Fenoménom súčasných politík sa stalo nehlásiť sa verejne, hrdo a jednoznačne k jasne vymedzeným ideologickým základom, z ktorých vyrastajú ich politické návrhy a riešenia. V politike tak absentujú idey. Je najvyšší čas zmeniť to.
Majú slovenské politické strany nejaké ideologické zázemie? Vychádza ich politika z ideí a ideálov? Hlásia sa k tým ideám a ponúkajú ich hrdo svojim voličom? Alebo majú namiesto nich len nejaké lacné umelohmotné náhrady, ktoré slúžia najmä ako marketingové prostriedky? A ak áno, vadí to?
odpovede rôznych ľudí na uvedené otázky budú určite rôznorodé a budú závisieť od individuálnych skúseností a politických preferencií. Na niektorých veciach by sme sa však mohli napriek tej rôznorodosti celkom dobre zhodnúť. Napríklad na tom, že základná demarkačná línia v slovenskej politike nevedie medzi rôznymi ideológiami. Vedie medzi politickými stranami, ktoré sú v skutočnosti zločineckými organizáciami, a politickými stranami, ktoré sú viac či menej naozaj politickými stranami. Inými slovami, demarkačná línia je v skutočnosti frontovou líniou a súčasný politický boj možno nie je bojom na život a na smrť, ale to len preto, lebo namiesto smrti hrozí len mnohoročné väzenie. V takomto boji nie je veľký priestor na jemné uvažovanie o celkovej stavbe a dôležitých detailoch budúceho spravovania vecí verejných.
Druhá vec, na ktorej by mohla panovať určitá zhoda, je nasledovné konštatovanie: niektoré zo strán, ktoré aj akúsi ideológiu majú, sa ňou verejne až tak vehementne neprezentujú. Typickým príkladom je Kotlebova ĽSNS, strana založená na fašistickej ideológii, ktorú však do značnej miery skrýva. Iným príkladom je Progresívne Slovensko – strana, ktorá sa zreteľne javí ako ľavicovo liberálna, ale nahlas to príliš nezdôrazňuje. Alebo strana Za ľudí, ktorá je vraj pravicovejšia, ale tiež to nijako hlasno nekričí.
Prečo je to tak? Možno z taktických dôvodov. Príliš jasným ideologickým vyprofilovaním by strany mohli odplašiť niektorých potenciálnych voličov. Ale skôr to bude tak, že viaceré strany nemajú celkom jasno v tom, čím vlastne sú. Na pravicovú stranu plánuje strana Za ľudí asi pričastú pomoc štátu rôznym znevýhodneným skupinám. Na ľavicovú stranu má Progresívne Slovensko nie celkom ľavicovo pôsobiaceho lídra. A Kotleba sa nemôže správať príliš otvorene vzhľadom na potenciálne súdne žaloby. Jedinou ako-tak relevantnou stranou s konzistentne a jasne prezentovaným ideovým základom je neustále sa rozpadajúca SaS (Sulík a Sulík), z ktorej nositelia základných ideí s nezvyčajne vysokou frekvenciou odchádzajú, respektíve sú odídení.
A čo kultúrne vojny, tie nie sú prejavom ideovej vyhranenosti jednotlivých strán? Nuž, niekto to za prejav idevej vyhranenosti považovať môže, ale podľa autora tohto textu nie sú kultúrne vojny skutočným súbojom politických ideí, ale ich poľutovaniahodnou náhradou. Hlavnou úlohou (úspešných) politických strán je správa vecí verejných a súboj ideí týchto strán by sa mal týkať tejto hlavnej úlohy. Manželstvá homosexuálov môžeme považovať za dôležitú tému, ale urobiť z nich zásadnú časť politickej agendy nie je ani tak prejavom vyhranenosti, ako skôr bezradnosti. Bezradnosti v ideách oveľa podstatnejších pre správu vecí verejných.
JOZEF JAKUBČO/PETIT PRESS/PROFIMEDIA2019 Bratislava: Tridsaťmetrový stožiar Andreja Danka pred budovou parlamentu predstavuje aký -izmus?
S tým, že politické strany negenerujú zaujímavé idey a argumenty, súvisí plytkosť politických debát. Nie je pritom celkom jasné, čo je dôsledkom čoho. Či sú debaty plytké, pretože strany nič hlboké nevymyslia, alebo strany nič nevymýšľajú, pretože v plytkých debatách nijaké hlbšie myšlienky nepotrebujú. Isté je, že úroveň politickej diskusie do značnej miery určovali strany vládnej koalície, a tie prinášali iba tupý populizmus (Smer) alebo čistú tuposť (SNS). Lenže tak to bolo aj v 90. rokoch, a vtedy opozičné strany prinášali do politickej debaty predsa len zásadnejšie myšlienky, než je tomu dnes. Možno to bolo tým, že po rokoch komunizmu sme sa mnohé veci ešte len učili a potrebovali sme ich premyslieť a prediskutovať aj zoči voči HZDS. Dnes už takú potrebu nepociťujeme, a čoraz menej ju – zdá sa – pociťuje celý Západ. Žijeme v ére populizmu a marketingu, myšlienky a argumenty akosi nie sú v móde.
Skôr či neskôr však za to zaplatíme. Politika bez pevných ideových základov bude krehká. S krehkými vecami sa dá vydržať, pokiaľ sú okolnosti priaznivé. Ale okolnosti sú málokedy dlhodobo priaznivé. Bez jasnej ideovej vymedzenosti sa budú ťažšie uzatvárať pevné dohody, ťažšie sa bude držať nastúpený kurz, ťažšie sa bude reagovať na nové skutočnosti, ľahšie sa bude podliehať zvodom moci a pene dní.
Je v záujme nás všetkých, aby sa po zjednaní elementárnej spravodlivosti politika posunula na novú úroveň. Aby sa stala hlbšou, aby v nej súťažili netriviálne myšlienky, aby tie myšlienky boli dobre sformulované a aby boli podporené rozumnými argumentmi. Nebude to jednoduché. V nových opozičných politických stranách zatiaľ nevidno veľa ľudí, ktorí by mali výrazné schopnosti prinášať takéto myšlienky a argumenty. V starých opozičných stranách je to väčšinou ešte horšie. Lenže bez hĺbky sme odsúdení na plytkosť.
Ak povieme pravicovému libertariánovi, že je pravicový libertarián s alergickou reakciou na všetko štátne, usmeje sa a bude súhlasiť. Ak na Slovensku o niekom povieme, že je ľavicový etatista, môžeme očakávať urazený výraz tváre.
ale dá sa vôbec robiť politiku bez ideológií? To sa už môžeme rovno opýtať, či je to možné bez ideí. A ak ju robíme bez ideí, povyšujeme ju alebo devalvujeme? Je nepolitická politika dobrá alebo ani nie?
Predstaviť si akúkoľvek oblasť ľudského života bez ideí je dosť ťažké. Aj keby sme ich brali len ako „myšlienky“ či „nápady“, tak dôjdeme k tomu, že sú tým, čo nám umožňuje hľadať si cestu v okolitom prostredí. Pomocou ideí toto prostredie chápame, pomenúvame a meníme tak, aby sa v ňom čo najlepšie realizovalo naše prežitie i „nadstavbové“ ambície tvorivého typu.
Bez ideí nič z toho nie je možné. Robiť čokoľvek ideovo vyprázdnene je cesta nadol – nie vyvýšenie, nie očista.
Ani „nepolitická politika“, pojem, ktorý sa občas spája s menom Václava Havla, nemôže znamenať politiku bez ideí. Nepolitická politika havlovského typu by znamenala skôr politiku oslobodenú od nánosov politických necností, brutálneho boja o moc, zneužívania ľudských strachov, nechutného pochlebovania, oportunizmu.
No nie sú tieto necnosti výsledkom úpadku, ktorý prichádza, keď sa politika zbavuje ideí? Keď stráca morálne ukotvenie a vyvlieka sa z ideového rámca, aby nemusela za nič prijímať zodpovednosť, aby ju nebolo s čím porovnávať, pomeriavať či hodnotiť?
Ešte v roku 2005 napísal Peter Zajac článok Politika a priestor pre idey. Uvádza v ňom niekoľko príkladov postoja, že idey a politika nemusia kráčať ruka v ruke: „V poslednom čase sa sformoval názor, že politika je len zápas o moc. Sformuloval ho Martin Svatuška, keď tvrdil, že v politike ,nie je žiadny priestor na idey, hodnoty či morálku‘... Miroslav Kusý zase napísal, že politika je ,viac-menej brutálny zápas o moc a jej udržanie, lebo prebieha podľa pravidiel hry na víťazov a porazených‘ pričom ,na moci je zaujímavé to, že je to moc nad ľuďmi a ich osudmi‘... Z inej strany to vyjadril Milan Kňažko: ,Slová nie sú na to, aby avizovali skutky, ale slúžia moci,‘ čím nadviazal na starší výrok Ivana Mikloša, že politika nie je o pravde, ale o jej zdaní.“
Postoje, ktoré podľa Zajaca robia z politiky priestor bez ideí, sú nielen zhubné, ale najmä mylné, lebo „slová o tom, že v politike nejde o idey, svedčia o nedostatku ideí a slová o tom, že etika do politiky nepatrí, svedčia o zmierení sa s nemorálnou politikou. Na rozdiel od Martina Svatušku a Miroslava Kusého som presvedčený, že rozdielne názory na kľúčové politické témy a politickú etiku budú patriť k základným ideovým a politickým zápasom o budúcu tvár Slovenska.“
LUBOMÍR KOTEK/AFP/PROFIMEDIA1990 Praha: Alexander Dubček a Václav Havel pri inaugurácii sochy T. G Masaryka, predstaviteľa čechoslovakizmu.
Vo vyprázdnenej politike môžeme nájsť korene tých necností, ktoré z nej robia „špinavú vec“. Tie necnosti (boj o moc, zneužívanie ľudských strachov, pochlebovanie, oportunizmus) nie sú plodom ideí, ale naopak ich nedostatku.
G. K. Chestertonovi sa často pripisuje výrok: „Kto neverí v nič, uverí čomukoľvek.“ Nie je presný a nie je ani úplne Chestertonov. No eď stratíme vieru vo vyšší princíp, riešime svoje obavy z komplexnej skutočnosti poverami, magickým uvažovaním a naivitou, s akou prijmeme akékoľvek, aj úplne fantastické a nereálne vysvetlenie svojho údelu. Potom nás ženú najmä naše strachy do rôznych, často aj protichodných smerov.
A čo politik bez ideí? Aj ním lomcuje strach? Alebo vysvetlením toho, že sa politici nechcú hlásiť k akejkoľvek idei, je to, že idea je pre nich čosi nekomfortné?
Margaret Thatcher raz vytiahla knihu Friedricha Augusta von Hayeka Constitution of Liberty a hodila ju na stôl: „To je to, v čo verím.“ Dnes je ťažké predstaviť si politika, ktorý by sa otvorene prihlásil k Hayekovi, Friedmanovi či Ayn Rand. Najskôr by sa poradili s armádou marketingových špecialistov a PR konzultantov.
Líder koalície PS/Spolu
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
