Ako vníma najväčšie výzvy súčasnej slovenskej cirkvi jedna z jej kľúčových osobností? Aké vzostupy a pády prežila katolícka cirkev po roku 1989? Ktoré problémy vidia vo vlastných radoch duchovní z iných cirkví? A v čom spočíva nádej do budúcnosti?
Slovenská cirkev mala vďaka odvahe katolíckeho disentu veľký potenciál. Z moci, čo dostala, si vzala to najhoršie. Najväčším problémom minulosti bola strata kontinuity so svetovou cirkvou a chýba nám aj intelektuálna elita, ktorú by rešpektoval aj sekulárny svet. František Mikloško.
Moja mama bola veľmi angažovaná kresťanka a profesorka v Nitre, kde som vyrastal. Učila mnohých kňazov. Na koncile bol priamo účastný aj tajomník nitrianskeho biskupského úradu Elemír Filo. Pamätám sa, ako bol u nás a rozprával nám všeličo o koncile.
Áno, prežívali sme koncil s veľkou nádejou ako udalosť, ktorá v živote cirkvi nebola obvyklá.
Bola v nej sústredená kňazská elita, všetci tí starí kanonici s ešte tradičným katolíckym vzdelaním. Bol tam napríklad Eugen Filkorn, zakladateľ Svoradova. Skrátka, nitrianski kanonici boli ľudia, ktorí keď kráčali po ulici, vzbudzovali v ľuďoch prirodzenú úctu. Boli tam ďalej kňazi, z ktorých niektorí boli predtým aj vo väzení, no všetci žili problémami svetovej cirkvi a teológie. Nitra vtedy tvorila enklávu, ktorá sa prirodzene bránila komunizmu.
Samozrejme, no komunistom to dlho trvalo. Rok čo rok sa tam napríklad chodilo na mariánsku púť na Kalváriu – iba jeden rok sa nekonala pre slintavku, vtedy to zrušili, aby sa ľudia nenakazili jeden od druhého. No v kázňach, ktoré tam zaznievali, sa hľadal vždy nejaký náznak toho, v akom stave sa cirkev na Slovensku nachádza. A pritom len pár stovák metrov od kostola sídlila štátna bezpečnosť. Keď niečo funguje stáročia, tak sa to nedá len tak vykoreniť. Komunisti teda potrebovali tú tradíciu vyhubiť inak: rozhodli sa z Nitry spraviť poľnohospodársku mekku a to sa im aj podarilo. Dovtedy to však bolo mesto, kde žili skutočne elitní kňazi, ktorí poznali jazyky, čítali zahraničné správy a vďaka nim sme boli v obraze aj my.
Bolo to tak najmä tam, kde sídlili biskupstvá. Spiš si niečo také podržal vlastne až do pádu komunizmu. Tam sa tá kontinuita vzdelanosti udržiavala. Podobne aj v Trnave. V Košiciach to bolo ťažšie, lebo rýchlo rástli a stávalo sa z nich priemyselné mesto.
Všetko sme to vnímali cez skúsenosť útlaku. Pre nás bolo prekvapením už len to, že na koncil pustili biskupov z Československa. Už to vyzeralo ako pootvorenie dverí. Obrovskou nádejou bola osobnosť pápeža Jána XXIII. Počúvali sme ho z Vatikánskeho rozhlasu, hoci vysielanie bývalo často rušené. Kým predchádzajúci pápež Pius XII. bol ešte cirkevné knieža s jasne udržiavaným odstupom od ľudu, Ján XXIII. sa ľuďom prihováral celkom iným, omnoho prístupnejším jazykom.
Áno. Pamätám si, ako som ešte ako chlapec počúval jeho príhovor, v ktorom ľuďom vravel, že keď prídu domov k svojim deťom, ktoré už možno budú spať, majú ich pohladiť a ráno im povedať, že ich pohladil sám pápež. Bola to reč, ktorá bola úplne iná než reč jeho predchodcov.
Na to treba odpovedať v kontexte: päťdesiate roky boli hrozné, bolo v nich cítiť napätie medzi cirkvou a naším štátom. Veľa ľudí skončilo vo väzení. Stále viselo vo vzduchu aj to, či sa komunisti nepokúsia odtrhnúť slovenských veriacich úplne od katolíckej cirkvi. Ten režim bol brutálny. No v roku 1960 došlo k prvej veľkej amnestii politických väzňov, takže pocit, že dochádza k uvoľňovaniu niečo strnulého, bol oprávnený. A to aj napriek tomu, že vzápätí začalo veľké prenasledovanie rehoľníkov, čo prezident Novotný nazýval dovŕšením kultúrnej revolúcie. No aj tak to boli roky poznačené atmosférou nádeje. Druhý vatikánsky koncil tento pocit iba podporoval.
Nuž, povedzme si pravdu, to bolo jediné, čo sa z koncilu u nás aplikovalo: obrátenie kňazov smerom k ľudu pri omšiach a obrady v národnom jazyku, nie v latinčine. Nič iné sa nedotiahlo.
Komunisti to celkom prirodzene nechceli povoliť. Kňazov režim zastrašoval alebo ich mal v moci.
Ostali trochu zdržanliví. Prijali závery koncilu, no po celý život boli vychovávaní inak, k latinskej omši. Na konci života už mohli len sotva vyjadrovať nejakú spontaneitu. A s tým otočením kňazov k ľudu to tiež nejaký čas trvalo, nebolo to hneď. Aj na to boli potrebné povolenia od štátu. Omše v jazyku ľudu si vyžadovali preklady liturgickej komisie, to si takisto vyžiadalo nejaký čas.
MAĽBA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NÁMET RÓBERT CSERESilvester Krčméry
My sme tu vtedy nemali nič. V kňazských seminároch učili bohoslovcov stále z jedných a tých istých skrípt. Koncilové dokumenty neboli preložené hneď a boli navyše napísané nie veľmi dobrým jazykom, človeka to až tak nechytalo za srdce. Nebolo tu nikoho, kto by sa to pokúsil pretaviť do zrozumiteľnejšej reči, ktorej by rozumeli aj bežní ľudia. To je dôvod, prečo nás koncil vôbec nezasiahol. Premeškali sme čas.
Presne tak. Neobjavili sme hĺbku koncilu a pravdepodobne ju už ani neobjavíme. Preskočili sme nejakú historickú periódu tým, že sme žili uzavretí v hraniciach totalitného štátu. Možno niečo otvorí pápež František, no aj to sa tu rodí veľmi ťažko.
Kontinuita so svetovou cirkvou. Toto bolo to najhoršie, čo sa nám prihodilo: na štyridsať rokov tu bola prerušená kontinuita. Žili sme vo väzení alebo v akomsi pracovnom tábore, ako boli Králiky či Podolínec. Mohli sa tu síce slúžiť omše, mohlo sa ako-tak o veciach diskutovať, ale stratili sme kontakt s tým, čo sa dialo vonku. Toto je bieda slovenskej cirkvi. Kňazi, ktorí vtedy odišli do emigrácie, si kontinuitu so svetovou cirkvou udržali, lebo na ňu okamžite nadviazali a mnohí z nich sa stali európskymi, ba až svetovými osobnosťami: Jozef Heriban, Štefan Porubčan, Felix Litva, Anton Botek, kardinál Jozef Tomko, biskup Dominik Hrušovský – to všetko boli rozhľadení a vzdelaní ľudia.
Áno, a keď sa raz pretrhne kontinuita, a to nielen pokiaľ ide o vieru, ale aj o vedecké bádanie a diskusie, tak je už len veľmi ťažké to obnoviť. Kde sa v tomto prostredí mohli uchytiť myšlienky koncilu?
V prvom rade to bola idea Božieho ľudu, nie hierarchie, ktorá sídli na hradoch ako feudálne panstvo, ale ako spoločenstvo kňazov a biskupov, ktorí kráčajú vedno s ľuďmi. Priepasť či odstup medzi klérom a ľuďmi tu zostala, čo na Slovensku ešte viac umocnila ľudová zbožnosť.
...pánmi. Mnohí sa hneď stali pánmi. To bol pre mňa šok. Títo ľudia nezvládli moc, ktorá im bola zverená. Tá moc súvisela s tým, že cirkev mala po Novembri obrovský bonus. Celá spoločnosť uznávala cirkev, lebo mnohí trpeli pocitmi viny, že kým oni nejako prežívali, tajná cirkev stála v prvej línii a trpela. Odhodlanie týchto ľudí, to bola ohromná sila, ktorú mala v roku 1989 cirkev v rukách. Žiaľ, z tejto sily si vzala to najhoršie, čo sa dalo. Viacerí sa stali pánmi, ktorých mali ostatní poslúchať, lebo vraj za nimi stojí veľké percento voličov.
Je to úplné popretie. Do roku 1989 boli Vlado Jukl a Silvo Krčméry najväčšie autority katolíckeho života. Po roku 1989 im biskupi dali najavo svoj dištanc od nich. Zrejme to súvisí s nejakou našou národnou mentalitou, v našich dejinách sme sa nenaučili vládnuť.
Ambiciózni ľudia, ktorí chceli prednášať alebo mať nejaké posty, a bez toho to nebolo možné.
Rozhodne to bol oportunizmus. No práve vďaka nemu získala výnimočné postavenie tajná cirkev. No tu treba otvorene povedať, že tajná cirkev so svojimi intelektuálmi nemala šancu zachrániť celé Slovensko. Na Slovensku je vyše 2 800 obcí, kde sa slúžili omše, krstilo sa, pochovávalo. Jediná kontinuita, ktorá u nás nebola prerušená, je ľudová zbožnosť, ktorá tu ostala. A do toho vrazil komunizmus klin, ktorým bolo Pacem in terris. Všetko malo vyzerať tak, že veci idú dobrým smerom. To bola najväčšia demoralizácia slovenskej cirkvi. Tajnej cirkvi neostalo iné, ako držať vysoko nastavenú latku, cez ktorú oportunisti z Pacem in terris nemohli prejsť.
Korcov príbeh je svetový.
Iste. No začnime pred rokom 1989. Keď som študoval dejiny komunizmu, prekvapovalo ma, koľkých tajných biskupov u nás v minulosti vyvraždili alebo vyhostili z krajiny. Korec prežil.
„Priepasť medzi klérom a ľuďmi tu zostala, čo ešte viac umocnila ľudová zbožnosť.“
V 80. rokoch evidentne. Spravili to tak, aby to vyzeralo ako nehoda. Raz mu narezali pneumatiku na aute, druhýkrát mal uvoľnený kardánový hriadeľ na podvozku, tretíkrát mu narezali brzdovú hadičku. V servise mu povedali, že to všetko bola profesionálna robota na jeho likvidáciu. Neodvážili sa ho zabiť, ale vytvoriť podmienky pre možnú autonehodu.
Znášal to neobyčajne statočne. No vyplývalo to z jeho celkovej osobnosti. Bol neuveriteľne vzdelaný, čítal po nemecky, francúzsky, vravel mi, ako veľmi ho oslovili dokonca knihy Hansa Künga, čítal Janka Silana, Ladislava Hanusa. No v jeho príbehu je niečo veľmi zvláštne. Keď ešte ako chlapec vstúpil k jezuitom, bolo to už v čase, keď veľmi nemal príležitosť žiť v komunite spolu s druhými. To ho poznačilo. A keď sa po revolúcii stal nitrianskym biskupom, nedokázal s ľuďmi celkom prirodzene komunikovať. Nikdy sa to nenaučil, väčšinou rozprával len on. To bol jeho veľký hendikep a sloboda ho v tom zaskočila.
Áno. Pred rokom 1989 nám vždy vravel, že nesmieme ísť do politiky. Lebo to by vtedy znamenalo, že nás okamžite obvinia z klérofašiszmu a politického klerikalizmu. To bolo zúfalé dedičstvo slovenského štátu. Čokoľvek politické, do čoho chcela vstúpiť cirkev, bolo ihneď spájané s Tisom. A tak sa stalo, že jedinou politicky vyprofilovanou osobnosťou bol po Novembri Ján Čarnogurský. V tomto zmysle nás november 1989 zaskočil, neboli sme na to pripravení.
Žiaľ, nemali sme medzi sebou intelektuálne, politicky zmýšľajúce osobnosti, aké vtedy z radov občianskeho prostredia stáli na tribúnach. Nemali sme ľudí ako Peter Zajac či Martin Bútora.
Tak by som to nepovedal. Vinu za to nesie skôr slovenský štát, to nám veľmi uškodilo. V prednovembrovom čase sme boli nútení stiahnuť sa, lebo klérofašizmus bol absolútnou zbraňou komunistov, ktorí ňou likvidovali všetko cirkevné v politike. Korec bol doslova donútený urobiť to takto, aby neohrozil tajnú cirkev.
K tomu sa dá povedať iba to, že je to veľká škoda. Korec mal veľký rešpekt k moci a my sme mu tú moc nevedeli sprostredkovať. Ja som bol preňho iba Ferko, Čarnogurský bol Janko, neboli sme v jeho očiach autority. No Mečiar a Fico boli preňho muži s mocou.
Asi nie, tento strach mali ľudia z exilu alebo kardinál Tomko. Preto tu tak rýchlo vytvorili biskupstvá, preto urobili zo Sokola pri najbližšej príležitosti arcibiskupa. Báli sa, že sa to ešte môže všetko zvrátiť, pamätali si, ako to dopadlo v roku 1968.
Malo to dve príčiny. Prvá bola, že Korec žil v presvedčení o potrebe samostatného Slovenska. Interpretoval si tak aj vatikánske dokumenty o zriadení slovenskej cirkevnej provincie, čo si stotožnil s územnosprávnym členením. Druhá vec bol začiatok liberalizácie, v ktorej badal nebezpečenstvo, ktoré podľa neho ohrozovalo tradičné katolícke Slovensko. A Mečiar s Ficom mu dali záruky, že morálno-etické témy nebudú otvárať. Využili to, a on to prijal. Dnes je to tu opäť, presne po tejto línii pôjdu Harabin a kotlebovci. Zas nám hrozí, že cirkev a podobné politické strany nájdu v tejto oblasti spoločný prienik.
MAĽBA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NÁMET RÓBERT CSEREPápež František.
Zas je to o stratenej kontinuite. Nemáme veľa kňazov s charizmou a výdržou študovať a zaujímať sa o vzdelanie a kultúru aj po kňazskej vysviacke. Mnohí skončili na školách a neposunuli sa, možno sú len povahou priemerní ľudia, no nepodarilo sa im vytvoriť tu hlbokú duchovnú atmosféru, nie tú ľudovú, ale intelektuálne silnú.
Poznám kňazov, ktorí sú morálne skutočne dobrí ľudia a starajú sa výborne o svoje farnosti. No chýba mi niekto, kto by vyrástol vyššie, intelektuálne vyššie.
Áno, lebo keď ich nemáme, niet nikoho, kto by vedel komunikovať so sekulárnym svetom a koho by sekulárny svet aj rešpektoval. Sekulárny svet si nás prestáva vážiť, lebo ho nevieme zaujať niečím, s čím síce nemusí súhlasiť, ale čo je ochotný vypočuť si a oceniť ako dôležitý názor. Nemáme elitu, ktorá by zaujala sekulárny svet.
Nemajú nijakú váhu. Navyše, hovorím tu o tom, že by to mali byť ľudia zvnútra cirkvi, a nie niekto, kto hovorí o tých veciach z pozície súkromného života.
„Nepotrebujeme sa brániť, stačí, že budeme žiť autentické kresťanstvo.“
Áno.
Sú takí, ale práveže cítia, že nemajú na to, aby vedeli pomenovať súčasný stav spoločnosti v širšom kontexte. Tu nestačí iba mať nejaký názor na vec, to, čo potrebujeme, je človek, ktorý vie pomenovať kľúčové problémy tak, aby bol rešpektovaný aj ľuďmi mimo cirkvi. Neschopnosť ísť do tejto oblasti ich zaháňa do tábora, kde sa cítia istejšie, a to sú morálno-etické témy, s ktorými si už dnes nevystačia.
Presne. Kde teda nastal ten zlom? Myslím si, že v konfrontácii s vykoreneným liberalizmom. Ľudia z cirkvi to zavetrili a identifikovali si to so svojím kľúčovým ohrozením.
Áno.
To, že si nedôverujú. Keď sme sa stretli s pápežom Jánom Pavlom II., Ján Čarnogurský ho prosil, či by nenapísal encykliku proti liberalizmu. A pápež mu na to povedal, že netreba, že na to sme tu my, aby sme žili tak, že sami budeme protiváhou. Nepotrebujeme sa brániť, stačí, že budeme žiť autentické kresťanstvo.
Zatiaľ veľmi nie. V prvej fáze sa sústredili na materiálnu obnovu kláštorov. Potom tam bolo aj vytvorenie teologických inštitúcií, ale mnohí z tej generácie tiež nemali celkom tento rozmer. Múdro však spravili, že poslali okamžite svojich ľudí do zahraničia na štúdiá a tam z nich vyrástli veľmi zaujímaví kňazi. To bola fáza nového nádychu. No stále mi chýba niekto, kto by vedel prehovárať k sekulárnemu svetu.
Je to hrozná situácia a to najmä v tom, že nám nevyrástli osobnosti s darom dávať veci do súvislostí a pomenúvať problémy doby.
V Českej republike je to zrejme Tomáš Halík. Z laikov vo svete sú to napríklad hlboko veriaci ľudia ako politický filozof George Weigel alebo francúzsky historik Alain Besançon. Najviac sa u nás o čosi také pokúšal Karol Moravčík, ale tiež sa to nerozvinulo do úspešného príbehu.
Iste, ale to je prirodzený vývoj.
Nie, dalo sa to očakávať. Spoločnosť má nejaký potenciál duchovných koreňov a ten sa vyčerpal.
Každá z nich robí zaujímavú prácu. Františkáni sú výborní v práci so stredoškolákmi. Jezuiti robia úžasné veci v elitnej teológii, najmä pokiaľ ide o biblické vedy. Tí sú naozaj špičkou v tejto oblasti, no stále sa boja prekročiť rámec svojho teologicky vymedzeného teritória.
Samozrejme, nemajú vzor. No trochu sa dvíha Hnutie fokoláre. V praktickom živote idú najďalej, majú zaujímavé ekonomické projekty. Sú aj u nás a vytvárajú si spoločenstvá, ktoré si pomáhajú v podnikaní. Tým by sa tie body pripísať dali.
Ak sa taký človek objaví, budeme ho poznať. Bude to človek s názorovou silou, ktorá sa nebude dať len tak ľahko zmietnuť zo stola a ignorovať. Bude to človek s prirodzenou autoritou, hoci vždy bude čeliť tomu, že sa doňho bude navážať sekulárne prostredie, no hneď aj dodajme, že i samotné kresťanské prostredie. Jediný človek, ktorému sa u nás niečo také podarilo, bol Anton Srholec. Mal charizmu, morálnu aj intelektuálnu, občas sa aj mýlil, ale nemohli ho odstaviť – ani cirkev, ani svet.
Pomenoval ho pápež František, keď vyzval cirkev, aby išla na hranicu, do hraničných oblastí, aby prekročila svoje pohodlné priestory. Možno v tej hraničnej zóne urobíme aj chyby, nie sme predsa perfekcionisti. Bude to však menšia tragédia, ako keď ostaneme uzavretí vo svojej ohrade. Pápež František je v tom absolútny prorok toho, čo treba robiť: ísť na hranicu a v nej dozrievať ako kresťan. Ak bude slovenská cirkev tento prorocký hlas naďalej ignorovať, udusí sama v sebe možnosť pohnúť sa vpred.
Narodil sa v roku 1947. Vyštudoval matematiku na Prírodovedeckej fakulte UK, neskôr pôsobil na SAV. Angažoval sa v tajnej cirkvi a po Nežnej revolúcii 1989 bol členom VPN, neskôr tiež členom KDH, predsedom parlamentu a dlhoročným poslancom. Je nositeľom viacerých medzinárodných aj domácich ocenení. Je ženatý, žije v Bratislave.
Aké sú výšiny a pády Katolíckej cirkvi po roku 1989? Dokázala sa vyrovnať so svojou minulosťou? Je stále svedomím národa? Nechala sa vtiahnuť do kultúrnych vojen? Akú má nádej na zmenu?
katolícka cirkev bola počas totality najväčšou organizáciou, ktorá mala iný názor ako štátny. Hlavne „podzemná“ cirkev bola nositeľkou revolučných zmien počas národnej púte na Velehrade v roku 1985 a Sviečkovej manifestácie na Hviezdoslavovom námestí v marci 1988, teda mesiace a roky predtým, ako sme v novembri 1989 štrngali kľúčmi na námestiach. Po päťdesiatich rokoch fašistickej a komunistickej totality poznačenej zložitými vyjednávaniami medzi cirkvou a štátom boli na miestach biskupov štátom dosadení kňazi bez biskupského svätenia. Je preto prirodzené, že pápež Ján Pavol II. po páde komunizmu postavil na čelo slovenskej Katolíckej cirkvi nových biskupov: Eduarda Kojnoka, Alojza Tkáča, Jána Korca, Rudolfa Baláža, Jána Hirku, Františka Tondru s Jána Sokola. Niektorí z nich boli biskupmi kompromisu so súhlasom získaným ešte v bývalom režime s biľagom spolupráce so Štátnou bezpečnosťou, iní ešte z disentu nádejou novembrovej zmeny. Ich autorita siahala ďaleko za hranice cirkvi. Ich osobné príbehy plné vzostupov a pádov formovali posledných tridsať rokov slovenskú Katolícku cirkev a tým aj dejiny nášho mladého štátu. Nie vždy pozitívne. Ospravedlňovanie Jozefa Tisa, podpora Vladimíra Mečiara, Roberta Fica, Maroša Šefčoviča, spájanie sa s fašistami či mlčanie o vražde a korupcii na najvyšších postoch kléru dlhodobo vyvolávajú dojem kolaborácie so štátnou mocou.
MAĽBA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NÁMET RÓBERT CSEREJán Sokol
Ponovembrová cirkev bola plná paradoxov. Z bývalého režimu si priniesla dve dedičstvá. Prvé bolo zosobnené v „generáloch“ a disidentoch podzemnej cirkvi, akými boli Silvester Krčméry, Vladimír Jukl a Anton Srholec, druhé stvárňoval arcibiskup Ján Sokol. Všetkých štyroch spájal odpor proti komunistickému režimu, no Sokol bol v čomsi predsa len odlišný. Pokiaľ Krčméry s Juklom a Srholcom neboli pre boľševikov nikdy prijateľní, Sokola režim v osemdesiatych rokoch už akceptoval. Do úradu biskupa sa dostal na sklonku totality ako kompromisný kandidát. Z titulu svojej pozície bol dokonca istý čas hlavným partnerom pre dialóg so štátom, s ktorým sa vedel dohodnúť. Ako sa neskôr ukázalo, v dohodách zašiel zrejme ešte ďalej – bol vedený ako agent ŠtB. Jeho sklon ku kompromisom sa neskôr prejavil v ospravedlňovaní vojnového zločinca Jozefa Tisa či v levom podiele na likvidácii svojho nepohodlného nástupcu Róberta Bezáka. Všetko vraj „pre väčšie dobro a komplexný pohľad“. Aby sme boli objektívni, v podpore Jozefa Tisa našiel spoločnú reč s hrdinom protikomunistického odboja Jánom Chryzostomom Korcom. Žiaľ, aj jeho, rovnako ako mnoho ďalších hodnostárov, zastihla demokracia nepripravených kriticky myslieť a rozlišovať. Aj medzi biskupmi sa však našli osobnosti čeliace arogancii mocných tohto sveta. Stačí si spomenúť na útoky Vladimíra Mečiara proti banskobystrickému biskupovi Rudolfovi Balážovi. Nami oslovení kňazi a predstavení reholí z bývalej bratislavsko-trnavskej arcidiecézy vidia po desiatkach rokov v pastorácii viacero príčin rozporov vnútri slovenskej cirkvi. Svoje mená nechceli zverejniť pre vnútrocirkevnú inštrukciu zakazujúcu verejné vyjadrenia bez súhlasu vrchnosti.
Cirkev mala po roku 1989 obrovskú energiu a chuť vstať z popola, na druhej strane jej chýbala vízia a jednota, súdržnosť kléru a laikov. Po páde komunizmu požívala v spoločnosti veľkú úctu. Ukázala obrovskú vitalitu, postavila mnoho kostolov, obnovila si svoje domy, vybudovala katolícke školstvo, sociálne služby, zdravotníctvo a zmluvne si upravila vzťah so štátom. Misijné a charitatívne aktivity cirkvi dnes v mnohom suplujú štát, nehovoriac o tom, že má nezastupiteľný vplyv na rozvoj duchovného potenciálu spoločnosti. Za tridsať rokov má prakticky všetky farské úrady v krajine obsadené svojimi kňazmi a disponuje tisícmi angažovaných laikov. Niesla si však od začiatku so sebou bolestivú ranu – kompromitáciu spoluprácou s fašistickým a boľševickým režimom. Niektorí kňazi sa stali aktívnymi agentmi Štátnej bezpečnosti dobrovoľne, iní tak urobili zo strachu. Táto minulosť ich v očiach verejnosti diskvalifikovala oveľa viac ako ľudí z iných profesií, od ktorých sa neočakával až taký nepoškvrnený morálny profil. Cirkev doposiaľ nedokázala urobiť dôkladnú sebareflexiu so svojou fašisticko-komunistickou minulosťou, rovnako ako to neurobila ani sekulárna spoločnosť. Možno preto prestáva byť napriek veľkému vplyvu na spoločnosť lídrom pravdy a svedomím národa. Vo verejnom priestore sa prispôsobuje viac ľuďom kompromisu, „sokolského strihu“, ako „generálom“ a disidentom podzemnej cirkvi, akými boli Jukl, Krčméry či Srholec.
A kde sa Katolícka cirkev na Slovensku nachádza dnes? Po tridsiatich rokoch slobody prešla do defenzívy a stiahnutá do úzadia sa začala báť. Už nemusí bojovať proti nepriateľovi v podobe komunizmu, našla si prirodzeného protivníka v sekularizme a „liberalizme“. Aspoň domnelého. Pre určitú časť spoločnosti sa, naopak, stala prijateľným terčom zosmiešňovania, v ktorom sú prešľapy jednotlivcov v duchu kolektívnej viny zovšeobecnené na celú cirkev. V hľadaní nového zmyslu svojej existencie akoby sa vracala pred rok 1950 a odtiaľ znova chcela naštartovať svoj život. Sfanatizovaný žakovský farár Marián Kuffa či bigotný trnavský arcibiskup Ján Orosch spochybňujúci autoritu pápeža Františka sú toho smutným obrazom. Žiaľ, toto nefunguje. Napriek snahe a sympatickému úsiliu pomocného bratislavského biskupa Jozefa Haľka, osloviť mladú generáciu cez minútové videá, a hľadaniu dialógu so sekulárnou spoločnosťou sa cirkvi nedarí držať prst na pulze doby. Biskupov dnes málokto vníma ako spoločenské autority. Mnohí sa až príliš upli na kultúrne vojny a ich hlavnou témou akoby boli len interrupcie a LGBTI. Toto videnie sa premieta aj do politiky v podobe podpory strán sľubujúcich zákaz interrupcií a registrovaných partnerstiev. Kotlebovci, národniari, harabinovci, smeráci – je jedno kto. Účel posvätil prostriedky. Správajú sa, akoby neexistovali aj iné aspekty života a zabúdajú na celú škálu sociálnej náuky cirkvi. O ich motívoch môžeme len špekulovať. Možno je to nedostatok informácií, naivita či strach z nových spoločenských výziev. Niektoré pastierske listy sa síce spravidla oneskorene snažia reflektovať celospoločenské problémy doby, ich dosah je však minimálny.
„Nádejou slovenskej cirkvi v nových pomeroch sú rehole a laické spoločenstvá.“
František Mikloško vníma zlyhanie dnešnej cirkvi hlavne v neschopnosti aktuálnej reflexie na spoločenské problémy Slovenska, ktoré nedokázala pomenovať a vyjadrovať sa k nim. Uzamkla sa do neprístupnej pozície a stratila schopnosť pôsobiť v sekulárnom svete. Jej médiá sú uzavreté do seba, medzi kňazmi takmer neexistujú osobnosti, ktoré by sa kompetentne vyjadrovali nie ani tak k politickým, ale k spoločenským záležitostiam. Svetlou výnimkou sú biskupi Cyril Vasiľ, vladyka Milan Lach či košický biskup Marek Forgáč.
Obhajoba základných morálnych zásad je síce kľúčová v jej pôsobení, ale ako jediná téma je to podľa Mikloška veľmi málo. Ak sa cirkev na Slovensku nechce dostať na okraj záujmu sekulárnej spoločnosti, stoja pred ňou veľké výzvy. Vyrovnanie sa s klerikalizmom – aj v očakávaniach veriacich, transparentné riešenie podozrení zo sexuálneho násilia duchovných, transparentné nakladanie s peniazmi, odluka od štátu a mnoho ďalších. Synovec jedného z „generálov podzemnej cirkvi“ Vladimír Krčméry vníma najviditeľnejšiu škvrnu cirkvi dneška v stratenej jednote s arcibiskupom Róbertom Bezákom. „Vatikán čaká, kým sa naši biskupi dohodnú a vezmú ho medzi seba späť. Netlačí, čaká, kým sami prijmú zodpovednosť za riešenie celej situácie. Cirkev nie je ideálna. Má ľudský aj božský prvok. Ale som optimista, vidím, že jej vplyv na spoločnosť narastá,“ hovorí Krčméry.
MAĽBA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NÁMET RÓBERT CSERERóbert Bezák
A akým smerom by mala cirkev kráčať ďalej? Nesmieme sa uspokojiť s cyrilometodskou tradíciou a zaspať v nej. Na otázku, čo by sa malo v cirkvi zmeniť najzásadnejšie, odpovedal Krčméry s úsmevom: „Použijem moju obľúbenú rybársku terminológiu. Cirkev je ako rybník, kde sú veľké chovné kapry, ale aj šťuky, čo tie kapry trocha popreháňajú. Rybník potrebuje všetky druhy rýb. Nesmieme zaspať na vavrínoch. Kresťanstvo určilo smerovanie nášho národa a kresťanská etika je spolu s gréckou a hebrejskou tradíciou chrbticou našej kultúrnej identity.“
Skrytou nádejou slovenskej cirkvi v nových spoločenských podmienkach sa zdajú rehole a najmä laické spoločenstvá napojené na oficiálne štruktúry cirkvi s lokálnou alebo celoslovenskou pôsobnosťou. Koinónia Jána Krstiteľa, Neokatechumenátna cesta, Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina, Fokoláre a desiatky ďalších malých spoločenstiev sa javia ako mimoriadne životaschopné organizmy cirkvi zajtrajška. Nami oslovené rehoľné sestry a rehoľníci napriek úbytku svojich členov zasa hovoria o dnešnom prekonaní existenčných problémov deväťdesiatych rokov, keď hľadali vlastnú tvár: nanovo budovali kláštory, domy, mali prudký nárast povolaní. Postupne začali budovať svoju identitu a hľadať vlastné poslanie. Zabudlo sa na Ja (františkáni, saleziáni, jezuiti, uršulínky, notredamky...), a začalo sa budovať My – zasvätení, žijúci medzi ľuďmi. Táto spolupráca naštartovala mnohé projekty, ktorými sa otvárajú verejnosti, napr. Noc kláštorov vo viacerých mestách Slovenska. Rehoľníci a laici v spoločenstvách sú preto dnes viac prijímaní verejnosťou ako diecézni kňazi priamo podriadení biskupovi, s ktorým majú neraz komplikovaný vzťah. Na rozdiel od mnohých našich biskupov vzhliadajúcich viac k odporcovi súčasného pápeža, kardinálovi Raymondovi Leovi Burkemu, plne akceptujú autoritu hlavy katolíckej cirkvi. František opakovane vyzýva všetkých členov Katolíckej cirkvi ísť na perifériu. „Chcem, aby ste napáchli ovcami, aby ste boli rybármi ľudí,“ apeluje na kňazov. Mnohí kňazi, rehoľníci a rehoľníčky to už robia. Podľa slov pápeža, ktorý je sám členom rehole Spoločnosti Ježišovej a vybral si meno po rehoľníkovi sv. Františkovi, treba odmalička vychovávať mladých veriacich ľudí k tomu, že tu nie sú ako kresťania pre seba, ale sú tu pre sekulárny svet. Aby sa kresťania nebáli názorovo konfrontovať s týmto svetom v reláciách, mediálnom angažovaní, komunikácii v takomto prostredí.
Slovenská Katolícka cirkev by sa mala priblížiť človeku dneška, v tom ju však brzdí neochota jej predstaviteľov. Čaká ju obnova rovnováhy medzi veľmi užitočnou a silno zakorenenou náklonnosťou k tradícii, ktorá zabezpečuje stabilitu v rozbúrenom mori, a medzi potrebou otvoriť sa svetu, vstúpiť do otvoreného vnútrocirkevného dialógu, ako aj konfrontácie s mnohými inými názormi, často bolestivej a riskantnej, jednoducho, ísť s kožou na trh. Treba sa to naučiť.
Napriek niektorým očakávaniam sekulárnej spoločnosti cirkev nemôže rezignovať na svoju vlastnú agendu. Kresťanstvo, a teda aj hlavná úloha cirkvi, to je ohlasovanie evanjelia, k čomu patrí ochrana každého ľudského života, sociálna spravodlivosť, pokoj vnútri človeka i medzi ľuďmi navzájom. V tom by mal každý kresťan začať sám od seba – naučiť sa priznať si vlastné chyby, poprosiť o odpustenie a s odvahou hlásať skutočné evanjelium Ježiša Krista. Poslanie cirkvi vyjadril poľský katolícky básnik Cyprián Kamil Norwid týmito slovami „Keď pri dverách cirkvi krváca žobrák, tak je našou kresťanskou povinnosťou roztrhnúť si pozlátený ornát (kňazský odev, pozn. red.) a spraviť z neho obväz.“ Len tak môže každý kresťan vo svojom vlastnom prostredí a celá Cirkev ako spoločenstvo plniť svoje prorocké poslanie a byť svedomím národa.
Po podpise Charty ’77 stratil štátny súhlas na vykonávanie kňazstva, no podpis nikdy neoľutoval. Ako sa zmenila cirkev? A aké nenaplnené očakávania mal od Druhého vatikánskeho koncilu? Marián Zajíček.
Naša generácia, ktorá začala študovať na teologickej fakulte v roku 1969, bola poznačená Druhým vatikánskym koncilom, ktorý skončil v roku 1965 a úplne zmenil tvár cirkvi. Do seminára sme išli, ako hovorí Kierkegaard, so zanietením. Podľa tohto dánskeho filozofa je zanietenie niečo, čo charakterizuje revolučnú dobu. My sme zažili náznaky slobody v roku 1968, ešte pred vstupom okupačných vojsk. Potom prišla normalizácia a veci šli naspäť, no sloboda ešte nejakú dobu trvala. Mali sme dostupnú literatúru bez cenzúry, dostávali sme teologickú literatúru z Ríma, mali sme možnosť zažiť slobodu tlače. Vtedy sa v cirkvi naštartovali úplne nové veci.
Na koncile sa hovorilo o tom, že máme ambíciu hovoriť o zmysle života, ale jedným dychom odznelo, že o zmysle života nehovoríme zrozumiteľne. Zmeny mali nastať napríklad v tom, aby sa už neslúžila latinská liturgia a musíme ju zmeniť na národnú, aby nám ľudia rozumeli a aby cirkev si bola vedomá toho, že aj ateistom chce niečo povedať o živote a jeho zmysle. Zmenila sa liturgia, kňaz už nestál na vyvýšenom mieste, ale čelom k ľuďom. Diali si krásne veci, začali sme mať radi svet. Aj Boh mal rád svet, lebo naň poslal svojho jediného syna. Zmena bola aj v tom, že sme sa prestali v cirkvi brániť svetu a zároveň sme bránili svoju vieru. Pred Druhým vatikánskym koncilom sme síce bránili vieru v Krista, ale robili sme to spoza múrov hradieb. Mali sme obavu a strach, že ak by sme tie barikády opustili, mohli by sa nám stať, že by našu vieru niekto naštrbil. To sa zmenilo.
Bohužiaľ, u oficiálnych predstaviteľov cirkvi cítim silný názor, že sme Druhým vatikánskym koncilom zašli priďaleko. Majú dojem, že doba nebola pripravená na také zmeny, že boli príliš revolučné a treba sa vrátiť späť. Tieto prúdy v cirkvi evidentne existujú vo Vatikánskej kúrii. Iba v pápežovi Františkovi máme záruku, že cirkev by mohla vyzerať inak. Jeho vízie nie sú zdieľané biskupmi a kardinálmi, ktorí ho obklopujú. Samotný pápež František je revolučný a nevyžaduje si takú autoritu, akú by si vyžadovať mohol. Má moc niečo nariadiť, ale nerobí a nechce to robiť. Vyjadril sa, že chce mať podporu pre zmeny, ktoré chce v Cirkvi zaviesť. Teraz ide o to či jeho zápas bude úspešný.
Tým, že máme málo kňazov povedal, že poďme zmeniť povinný celibát. Pochádza z južnej Ameriky a zažil, že tam majú na obrovské územie jedného alebo žiadneho duchovného. František ako i mnohí ďalší si myslí, že ak by bol celibát dobrovoľný, tak by bolo v krajinách viac kňazov. Celibát je nariadenie ľudské, Ježiš ho mal ako nepovinné a odporučil ho pre tých, ktorí sa chcú stať kňazmi. Celibát mal pomôcť tomu aby mali kňazi viac času pre svojich veriacich. Podmienka celibátu však podľa Krista nemala byť povinná pre všetkých. My ako rímskokatolíci to tak máme, ale gréckokatolíci, ktorí tiež spadajú pod pápeža, celibát nemajú.
Niekedy v šiestej, siedmej triede. Mohol som mať približne 14 až 15 rokov. Čítal som Sväté písmo a očarilo ma. Bol som fascinovaný osobou Ježiša, ako rozprával a s akou mocou medzi ľuďmi pôsobil. Nič tak hlboké som nikdy predtým nepočul. Jeho učenie ma chytilo za srdce. Povedal som si, že do toho by som išiel. Bol som veľmi mladý.
Nie, doba vatikánskeho koncilu tomu napomáhala. Vždy som chcel študovať teológiu. V tej dobe som bol veľmi tradičný katolík a aj celibát som ako podmienku prijal. Len pár dní po vysvätení prišlo niečo, čo môj pohľad zmenilo. Dosiahol som svoj cieľ, kňazstvo, a až potom som začal uvažovať, či je správne, čo odo mňa chcú.
Najskôr bolo krásne. Mali sme iba jeden seminár. Komunistický režim síce Teologickú fakultu toleroval, ale nepatrila k žiadnej univerzite. Ministerstvo kultúry, pod ktorú cirkvi spadali, ju považovalo za učilište. Roky eufórie po koncile boli pre nás začiatkom. Než sme však boli vysvätení, boli sme konfrontovaní s normalizáciou. Vymenili nám predstavených a prišli iní ľudia, ktorí boli režimu vernejší a boli súčasťou Združenia katolíckych duchovných Pacem in terris, napríklad tajomník našej fakulty, kňaz Jozef Krajčí, ktorý bol s komunistami jedna ruka. Štátna moc tiež prinútila našich kolegov, aby opustili štúdium, pretože ich otcovia boli kritickí voči vpádu okupačných vojsk. My sme na protest proti vylúčeniu spolužiakov držali protestnú hladovku. Pred vysviackou sme museli absolvovať povinnú vojenskú službu, na ktorej som dostal žltačku a bol som rád, že som to prežil a vyliečil sa.
„Veril som tomu, že v cirkvi nastane zmena a že mám na ňu počkať. Na Vatikánskom koncile bolo zrušenie celibátu jedným z bodov.“
V tejto veci to mám akési zvláštne. V živote mi nenapadla myšlienka, že život konči smrťou. Vždy som vnímal život ako epizódu, keďže Boží prísľub je taký, že život nekončí smrťou. Doteraz sa mi nestáva, že by som sa sám seba spýtal, či to všetko nekončí smrťou. Strach zo smrti som teda nemal ani vtedy, keď bola blízko.
Marcel Šiškovič, ktorého vysvätili spolu so mnou, ma pozval k sebe na víkend do Bijacoviec, kde som stretol svoju budúcu manželku Evu, s ktorou mám dve dcéry. Eva tam bola s dievčaťom, do ktorého bol zamilovaný Marcel. Bola zima a bolo to týždeň po primíciách. Guľovali sme sa a nechtiac som svojej budúcej žene rozbil okuliare. Ospravedlňoval som sa jej a keďže nemala okuliare, tak som sa zapozeral do jej očí. Zaľúbil som sa do nej a napísal som jej to. Keď sme si začali písať, tak už som bol v Banskej Štiavnici, kde som nastúpil 01. 01. 1975 na faru. V tej dobe som sa jej snažil písať, ale povedala mi, že ju na mne nič nezaujalo.
Ja som bol však vytrvalý a tým som Evu presvedčil, že by to malo so mnou zmysel. Potom sme sa začali tajne stretávať, keďže som bol kňaz viazaný celibátom. Bol som však zamilovaný a riešil som dilemu medzi celibátom a láskou. A túto dilemu rieši množstvo kňazov. Stretávali sme sa tak, aby došlo k čo najmenšiemu pohoršeniu. Eva ma potom navštevovala v Banskej Štiavnici a neskôr aj v Pezinku, kde som neskôr pôsobil. Stretávali sme sa do roku 1976. Eva chcela, aby som odišiel z kňazstva a aby sme si založili rodinu. Ja som z kňazstva odísť nechcel a čakal som na to, kým sa zruší celibát. Vtedy bolo zrušenie celibátu v rímskokatolíckej cirkvi na programe dňa. Dúfal som, že budeme môcť žiť spolu na fare. Eva tomu však neverila.
Mala. Bol som aj za biskupom a povedal som mu, že si myslím, že by som sa mal oženiť a spoznať bežný život ľudí a rodiny. Mal som dojem, že ako kňaz nemôžem niekomu hovoriť do života, keď ho sám nežijem. Do manželstva sme pritom ako kňazi zasahovali masívne, hovorili sme ľuďom, čo je morálne, vyjadrovali sme sa ku antikoncepcii. Potom už Eva stratila trpezlivosť a zblížili sme sa až po Charte 77.
Veril som tomu, že v cirkvi nastane zmena a že mám na ňu počkať. Na Vatikánskom koncile bolo zrušenie celibátu jedným z bodov. Trval však dlho a tak sa rozhodlo, že bude lepšie, ak sa uzavrú iné veci a k téme celibátu sa chceli vrátiť neskôr. To bola vtedajšia dikcia. Reakcie po sneme už boli opatrnejšie. Prvý pokoncilový pápež Ján Pavol I. už bol opatrnejší a zaradil spiatočku. Jedným z bodov vatikánskeho koncilu bola aj zmena cirkevného práva, ktorá sa doteraz neurobila.
Cirkevné právo je ľudská záležitosť, ktorá si robí ambíciu urobiť z evanjelia pravidlá toho, ako žiť, kto sa môže s kým zosobášiť a dávať pokyny. Dospelosť v cirkvi bola minimálna a začala sa len otvárať možnosť byť v cirkvi dospelým. Dotiahnutím vatikánskeho koncilu sme mohli dosiahnuť dospelosť. Dnes je to skôr naopak a stále máme predpisy, ktoré nás zväzujú. Pritom Kristov duch nás má oslobodzovať. Cirkevné právo sa malo úplne zmeniť. Dôraz sa mal klásť na ducha zákona, nie jeho literu. S tým je spojených strašne veľa vecí. Cirkev napríklad krstí deti a to je na hranici prijateľného. Zo začiatku sa deti nikdy nekrstili. Zmenilo sa to až v 4. storočí. V tom čase boli veľké morové epidémie a riešilo sa to, či pôjdu nepokrstené deti do pekla alebo do neba. Cirkev zaviedla, že rodičia sľubovali vieru dieťaťa a zodpovedali za ňu. To mi pripadá, ako keby sme si z Boha robili žarty. Sľub viery je vážna vec a dieťatko si pri ňom spí. Je to pekné a romantické, ale obrad prekonal obsah. Máme výrok: Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený. Dieťa však do tohto výroku nespadá. Podľa mňa je to jedna z obrovských chýb, keďže máme množstvo katolíkov len na papieri. Tlak na krst dieťaťa pritom už nepochádza ani od rodičov, ale skôr od starých rodičov, ktorí chcú, aby bolo dieťa pokrstené a aby si mohli povedal, že pre krst dieťaťa spravili všetko. Boja sa a strach je to, čo motivovalo krst detí. Ľudia sa báli, že by Boh nepokrstené deti zatratil. Prečo by to Boh robil? Veď Boh je láska.
„Charta bola niečo, čo ma oslovilo z náboženských dôvodov. Išlo v nej totiž o človeka – a to bolo blízke kresťanstvu a božiemu prístupu k ľuďom.“
To je na spadnutie. Máme málo kňazov. Nevyhnutnosť dotlačí cirkev k tomu, aby povinný celibát zrušila. Kristus síce celibát odporučil, ale medzi jeho apoštolmi boli aj ženatí muži, ktorí mali rodiny. A neopustili ich. Kristus mal kritériá pre kňazov nastavené nižšie ako máme dnes v cirkvi, a nefunguje to. Povinný celibát je zlý. Kristus bol ľudský. Chýbajú nám kňazi, ktorí by mali skúsenosť z manželstva. Máme kňazov, ktorí majú vzťahy, no žijú ich tajne.
Keby nebolo Róberta Gombíka, môjho kolegu kňaza, tak by som sa o Charte nedozvedel. Nezaujímal som sa o spoločenský život a o politické dianie, keďže pastorácia mi zaberala všetok čas. Navyše, neveril som tomu, že by sa mohli veci zmeniť. Róbert Gombík počúval Hlas Ameriky, kde zverejnili text Charty 77. Začali sme po tom pátrať. Charta bola niečo, čo ma oslovilo z náboženských dôvodov. Išlo v nej totiž o človeka – a to bolo blízke kresťanstvu a božiemu prístupu k ľuďom. Charta vyžadovala dodržiavanie ľudských práv v Československu, medzi ktoré patrili aj náboženské slobody. Jiří Hájek, minister zahraničných vecí za minulého režimu, tento text Charty formuloval a urobil ho právnicky tak, aby za podpis Charty nikto nemohol mať problémy so zákonom.
Áno, štátna bezpečnosť ľudí väčšinou stíhala za poburovanie, či podvracanie republiky, na to totiž existovali paragrafy. Samotný akt podpisu Charty nikdy nemohol byť oficiálne dôvodom stíhania občanov. Text bol veľmi dobre urobený. Ako som povedal, text obsahoval aj apel na dodržiavanie náboženských slobôd. To však pre mňa nebolo to najdôležitejšie. Najpodstatnejšie na texte Charty pre mňa bolo, že pojednávala o človeku a o tom, že tí ľudia mali s režimom problémy. Boli vo väzení či stratili prácu a ako kňaz, ktorý v tom čase nemal rodinu, som cítil povinnosť Chartu podpísať a podporiť ju. Chceli sme prejaviť solidárnosť s českým odporom voči tomu, ako sa štát správal voči svojim občanom. Považoval som to za svoju povinnosť a nikdy som podpis pod Chartu neľutoval.
To, ako ďalej, vymyslel Pavel Kohout, ktorý bol aktívnym komunistom a bol veľmi proticirkevný. Nesúhlasil však so vstupom okupantskej armády na naše územie a postavil sa na odpor voči tendenciám, ktoré smerovali k potlačeniu demokratizačného procesu po roku 1968. Vyjadril sa kriticky a stratil zamestnanie. Môj biskup, ktorý ma vysvätil, sa ma pýtal, prečo som podpísal dokument, ktorý podpísal aj komunista. Vravel mi, že som v spolku proti nám, ktorí sme súčasťou cirkvi.
Do Prahy sme šli Chartu podpísať preto, lebo sme v televíznych novinách zistili, kde býva Pavel Kohout. Býval na švajčiarskej ambasáde. Zaklopali sme na jeho dvere a zobudili sme ho. Povedal nám, že ho niekto v noci zbil a že si potrebuje oddýchnuť. Prišli sme za ním neskôr, o desiatej ráno. Povedal, aby sme Chartu nepodpisovali. Dôvodom bolo, že ako kňazi sme mohli hovoriť verejne – čo on nemohol. Varoval nás pred tým, že ak podpíšeme Chartu, odoberú nám súhlas na výkon kňazstva. Mal racionálny prístup, ale povedal, že ak máme vo svedomí potrebu Chartu podpísať, máme ísť za Jánom Sokolom. Ten nám povedal, že ak cítime, že by sme Chartu mali podpísať, máme tak urobiť.
Vďaka Charte som prišiel o štátny súhlas vykonávať povolanie kňaza, ale zoznámil som sa s ľuďmi, ktorí boli pre mňa veľmi dôležití. Poznal som osobnosti, ktoré ma posunuli ďalej. Boli to ľudia ako Václav Havel a na Slovensku Miro Kusý, ktorý bol pre mňa z ľudského hľadiska dôležitejší, ako biskup. V jeho dome som našiel azyl a kedykoľvek som za ním mohol prísť. Vedeli sme, že jeho dom je odpočúvaný, tak sme si písali na papieriky. Chodil tam Milan Šimečka, Jozef Jablonický a to boli krásne večery. Zoznámil som sa so Sváťom Karáskom, či s Ivanom Martinom Jirousom, ktorého prezývali Magor. Bol to divoký muž. Keďže ja som sľúbil verejne celibát, tak potom, čo sme sa spoznali, napísal v jednej básni: To jste celý vy ženatí kneží // Vy kanci //Vyjmenili jste ji za monstranci.
Jasné. Väzba na cirkev ako inštitúciu nie je tak dôležitá, ako samotné povolanie. Kňazstvo je niečo, čo máš od Boha – a o to som nemohol prísť. Kňazstvo v inštitúcií vás zväzuje a niekedy veľmi hlúpym spôsobom. Odvtedy sa snažím nájsť spôsob, ako to kňazstvo vykonávať bez inštitúcie. Keď som sa oprostil od inštitúcie, tak sa mi potvrdilo, že to, čo od nás biskupi vyžadujú, je v rozpore s Ježišovým duchom. Nikdy som však neodišiel z kňazského povolania.
Výsluchy, domové prehliadky. Kým prišli prvé výsluchy, trvalo to len pár dní. ŠtB zistila z vysielania Hlasu Ameriky, že som Chartu podpísal. Pavel Kohout vymyslel, že budeme zverejňovať všetko, čo sa deje okolo Charty a disentu. Robili sme to tak, že cez telefónne búdky sme volali Ivanovi Medekovi do Viedne. Boli sme si istí, že búdky sú odpočúvané, ale to nám bolo jedno. Zavolali a nadiktovali sme mu text a on to následne celé zverejnil v rozhlase. Túto taktiku zvolil Pavel Kohout preto, lebo si myslel, že keď všetko o dianí zverejníme, tak ŠtB len tak ľahko niekoho nezabije.
Obrovské. Na Slovensku sme mali a máme veľký rozdiel v náboženskej mentalite. Naši otcovia a predkovia boli verní autorite. Tá vernosť bola bez toho, aby sa napríklad pýtali na to, prečo chce akýkoľvek pápež niečo zmeniť či presadiť. Neposlušnosť a spochybňovanie autorít nie je našej mentálnej výbave. Česi ju majú. Už Jan Hus mal problém s odpustkami a kritizoval ich a Česi sú doteraz iní. My sme na Slovensku neboli zvyknutí na to, aby sme kládli otázky. Dnes sa to možno trochu mení pod vplyvom mladých ľudí.
Poviem to na príklade postoja dnešného typického katolíckeho biskupa. Bol som v českom senáte pri spomienke na smrť Václava Bendu, bol to katolík, ktorý podpísal Chartu. Bol tam aj pražský arcibiskup Dominik Duka. Na recepcii stál sám pri stole a keďže som ho poznal z Teofóra, začali sme sa rozprávať. Spýtal sa ma, čo čítam a ja som mu povedal, že knihu Dejiny celibátu. Odpovedal, že tú knihu pozná a že nie je o celibáte, ale je proticirkevná. Duka mi povedal aj to, že si nevie predstaviť, že by za ním prišli kňazi s tým, že sa chcú oženiť. Povedal, že by nevedel tým mužom vysvetliť, prečo to nerobiť, keď máme v cirkvi platný celibát. Dodal, že v cirkvi nechce žiadne zmeny tohto typu. Pritom z mojich spolužiakov možno dve tretiny majú vzťahy a deti, ktoré taja kvôli celibátu.
Zvrat, ktorý sa stal po vatikánskom koncile, bol kľúčový. Výsledkom toho, že sa kňazi a biskupi postavili proti koncilu, sú mladí chlapci, ktorí vychádzajú zo seminára a ide im hlavne o formu viery, nie o jej obsah. Nosia rúcha so starými ornamentmi a takto prezentujú cirkev. Najradšej by opäť slúžili omše v latinčine. Naša liturgia dnes vyzerá ako kult či uctievanie, čo je úplne mimo Ježiša. Dnes sme skôr obradníci ako katolíci. Ján Pavol II. mal veľmi veľké obavy z toho, že vatikánsky koncil zašiel priďaleko a že sa jeho ciele naplnia. To je jeho veľký hriech. On zastavil ten postup ďalej zo strachu, aby nebola ohrozená viera. V cirkvi nám uškodil.
Lebo si neviem predstaviť, že by existoval vesmír, alebo že by sme sa my dvaja teraz rozprávali, keby nebolo Stvoriteľa. Ja som prijal kresťanstvo ako niečo, čo mi hovorí, ako veci sú, nie len ako nejaké chodenie do kostola.
Za tých tridsať rokov sa cirkev v mnohých ohľadoch vnútorne obnovila. Rozvinula sa misia, sociálna práca, služba bezdomovcom či úspešná pomoc pri integrácii Rómov.
jej verejná tvár však pôsobí rozpačito. Pred tridsiatimi rokmi sa cirkev ocitla pred výzvou. Sloboda prejavu a sloboda vyznania síce umlčanej cirkvi vytvorili priestor pre jej verejný hlas, no zároveň vytvorili priestor pre slobodu všetkých ostatných hlasov. Cirkev, zvyknutá na uzavretosť do seba, nebola pripravená na túto mnohofarebnú slobodu. Ukázalo sa že nevie načúvať hlasom otvorenej spoločnosti, viesť s nimi otvorený pokorný dialóg a učiť sa formulovať svoju vieru novým spôsobom, zodpovedajúcim mysleniu súčasného človeka. Kresťanstvo na Slovensku dnes čelí pokušeniu utvárať svoj vzťah k spoločenskému životu tou najjednoduchšou a zároveň najnevhodnejšou formou – stratégiou kultúrnych vojen. Dominuje v nej úzkosť pred liberálnym svetom Západu. Do spoločenskej rozpravy sa zapája defenzívnym spôsobom, často pri tom vystupuje v role obete. Vystupuje spravidla ako obhajca tradičných hodnôt. Okruh verejných tém, ku ktorým sa vyjadruje, sa zúžil na otázky interrupcií a tradičnej rodiny. Našu spoločnosť rozožiera korupcia, ktorá zašla tak ďaleko, že náš štát oprávnene možno nazvať mafiánskym štátom. K týmto naliehavým témam sa cirkevní predstavitelia, až na malé výnimky, vôbec nevyjadrujú. To sa netýka iba RKC, podobne sa prejavujú i ostatné cirkvi. Oproti tomu hlavnému prúdu sa postavil malý okruh cirkevných disidentov – progresívnych veriacich. V poslednom čase celkom výrazne v spoločnosti zaznieva ich hlas. No zväčša sa iba postavili na druhú stranu barikády v kultúrnych vojnách. V snahe zachrániť reputáciu kresťanstva pred sekulárnym človekom hája progresívnu politickú agendu podľa mojej mienky podobne nekriticky, ako háji opačná strana konzervatívne hodnoty. Našej spoločnosti zúfalo chýba stred, okrúhly stôl, kde sa vedie s úctou a vzájomným rešpektom dialóg o hodnotovo polarizujúcich témach a hľadá sa spoločenský kompromis, ktorý umožňuje demokratické spolužitie rôznych názorových a kultúrnych skupín. Kresťanstvo by podľa mňa malo v spoločnosti zohrávať práve úlohu toho mosta. A práve v tom na Slovensku zlyháva.
Zmena režimu po roku 1989 bola pre cirkev na Slovensku z ríše snov. Surovú ateizáciu, kostolné getá a poloilegálnu až zakázanú činnosť vystriedala sloboda.
stretnutia, o ktorých sme mohli len snívať – štadióny, kulturáky, koncerty, misijné a evanjelizačné podujatia, návštevy zo a do zahraničia....to všetko sa stalo realitou zo dňa na deň. Bolo to obdobie eufórie, prílivu ľudí do cirkvi a zároveň obdobie hektického hľadania svojho priestoru v novej situácii. Boli založené prvé cirkevné školy, vznikali centrá diakonie, obnovila sa činnosť Spoločenstva evanjelickej mládeže, Združenie evanjelických duchovných postavilo niekoľko nových kostolov. Bohoslovecká fakulta sa začlenila do rámca Univerzity Komenského, rapídne stúpol počet študentov, dokonca prvýkrát vo svojej teraz už 100-ročnej histórii má svoju vlastnú budovu, dokončenú v r. 1999. Vznikla Biblická škola v Martine a mnoho ďalších veľkých aj drobných projektov a iniciatív.
Toto unikátne obdobie odhalilo aj svoju temnú stránku. V podstate sme doň vstúpili nepripravení. Na Slovensku neexistovala disidentská cirkev, ako povedzme v Česku. Odporcovia režimu boli v radoch duchovných skôr jednotlivcami, aj to svetlými výnimkami bez nejakej organizovanej bázy. Mnohým duchovným „salámistický“ spôsob života aj vyhovoval, svoje peniaze dostali tak či tak, načo by sa teda ešte trápili s nejakou mládežou, spevokolom či biblickým štúdiom.
Navyše nad tým všetkým visel zlovestný mrak eštebáckej minulosti, z ktorého sa začalo blýskať a hrmieť.
To sa už písal prelomový rok 2000. Mnohé prorocké hlasy upozorňovali, že treba do nového milénia vstúpiť s pokáním, hlbokým a očistným. My sme to v Evanjelickej cirkvi a.v. nedokázali. Nedokázali sme sa oddeliť od záťaže minulosti jasným pomenovaním a vyznaním našich zlyhaní. Táto minulosť nás dobehla v podobe vyhrocovania konfliktu s vtedajším vedením, v cirkvi sa začalo politikárčiť, útočiť, obviňovať, prepierať veci na verejnosti.
Dúfali sme, že s nástupom nového vedenia v r. 2006 sa situácia upokojí, chvíľu to tak aj bolo, ale akoby čas milosti, ako sme ho vnímali do roku 2000, pominul a vnútorná kríza sa začala prehlbovať. Isteže sa to točilo navonok okolo majetkov, financií, cirkevnej politiky, ale ten primárny dôvod vidím inde. V tom, že strácame zmysel pre poslanie cirkvi. Byť svetlom sveta, soľou zeme, ako to o svojich nasledovníkoch hovorí Pán Ježiš v kázni na vrchu. Namiesto toho, aby sme posolstvo evanjelia niesli do sveta, uzatvárame sa do seba. Čo sa nepodarilo komunistom, darí sa teraz egoistom. /Aj sa to rýmuje /.
Dôsledkom je úpadok. Posledné sčítanie ľudu v r. 2011 ukázalo, že spomedzi kresťanských cirkví na Slovensku sme za predchádzajúcu dekádu percentuálne stratili najviac – až 15 percent členov.
Trápi nás to a snažíme sa ako nové vedenie cirkvi hľadať cestu, ako z toho von, nastaviť priaznivejší kurz. Nechceme spod pokrývky toho, čo sa v cirkvi varí, púšťať iba paru, ale aj vôňu a chuť zdravého pokrmu. Napriek všetkým problémom sa aj v súčasnosti odohráva v našich cirkevných zboroch, školách, zariadeniach diakonie a pri tisíckach stretnutí a podujatí mnoho dobrého a pekného.
Úpadok počtu členov bude zrejme pokračovať. Ale vnímam to aj ako príležitosť na prečistenie. Čo je zdravé, vydrží a bude rásť. Bude to ešte bolestivý proces, ale verím, že nie je ďaleko doba, keď sa začne niečo nové.
Katolícka cirkev prešla za tridsať rokov podobnou cestou, ako každý jeden z nás. Čo pozitívne sa za ten čas podarilo? Čo zostalo nevyriešeným problémom a aká je nádej do budúcnosti?
tridsať rokov ponovembrovej histórie Katolíckej cirkvi sa začalo veľkým nadšením a radosťou zo znovuzískanej slobody.
Viditeľný bol okamžitý výrazný vzostup počtu účastníkov bohoslužieb, na čo Cirkev reagovala výstavbou mnohých nových kostolov. Sloboda priniesla možnosť konečne obsadiť všetky biskupské miesta a postupne sa obsadzovali aj jednotlivé fary.
Nielen v uliciach ale aj v zdravotníckych či sociálnych zariadeniach sa po desaťročiach skrývania znovu objavili rehoľné sestričky. Kláštory a semináre praskali vo švíkoch, dokonca sa stavali nové. Obnovili sa tradičné púte, na ktoré prúdili davy ľudí všetkých vekových kategórií. Vznikli viaceré kresťanské hudobné festivaly, nielen pre mládež. Do štátnych škôl sa vrátilo vyučovanie náboženstva, obnovilo sa aj samostatné cirkevné školstvo od materských škôl po Katolícku univerzitu. Začali fungovať jednotlivé zložky Katolíckej charity, otvorili sa domovy sociálnych služieb, zdravotnícke zariadenia i hospice. Na úrovni jednotlivých farností sa vďaka dobrej spolupráci kňazov a laikov budovali živé komunity všetkých vekových kategórií a rozličných tematických zameraní.
Nastal rozmach katolíckej tlače od farských časopisov až po celoslovenské týždenníky či mesačníky. Začali fungovať viaceré knižné vydavateľstvá, ktoré vytvorili bohatú ponuku domácej i zahraničnej kresťanskej literatúry. Veľmi rýchlo začalo vysielať katolícke rádio, vo verejnoprávnej televízií sa objavili prenosy bohoslužieb i iné programy s náboženskou tematikou, neskôr začala vysielať katolícka televízia.
Ohromným darom pre nás všetkých boli tri návštevy veľkého pápeža, sv. Jána Pavla II. Vo výpočte toho, čo sa podarilo, by sa určite dalo pokračovať ďalej. Za všetkými týmito úspechmi stálo mnoho ľudí, duchovných i laikov, mužov a žien, ktorí objavili svoj potenciál pre službu Bohu i ľuďom. Cirkev v tom naplno využila možnosti, ktoré jej dala nadobudnutá sloboda. Z tohto pohľadu je 30 ponovembrových rokov úspešný príbeh.
Jedna z požiadaviek tribún Novembra bola bližšie nešpecifikovaná „odluka Cirkvi od štátu“. No toto slovné spojenie sa nikdy nepodarilo naplniť konkrétnym obsahom, nieto uskutočniť. Cirkev a štát hľadali spôsoby dialógu a spolupráce. Na tri etapy sa vracala časť majetku zhabaného komunistami. Pravda je, že nie pre všetky vrátené nehnuteľnosti sa podarilo nájsť nové využitie. Význam reštitúcií pre službu celej spoločnosti sa nepodarilo dostatočne dobre pred verejnosťou komunikovať, preto vznikol nespravodlivý obraz Cirkvi, ktorá túži po majetkoch, ktoré ani sama nedokáže využiť.
Vzťahy medzi Katolíckou cirkvou a Slovenskou republikou boli stále upravené legislatívou z čias budovania socializmu. Cirkev ostala vo vzťahu k štátu stále podriadenou a finančne závislou inštitúciou. Predstavitelia Cirkvi teda museli so štátom a všetkými jeho vládami komunikovať. Úspechom bolo upravenie vzájomného vzťahu medzi Slovenskou republikou a Katolíckou cirkvou formou medzinárodnej zmluvy so Svätou Stolicou, ktorá dala Cirkvi viac slobody a priestoru na pôsobenie v spoločnosti, čo umožnilo okrem mnohých iných vecí zriadenie duchovnej služby v školách, nemocniciach, zariadeniach sociálnej starostlivosti, armáde či väzniciach, skrátka, na perifériách. Dohodu sa, žiaľ, nepodarilo dotiahnuť do konca a niektoré jej časti ostali nepodpísané. Znova bol problém komunikovať, že táto zmluva nikomu neškodí, ale pomáha Cirkvi lepšie si plniť svoje poslanie. Vznikol nepravdivý obraz Cirkvi, ktorá chce právne dominovať nad štátom.
No bolo aj pár „vlastných gólov“. Už v prvých rokoch slobody Cirkev nevedela zaujať jednoznačné stanovisko k problematickej minulosti niektorých svojich členov v otázke ich evidencie vo zväzkoch ŠtB. Širšia diskusia o tejto téme mohla vysvetliť rozdiel medzi vedomou spoluprácou a inými formami evidencie vo zväzkoch. Úprimné pokánie v tejto téme mohlo prispieť k udržaniu postavenia prirodzenej autority, ktoré Cirkvi v spoločnosti patrí. Namiesto toho bola táto téma použitá na oslabenie Cirkvi a rast nedôvery voči jej predstaviteľom.
Komunikácia bola problémom aj pri iných témach. Nie vždy bolo potrebné robiť negatívnu reklamu niektorým knihám, filmom či televíznym reláciám, pretože to iba zvýšilo záujem verejnosti o ne a konečný efekt bol úplne opačný. Ani pastierske listy či iné vyhlásenia neboli za tých 30 rokov vždy najvydarenejšie, pretože spoločnosť právom očakávala jasnejšie a odvážnejšie stanoviská Cirkvi k aktuálnemu spoločenskému dianiu.
Všetci sa zhodneme, že najväčšou ranou pre Katolícku cirkev bola kauza Bezák. Ak sa niekto vyčleňuje a považuje sám seba za lepšieho od ostatných, volá sa to pýcha. Pýcha je matka všetkých hriechov. Pýcha predchádza pád. Bezákov pád po troch rokoch v úrade trnavského arcibiskupa bol veľmi bolestivý nielen pre neho osobne, ale aj pre celú Cirkev na Slovensku a bolí dodnes. Boh dáva svoju milosť pokorným. Kľúč k uzdraveniu tejto rany je jedine v pokore. To je cesta, na ktorej sa môžu stretnúť aj tí najväčší protivníci.
MAĽBA NATÁLIA LOŽEKOVÁ/NÁMET RÓBERT CSERESvätý Ján Pavol II.
Katolícka cirkev hľadá stále nové formy ohlasovania evanjelia, vedenia dialógu s týmto svetom. Mnohí kňazi, rehoľníčky, rehoľníci, ale i biskupi sa snažia osloviť človeka hľadajúceho v pestrej ponuke rôznych hodnôt prostredníctvom sociálnych sietí, blogov, vlogov, ale i klasického osvedčeného osobného kontaktu. Veľkou nádejou pre budúcnosť Cirkvi sú mnohé laické spoločenstvá. Ich členovia, ženy a muži všetkých vekových kategórií, najrôznejších povolaní a profesií, sú tými, ktorí posolstvo evanjelia prinášajú do svojich rodín, škôl, pracovísk, medzi priateľov. Správne vedení a formovaní sú budúcnosťou Katolíckej cirkvi a jej misie na Slovensku i všade inde vo svete.
Cirkev sa nemôže zľaknúť pri presadzovaní a obhajobe hodnôt, ktoré sú jej vlastné. Kresťanstvo je ohlasovanie evanjelia Ježiša Krista. K tomu patrí ochrana každého ľudského života, sociálna spravodlivosť, pokoj vnútri človeka i medzi ľuďmi navzájom. Je to o úcte k životu, osobnému vlastníctvu, pravde, medziľudským vzťahom. V tom Cirkev nemôže byť ticho a spoločnosť by to od nej ani nemala očakávať.
V tomto všetkom musí každý kresťan začať sám od seba. Keď chcem založiť spoločenstvo bosých rehoľníkov, prvý sa musím vyzuť. Dať Boha vo svojom živote na prvé miesto je absolútny základ. Naučiť sa priznať si svoje chyby, poprosiť o ich odpustenie a s odvahou hlásať evanjelium Ježiša Krista. Len tak môže každý z nás vo svojom vlastnom prostredí a celá Cirkev ako spoločenstvo plniť svoje prorocké poslanie a byť soľou zeme a svetlom sveta.
