkou železnou bránou. Za ňou je päť barakov: Múzeum holokaustu. Je to nezvyčajné pietne miesto so silným príbehom. Bývalé kasárne za vojny slúžili ako baraky na sústreďovanie Židov, odkiaľ ich posielali najmä do koncentrákov v Poľsku. Nie všetkých, niektorých zabili priamo v Seredi.
S vedúcim múzea Martinom Korčokom stojíme za barakmi pri neveľkom pľaci, kde museli väzni chodiť či behať dookola. Ukazuje na domy, kde sídlili velitelia tábora, kde umučili viacerých Židov. Ukazuje na miesta, kde gardisti donútili ženy a dievčatá vyzliecť sa donaha a prsiami zametať hobliny, ktoré potom niektorým napchali do úst, keď ich znásilňovali. Na takom mieste získava múzeum naozaj celkom iný charakter.
„Keď sme začali s týmto múzeom, rozmýšľali sme, čomu má slúžiť. Má to byť múzeum, má to byť pamätník na všetky obete a má to byť vzdelávacie stredisko,“ spomína si vyštudovaný etnológ Korčok na svoje začiatky v múzeu. Expozície sú umiestnené v barakoch. V prítmí interiéru vyniknú silné inštalácie: sklené tabule s menami obetí, odliatky mužských topánok smerujúce symbolicky do plynových komôr na jednej strane, ženských a detských do komôr na opačnej strane. Detských je viac.
„Naším cieľom je,“ hovorí Martin Korčok, „aby návštevník pochopil najmä tú časť našich dejín, ktorá vyvrcholila vraždením Židov.“ Pri otvorení múzea si dali za cieľ, že za prvý rok skúsia prilákať 10-tisíc návštevníkov. Prišlo ich nad očakávanie viac.
BORIS NÉMETHVedúci Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok. Múzeum patrí pod správu Slovenského národného múzea v Bratislave a o expozície sa stará bratislavské Židovské múzeum. Projekt zároveň slúži ako pietne miesto aj ako vzdelávacie stredisko o traumatických udalostiach 20. storočia.
Najviac návštevníkov tvoria žiaci škôl – spravidla od 8. ročníka vyššie. Všetkým školám ponúkali na výber z 11 vzdelávacích programov, ktoré zúžili na päť. Školy si na to zvykli. Ministerstvo školstva, ale aj niektoré samosprávne kraje podporujú školy v návšteve múzea. V Trnavskom samosprávnom kraji župan Jozef Viskupič zaplatil školám vstup aj cestu do múzea, aby to mali zadarmo. Z tém si najviac volia tieto: Deti počas holokaustu, Postavenie prezidenta Tisa či Úteky z táborov smrti.
Každý sprievodca v múzeu má vysokoškolské vzdelanie a, ako hovorí Korčok, keď návštevník príde trikrát, zažije tri rôzne výklady, lebo každý sprievodca zdôrazní iné príbehy. V Seredi odmietajú verklíkovaný výklad naučený naspamäť. Ak sa návštevníci pýtajú, je interakcia medzi nimi a sprievodcom ešte silnejšia. Podľa Korčoka sú niektoré slovenské stredné školy so vzdelanosťou a záujmom žiakov na tom lepšie než vysoké školy.
„Nejde o to, aby sme tu iba niečo ukazovali,“ pokračuje, „chceme, aby si návštevník odtiaľ odniesol aj pochopenie toho, čo bol holokaust. Že to neboli len plynové komory, že je to proces, a ten sa začína súpisom, sústreďovaním a vyčlenením tých neprijateľných v táboroch, psychickým terorom, tichou spoluprácou ostatných, ktorí mohli zasiahnuť, no nezasiahli, odvozom a až na konci to všetko vrcholí vyvraždením.“
„Moderné múzeá nie vždy potrebujú presvetlené priestory s veľkými oknami. Múzeá azda ani okná vôbec nepotrebujú.“
Korčoka prekvapuje, keď sa študentov v múzeu pýtajú na Slovenské národné povstanie: Viete vlastne, kto proti komu povstal? Neraz vedia študenti povedať rok, no pri takto položenej otázke tápu: Slováci proti nacistom? Alebo proti fašistom? A všetci Slováci? Nie vždy chápu, že SNP sa dá chápať ako občianska vojna, v ktorej časť obyvateľov Slovenska nesúhlasila s oficiálnou politikou vládnucej strany a vzbúrila sa proti nej.
Jedna z inštalácií v múzeu je veľká čierna tapeta s akousi žltou škvrnou. Pri pohľade zblízka sú to žlté židovské hviezdy, ktorých je presne toľko, koľko Židov bolo vyvezených do koncentračných táborov z územia Slovenska a následne zavraždených. Prechádzame pomedzi exponáty, okolo kufrov, fotografií, spomínaných topánok a topánočiek, okolo portrétov preživších. Martin Korčok nám po celý čas rozpráva o príbehoch, ktoré sa udiali v seredskom tábore. Počúvame o piešťanskom rabínovi Ungarovi, ktorého si na toto miesto predvolali pripraveného na modlitbu, prišiel, modlil sa, dobili ho do bezvedomia a zastrelili ranou do zátylku. Takýchto príbehov pozná Sereď veľa.
BORIS NÉMETHExpozícia Múzea holokaustu v Seredi je inštalovaná v bývalých kasárňach, ktoré za druhej svetovej vojny slúžili ako baraky na sústreďovanie židovského obyvateľstva. Ich kapacita bola 1 200 ľudí. Nacisti ich tam natlačili až 6 000.
Tvorbu nových expozícií vytvára Židovské múzeum v Bratislave, oficiálne spadá pod Slovenské národné múzeum, no Korčokov tím zabezpečuje všetko ostatné. A prichádzajú aj s unikátnymi nápadmi. Napríklad QR kódy pre nepočujúcich. Pri exopzíciách sú síce tabuľky s popismi, no nepočujúcim viac vyhovuje znaková reč. Stačí si stiahnuť aplikáciu a tam už majú všetky texty „preložené“ do znakovej reči, ktorá je pre nich ľahšia na rýchle prijímanie informácií. Toto vzniklo zo spolupráce – s Trnavskou asociáciou sluchovo postihnutých.
Niekoľkokrát sa v priestoroch múzea konali aj koncerty židovskej hudby spojené s pietnymi spomienkami, ktoré boli veľmi silné. Skrátka, múzeum nesmie byť len múzeum – to moderné musí kreatívne vytvárať aj nové formáty, ktoré z návštevníkov urobia komunitu.
Keď odtiaľ odchádzame, Martin Korčok nám chce povedať ešte čosi: „Všimol som si, že je rozdiel, či je návštevníkom nášho múzea Žid alebo Nežid. Nežidia sa častejšie pristavujú pri expozíciách, týkajúcich sa počtu obetí. Židia sa väčšinou pristavia pri poslednej inštalácii, kde sú tí, ktorí Židov zachraňovali – spravodliví medzi národmi. Pri týchto menách stoja Židia dlho a v tichu meditujú.“ Korčok pri týchto témach cituje svojho obľúbeného historika holokaustu Yehudu Bauera: „Spravodliví medzi národmi si zasluhujú naše veľké uznanie. Boli to charakterní, úprimní ľudia. No spravodliví medzi národmi dokazujú aj to, že majorita mala možnosť výberu.“ Z tohto múzea sa dá odchádzať iba potichu.
ako do obrazoviek
Dana Šubová pracovala pôvodne v genetike, venovala sa geneticko – šľachtiteľskému výskumu na Výskumno-šľachtiteľskom ústave zemiakarskom a v tej oblasti získala aj vynikajúce výsledky. No potom o svoju vedeckú profesiu prišla, keď postupne zanikol Výskumný a šľachtiteľský ústav zemiakarsky vo Veľkej Lomnici ako geneticko-šľachtiteľské pracovisko.
Po krátkom pôsobení na Technickej univerzite vo Zvolene sa rozhodla, že zvyšok života strávi tam, kde to má rada: na Liptove. Najprv sa zamestnala ako učiteľka na strednej škole, potom si dala žiadosť o prijatie na dve inštitúcie: na univerzitu v Ružomberku a do múzea v Liptovskom Mikuláši. V oboch uspela. Pozícia riaditeľky múzea však napokon zvíťazila. Sme teda v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši.
BORIS NÉMETHRiaditeľka Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši Dana Šubová sa rozhodla dať nainštalovať do ich múzea aj zážitkové experimentálne prvky, ako napríklad plazivky, medvedí brloh či kvapkanie vody pri expozíciách týkajúcich sa jaskýň a jaskyniarstva.
V roku 2007 prišla pani Šubová s nápadom vytvoriť v starej budove zo zanedbanej povaly podkrovie. Nechcela ešte opravovať celé múzeum, len opraviť jeho vrchnú časť, vyčistiť ju od trusu a využiť na niečo zaujímavé. Čo vyzeralo na začiatku ľahko, ukázalo sa rýchlo ako tvrdý oriešok. Prišli statici, povedali, že by to mohol byť problém. A potom sa kopili nové námietky, bolo by treba nanovo robiť aj elektroinštaláciu, skrátka, celý nápad sa zdal zhodený zo stola. Múzeum pokračovalo vo svojej starej prevádzke s pôvodnými expozíciami, najmä o jaskyniarstve. Pani Šubovej sa podarilo pripraviť navyše aspoň dve botanické kóje.
Potom prišla veľká finančná injekcia z eurofondov, ku ktorej pomohol generálny riaditeľ sekcie ochrany prírody a tvorby krajiny Ministerstva životného prostredia. To by však bolo nanič, keby sa to nespojilo aj so snívaním. „Na veľkú vec treba veľa snov. Vraj muži majú hravejšie sny než ženy, takže mám zrejme v povahe čosi mužské,“ hovorí Dana Šubová s tým, že jej snami boli nápady, ako svoje múzeum vylepšiť. O podkroví neprestala uvažovať. Stále v ňom chcela vytvoriť priestor na diskusie o vzťahu medzi človekom a prírodou. Napokon sa to aj podarilo.
Za svoj osobitný prínos pani Šubová pokladá muzeálnu časť o genetike, ktorá je unikátna dokonca v európskom meradle. V Paríži síce videla omnoho prepracovanejšiu expozíciu o genetike, no v našich pomeroch je výhrou aj menšia expozícia. Takže múzeum dnes nie je len o jaskyniarstve, paleontológii, botanike a zoológii, ale aj o témach ako biodiverzita, geneticky modifikované organizmy a všeobecne o ochrane prírody.
Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva po rekonštrukcii ročne navštívi vyše 40-tisíc návštevníkov, čo je naozaj úctyhodné číslo. Bežná rodina v ňom strávi v priemere asi dve hodiny, niekedy aj viac. Múzeum ponúka až 55 sprievodných programov. Navštevnosť sa odvíja od dvoch faktorov: prvým sú školské výlety od apríla do júna, druhým počasie.
Keď je totiž vonku pekne, nikomu nenapadne ísť do múzea, radšej bude na vzduchu. Dana Šubová si uvedomuje, že ľudia chodievajú do múzea vtedy, keď prší a je zima – je to prirodzené a normálne. A rozhodla sa to ešte aj využiť vo svoj prospech. Podľa odsledovaného priebehu počasia ponúkajú návštevníkom tie najatraktívnejšie programy. S trochou zveličenia by sa dalo povedať, že čím je horšie počasie, tým bohatší býva program.
„Moderné múzeum potrebuje kreatívne vytvárať nové formáty a komunitu.“
Mnohé riešenia sú jej vlastné nápady, no veľa inšpirácie je zvonku: zaujali ju najmä Francúzi. Najkrajšie múzeum však videla v Ottawe – Canadian Museum of History. Očarilo ju exteriérom, interiérom, exponátmi, výtvarným spracovaním, odbornosťou. Napriek tomu nápadom zvonka až tak nepodlieha. „Inšpirácie,“ tvrdí, „sú dôležité, odvšadiaľ si niečo poprinášame, no keby sme to dali všetko naraz dokopy, bol by to podivný mišmaš. Treba selektovať, čo sa kam hodí a či vôbec.“
Azda najväčším problémom múzea je priestor. „Túto budovu,“ hovorí riaditeľka, „sme zdedili, nie je to najvhodnejšie miesto pre múzeum, chýbajú tu veľké priestory. Pôvodne je to kláštor z konca 18. storočia. Drobné členenie miestností nám znemožňovalo dať viac priestoru pre interaktivitu, lebo sa nedá na jednom mieste zhromaždiť viac ľudí. Architekt vymyslel, že sa ním nebude prechádzať tak ako v prírode, ale budeme sa na jednotlivé scény pozerať ako do obrazoviek. To bolo výborné riešenie.“
Za obzvlášť dobrú vec pani Šubová pokladá niečo, za čo si užila aj veľa kritiky: nazvučenie. Keď ste v časti o jaskyniarstve, počujete všade kvapkať vodu, tak ako to býva v reálnych jaskyniach. „Aj moji ľudia odmietali kvapkanie vody v tejto expozícii. Vraj sa budú deti pocikávať,“ spomína pani Šubová na nazvučovanie muzeálnych priestorov. Napriek tomu do toho išla. Deti sa nepocikávali a ohlasy verejnosti boli pozitívne. Okrem toho spravili pre deti aj plazivky, medvedí brloh, niektorých exponátov sa deti môžu dotýkať – to je napokon cieľom dobrého múzea: vyvolať zážitok, nie unaviť.
chceme vôbec moderné múzeum?
Slovenské národné múzeum (SNM) na Vajanského nábreží v Bratislave by malo byť vlajkovou loďou medzi našimi inštitúciami. Jeho budova sa stále tvári honosne, no už letmý pohľad naznačuje, že táto budova z 20. rokov nášho storočia potrebuje rekonštrukciu. Vchádzame veľkou vstupnou bránou dovnútra, míňame malý obchodík so suvenírmi, ktorý si pamätá ešte minulé storočie. V porovnaní s gift shopmi pôsobí ako chudobný príbuzný. Na chodbe sa pozdravíme s legendárnou vypchatou žirafou, neoficiálnym maskotom múzea, a presúvame sa do administratívnej časti.
Je tridsať rokov po revolúcii a na Slovensku stále nemáme moderné múzeum, ktoré by sa v rámci našich možností priblížilo k európskym inštitúciám a vyhovovalo súčasným trendom. Námestníčky generálneho riaditeľa SNM Gabriely Podušelovej sa pýtame, koľko by to odhadom stálo. „Asi 400 miliónov,“ hovorí. To sú štyri hokejové haly! Ani pri najlepšej vôli a nevídanom raste slovenskej ekonomiky, čo nám, samozrejme, nehrozí, štát toľko peňazí nenaškrabe. Aj napriek svetlým výnimkám naše múzejníctvo v podstate prežíva. Na to, aby sme pochopili, čo všetko má obsahovať táto horibilná suma, si treba zadefinovať, čo všetko musí mať dobré múzeum.
BORIS NÉMETHV Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši sú aj tradičné expozície s diorámami prírody a vypchatými zvieratami. Tak ako v bratislavskom Prírodovedeckom múzeu sú akoby v televíznych obrazovkách.
„Dobré múzeum má mať zbierkový fond a atraktívne zbierky, ktoré budú príťažlivé pre verejnosť,“ hovorí na úvod pani Podušelová a pokračuje: „Ale to ešte nestačí. Zbierky musíte vystaviť v stálej expozícii, na výstavách či predstaviť tlačovými výstupmi. Na to, aby ste ich prezentovali, potrebujete niekoho, kto ich spracuje tak, že dokáže určiť, o čo ide, opísať to a dať do historického kontextu. Neskôr treba zbierky prezentovať. To robia kurátori.
Dobré múzeum musí mať dobré personálne zázemie. Základom jeho činnosti je práca kurátorov. Oni budujú fond a analyzujú ho.“ Zbierkový fond SNM obsahuje viac než 4 milióny predmetov, a toto číslo rastie. Podľa kontraktu by malo SNM v priebehu jedného roka získať 30-tisíc predmetov. „Keď prírodovedci získajú zbierku bĺch, tak to dokážeme,“ smeje sa pani Podušelová, no vzápätí dodáva, že to nie je nereálne: „Okrem prírodných vied vieme získať 15- až 20-tisíc akvizícií.“
Zo stovky slovenských múzeí spadá pod SNM osemnásť múzeí, čo predstavuje takmer šesťdesiat expozícií – vstupov pre verejnosť. Do tohto koša patrí aj rodný dom Milana Rastislava Štefánika na Košariskách či skanzen vo Svidníku. SNM spravuje aj päť hradov – Červený Kameň, Bojnice, Krásnu Hôrku, Spišský hrad a Modrý Kameň. Jeho pracoviská sa nachádzajú aj na Bratislavskom hrade, kde sa postupne otvára Národná historická expozícia. Patrí podeň aj zopár kaštieľov a dve múzeá v prírode (vo Svidníku a Martine).
Pre túto inštitúciu boli v minulosti postavené tri účelové budovy. Jedna z nich je tá, kde sa práve nachádzame. Budovu postavili v 20. rokoch 20. storočia. Po druhej svetovej vojne prešla rekonštrukciou, pretože počas bombardovania Apolky v roku 1944 dostala priamy zásah. Vtedy sa zničilo veľa zbierok, no ešte väčšie škody narobil Wehrmacht, ktorý pri ústupe budovu podpálil.
„Múzeám nie vždy vyhovujú vnútorné priestory typické pre staré stavby.“
Teória hovorí, že dobré múzeum treba rozdeliť na tri zóny. Jedna je prístupná verejnosti, druhá čiastočne prístupná, napríklad knižnica, a zóna, kde sídli riaditeľstvo a administratíva, kam patrí aj zóna so zvýšenou ochranou, čiže depozitáre alebo reštaurátorské pracoviská. Väčšina múzeí u nás sídli v podobných budovách či v starších, ako napríklad spomínaný kláštor v Liptovskom Mikuláši z konca 18. storočia. Je až zarážajúce, že doteraz nebola pre tieto potreby postavená nová stavba.
Jedinou „modernou“ budovou bola prístavba Slovenskej národnej galérie, ktorá teraz prechádza rekonštrukciou. „Snom nášho generálneho riaditeľa je postaviť nové Národné múzeum na zelenej lúke s tým, že by sme vyprodukovali úplne niečo nové a moderné,“ hovorí zástupkyňa, podľa ktorej naše dnešné múzeá neboli stavané na to, aby obsahovali depozitáre. Keď Česi rekonštruovali Národné múzeum, najprv v Počerniciach pri Prahe vybudovali nové depozitáre, kam premiestnili zbierky.
Aj prístup k inštaláciám bol iný než v súčasnosti. „Keby ste videli fotografie z 30. rokov, bola tam snaha vystaviť toho čo najviac. Teraz vystavujeme len päť percent predmetov.“ Podľa nej sa nepočítalo ani s priestorom pre reštaurátorské pracoviská. „Keby sme mali projektovať novú budovu, museli by sme rátať s priestormi pre verejnosť a jej rastúcimi potrebami vrátane miesta na predaj suvenírov a publikácií, čomu sa celkom darí v expozícii na Bratislavskom hrade, kde je kaviareň a museum shop.“ Do toho patria miesta na oddychovanie (aj galeristi si uvedomujú, že nie je v ľudských silách všetko zvládnuť na jeden záťah), prednášková sála či priestory pre prácu s deťmi.
BORIS NÉMETHNámestníčka generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea v Bratislave Gabriela Podušelová pred budovou ich Prírodovedného múzea. Hoci táto budova dnes už nevyhovuje potrebám moderných múzeí, na tomto mieste sa dnes nachádza až 2,5 milióna zbierkových predmetov.
Keď to všetko zrátame dohromady, moderné múzeum by zabralo veľký priestor, ktorého v centre mesta niet, ledaže by sa niečo zbúralo a to by bola škoda. Pani Podušelová hovorí o voľných priestranstvách v susednej Petržalke, ktoré poskytujú veľké možnosti. Čo bráni tomu, aby sme sa dočkali nových priestorov, ktoré by naše múzejníctvo posunuli na vyšší level?
„Naša spoločnosť, žiaľ, nemá ujasnený vzťah ku kultúrnemu dedičstvu,“ hovorí Podušelová, „robím tu od roku 1992 a nestretla som sa s nijakým vedením ministerstva kultúry, ktoré by si ako prioritu stanovilo ochranu kultúrneho dedičstva a preferovanie pamäťových a kultúrnych inštitúcií. Vezmite si len, koľko trvá rekonštrukcia Slovenskej národnej galérie. Kým sa neskončí tá rekonštrukcia, ministerstvo neinvestuje do veľkej opravy ďalšej budovy.“
Ako príklad uvádza Podušelová budovu v Martine s expozíciou zo začiatku 70. rokov, kde sú koberce zodraté od neustáleho čistenia. Na nové nie sú peniaze. „V rámci prioritných projektov dostávame peniaze zväčša na havarijné stavy. Okrem toho napríklad povedomie Čechov k ich histórii je iné než u nás. Tu sa každá osobnosť spochybňuje. Máme zvláštny prístup k našim dejinám. Raz boli maďarské, čiže nie naše, potom české, tiež nie naše. Čo je vlastne naše? Pokým sa nezhodneme na tom, že naše je všetko, čo sa odohralo na Slovensku, a preto to musíme chrániť ako obraz toho, ako sme žili a z čoho sme vyšli, nedá sa počítať so zmenou.“
Čo z našich návštev slovenských múzeí vyplýva? Na veľkú modernú budovu, ktorá by mohla byť reprezentatívnym múzejným stánkom, nie sú peniaze. Staršie budovy sa síce dajú postupne rekonštruovať, no ich vnútorné členenie a architektúra nie sú vždy najvhodnejšie pre potreby moderných spôsobov vystavovania expozícií. Moderné múzeá nie vždy potrebujú presvetlené priestory s veľkými oknami, ktoré znemožňujú udržať vnútri konštantnú teplotu. Múzeá azda ani okná vôbec nepotrebujú, čo sa o našich historických budovách povedať nedá.
Veľa teda ostáva na kreativite riaditeľov a kurátorov, ktorí – ak sú schopní a majú nápady – dokážu pripravovať aj atraktívne expozície v zložito štruktúrovaných priestoroch. Na nejakú veľkú a celkom novú budovu si však budeme musieť počkať – a zdá sa, že to čakanie bude ešte dlhé.