úzkosť je bežná súčasť každodenného života, vyvolaná napríklad stratou zamestnania či konfliktom s manželom. Môžeme ju však prežívať aj bez zjavnej príčiny ako bezdôvodný strach, tŕpnutie svalov, tras celého tela, pocit blížiacej sa smrti. Možno ide naozaj o infarkt, ale možno ste jeden z miliónov ľudí trpiacich úzkostnou poruchou. Napriek tomu, že tieto príznaky nesignalizujú skorú smrť, rakovinu či ochrnutie celého tela, ide v prípade úzkostných porúch o závažné zdravotné problémy. Dokážu ovplyvniť naše prežívanie a niekedy dokonca znemožniť náš spoločenský život. V extrémnom prípade spôsobiť dokonca invaliditu. Jedným z mnohých prípadov úzkostnej poruchy je nami oslovená Anna. Na úzkosť sa lieči už desať rokov.

úzkosť jednej Anny

Anna mala v deň prvého panického ataku 22 rokov, bola doma sama s malým dieťaťom. Deň ako každý iný. Bez zjavnej príčiny jej zrazu začalo búšiť srdce. Náhle jej prišlo zle, začala jej tŕpnuť tvár, jazyk a ruky. Cítila silný tlak na hrudi a nemohla sa nadýchnuť. Symptómy pripomínajúce infarkt. Cítila sa náhle v ohrození života. Myšlienky na smrť gradovali. Hlavou jej šla myšlienka: „Vidím teraz svoje dieťa naposledy?“ Privolaní záchranári jej na mieste urobili vyšetrenia, infarkt vylúčili. Fyzicky jej nič nebolo. Na jej námietky o tom, čo cíti, nebrali ohľad. „Dali mi Ibalgin a poslali ma domov, že som úplne zdravá.“ Nielen medzi bežnými ľuďmi, ale aj medzi lekármi a záchranármi chýba povedomie o závažnosti tohto psychické ochorenia. Skutočnosť, že je to „iba v hlave“ neznamená, že to nie je vážne. Annin život už niekoľko rokov ovplyvňuje diagnóza, ktorá má v medzinárodnej klasifikácii chorôb označenie F41 – úzkostná porucha. 

Od prvého záchvatu úzkosti nevie normálne fungovať. Nedokáže naplno pracovať a nedokáže ani sama ostať doma s deťmi. Bojí sa, že to na ňu opäť príde a nebude schopná sa o ne postarať. Zachrániť ich, ak sa im niečo udeje. Na rozdiel od mnohých iných ľudí sa nevzdala a ďalej hľadala odbornú pomoc. V nemocnici po podobných záchvatoch skončila už trikrát: na psychiatriách v Bratislave a v Galante strávila dlhé týždne. Veľmi jej vraj nepomohli, aj keď s ňou skúšali nové experimentálne spôsoby liečby. „Odchádzala som odtiaľ vždy ako troska.“ O deti sa musel starať jej manžel. „Nemať takého muža, ako mám, neviem, čo by so mnou bolo,“ zverila sa nám so smútkom v očiach. Až po tom, čo začala mať tieto problémy, zistila, aké sú v skutočnosti medzi ľuďmi bežné. Postupne sa jej s podobnými diagnózami priznalo až devätnásť priateľov. Dnes sa zo všetkých síl snaží fungovať čo najviac „normálne“. Pomáha jej v tom jej psychiatrička a psychoterapeutka v jednej osobe. S dostupnosťou psychoterapie a najmä jej preplácaním zdravotnou poisťovňou je to však na Slovensku veľmi zložité. Preto sú často nadužívané lieky, ktoré berie aj Anna. Prvýkrát dostala tabletku od matky po tom, čo ju záchranári odbili s Ibalginom. Až podľa toho, že zabrala, pochopila, že jej problém je psychický.

GOOGLE ART PROJECT/WIKIMEDIAÚzkosť. Edvard Munch, 1894.

prečo úzkosť rastie?

Podľa psychiatra Jozefa Hašta je úzkosť bežnou emóciou aj u úplne zdravých ľudí ako normálna reakcia na určité situácie. Často je však primiešaná k najrôznejším iným psychickým poruchám, najmä  k depresívnej poruche. Ak sa zameriame na úzkostné poruchy, rýchlo zistíme, že sú celosvetovo časté a patria spolu s depresívnymi poruchami  k najčastejším psychickým problémom. V praxi sa Hašto na Slovensku stretáva najčastejšie s panickou poruchou, ktorá sa prejavuje záchvatmi krátkej ale silnej úzkosti, prípadne s pridruženou agorafóbiou, sociálnou úzkostnou poruchou. Svetová zdravotnícka organizácia WTO podľa údajov z roku 2015 hovorí až 264 miliónoch ľuďoch trpiacich rôznymi úzkostnými poruchami. To je za desať rokov nárast o 14,9 percenta. Úzkosťou trpí čoraz viac ľudí nielen v chudobných krajinách, kde ju môže spôsobovať neistota z budúcnosti, finančného zabezpečenia, či samotného prežitia. Cíti ju čoraz viac ľudí aj v najbohatších krajinách sveta, ako sú USA či krajiny EÚ. 

Pacienti s takýmito diagnózami pribúdajú aj na Slovensku napriek tomu, že podľa Štatistického úradu SR, NBS či Eurostatu životná úroveň rastie a nezamestnanosť klesá. Ide najmä o fóbicko-anxiózne poruchy, iné úzkostné poruchy, ale aj o reakcie na ťažký stres a adaptačné poruchy. Podľa Zdravotníckej ročenky SR v roku 2018 pribudlo 21 151 osôb, ktorým bola prvýkrát diagnostikovaná nejaká forma úzkosti. Za posledných desať rokov ročne pribudne v priemere 21 184 pacientov, ktorým je diagnostikovaná psychická choroba, ktorá spadá pod úzkosť. To sú iba nové prípady. Celkovo bolo v psychiatrických ambulanciách v roku 2018 vyšetrených až 97 365 pacientov s takouto diagnózou. Tvoria až štvrtinu všetkých vyšetrení na slovenských psychiatriách. 

Keďže tieto ochorenia sú skôr chronické, ľudia nimi trpia dlhodobo. Podiel ľudí, ktorí sú nimi postihnutí, teda v našej spoločnosti rastie ročne minimálne o 20-tisíc. Nemáme presné štatistiky, koľko ich ubudne, či už tak, že úzkosťami vďaka liečbe prestanú trpieť, alebo prirodzenou či neprirodzenou smrťou. Celkové číslo však rozhodne rastie. Všetky tieto čísla navyše ukazujú iba tú časť ľudí s úzkosťami, ktorí vyhľadali pomoc, tak ako Anna. Väčšina to pravdepodobne nikdy nespraví.

AKG-IMAGES/PROFIMEDIAMŕtva matka. Edvard Munch, 1899–1900.

Úzkosti a depresie sú na Slovensku najčastejšími psychickými ochoreniami. V roku 1997 nimi podľa údajov z ministerstva zdravotníctva trpelo približne 53 percent pacientov. Znepokojujúci fakt je aj to, že väčšina pacientov sa nelieči. Počet ľudí, ktorí potrebujú liečbu, je podľa odhadu epidemiologičky Alexandry Bražinovej asi 851 000 a z nich sa lieči asi 201 000. Počet neliečených pacientov je pri depresii 67 percent a pri  úzkosti 84 percent. Problémom je aj to, že väčšina postihnutých sa začne liečiť až po niekoľkých rokoch, často je to desať rokov a viac. Dovtedy sa buď neliečia, alebo sa liečia neefektívne pre rôznorodé somatické ťažkosti spojené s úzkosťou. Napríklad človek s panickou poruchou hľadá vysvetlenie svojich ťažkostí v somatickej oblasti a necháva sa aj viackrát vyšetrovať a navštevuje