Veľká Británia v piatok definitívne opustí Európsku úniu. Zdržanlivý hlas z Londýna bude v EÚ zaisto chýbať. Naše vzájomné vzťahy sa však príliš nezmenia.
Veľká Británia tento týždeň definitívne opustí Európsku úniu. Končí sa epocha, ktorá trvala takmer 50 rokov. Zdržanlivý hlas Londýna bude v EÚ chýbať, v našich vzájomných vzťahoch sa však veľa nezmení.
britskú vlajku Union Jack slávnostne vyvesili pred budovou Európskej komisie v Bruseli. Konzervatívny premiér Edward Heath je optimistický a hovorí, že členstvo v Európskom spoločenstve prinesie Veľkej Británii „prosperitu a nové príležitosti“. Písal sa január 1973. „Budeme efektívnejší a konkurencieschopnejší, nielen na európskych, ale aj svetových trhoch,“ vyhlásil vtedy Heath.
O 47 rokov neskôr iný konzervatívny premiér v Londýne vzrušene rozpráva, ako bude vyzerať deň B, teda brexitu, ktorý po dlhých peripetiách pripadol na 31. január 2020. Boris Johnson bude viesť počas dňa rokovanie vlády v severnom Anglicku, pričom kabinet má diskutovať o šírení „prosperity a príležitostí“. Večer prednesie premiér k národu mimoriadny prejav. Na fasáde budovy na Downing Street 10 sa objaví projekcia s hodinami, ktoré budú odpočítavať oficiálny koniec členstva v EÚ. Centrálna banka (už po tretí raz) vyrazila slávnostné mince a o polnoci ich dá do obehu. Prvú by mal dostať Johnson.
Cesta k brexitu bola zdĺhavá, tŕnistá, občas bizarná aj klamlivá. Celý proces spustil premiér David Cameron, keď v predvolebnej kampani pod tlakom pomerne malej, zato hlučnej časti svojej strany sľúbil, že ak vyhrá voľby, usporiada referendum. Sám následne viedol spackanú kampaň za zotrvanie v EÚ, ktorú podporovala aj jeho nástupkyňa Theresa May.
Druhá strana však nehrala vždy fér. Klamstvá a cielené zavádzanie boli súčasťou oficiálnej kampane za odchod z EÚ. Existujú tiež vážne podozrenia, že Rusko investovalo milióny libier do jej podpory. Moskva sa podieľala na tvorbe a šírení dezinformácii o Európskej únii cez sociálne siete. A niet pochýb o tom, že jednou z priorít ruskej zahraničnej politiky je čo najviac oslabiť Európsku úniu. Pri takom tesnom výsledku referenda, aký sme videli, nie je vylúčené, že aktivity Kremľa pri brexitovej kampani dopomohli, aby sa miska váh naklonila k odchodu z EÚ. Treba však brať do úvahy aj to, že Briti boli jednou nohou preč z Európskej únie dlhé roky, azda už od začiatku. Skepsa voči integrácii je medzi britským obyvateľstvom hlboko zakorenená.
Napokon, už dva roky po vstupe usporiadala vtedajšia labouristická vláda referendum o vystúpení. V tom čase ešte jasná väčšina Britov zahlasovala za zotrvanie v Európskom spoločenstve. V nasledujúcich dekádach však Londýn odmietal ďalšie prehlbovanie integrácie. Postupne odmietli Schengen, euro, silnejšiu zahraničnú politiku, fiškálnu aj bankovú úniu. Okrem toho si vyrokovali mnoho výnimiek – napríklad neprijali Chartu základných práv Európskej únie a neboli členmi Európskeho priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, v rámci ktorého sa rieši spolupráca v justícii a polícii. Neprijali ani legislatívu o symboloch, rozvodoch či najnovšie Európskej prokuratúre.
Londýn plnil v EÚ úlohu akéhosi vyvažovania. Keď bolo treba, spolu s Francúzmi tlmil nemeckú dominanciu. Inokedy zasa spolu s Nemcami, Holanďanmi a severanmi zastavil francúzske či talianske chúťky príliš rozhadzovať.
Británia bola krajina s najväčším počtom výnimiek pri zavádzaní spoločnej európskej legislatívy. Aj tak malo mnoho Britov pocit, že sú príliš uviazaní k zvyšku EÚ a že ich politickí predstavitelia majú pri riadení vlastnej krajiny ruky spútané Bruselom. Že nemôžu zakázať, aby sa v Británii bez obmedzení usádzali občania z iných štátov EÚ (hrubo sa diskutovalo najmä o Východoeurópanoch), že ich rybári nemôžu loviť, koľko chcú, že musia prispievať na slovenské diaľnice a francúzskych farmárov, atď. Všetky tieto veci sa dajú považovať za pádne argumenty. Je však na politikoch, či dokážu obyvateľom zrozumiteľne komunikovať, že členstvo v EÚ má (napriek nie ideálnemu stavu Únie) výrazne viac výhod než nevýhod, prípadne, že členské poplatky sa krajine vďaka účasti na spoločnom trhu niekoľkonásobne vrátia. Britskí politici na čele s Davidom Cameronom pri vysvetľovaní zlyhali na celej čiare. Kto vyhral túto bitku? Niekto by možno povedal, že zdravý rozum, autor tohto textu je presvedčený, že vyhrali manipulácie, strach, uzavretosť, nacionalizmus aj xenofóbia.
V momente, keď Spojené kráľovstvo na konci januára oficiálne opustí EÚ, začne sa takzvané prechodné obdobie. Trvať by malo do konca tohto roka. Počas prechodného obdobia zostane Veľká Británia v colnej únii aj v jednotnom európskom trhu, bude naďalej prispievať do európskeho rozpočtu, no nebude sa viac podieľať na žiadnych politických rozhodnutiach a nebude mať europoslancov.
Boris Johnson už svojím typickým štýlom ohlásil, že prechodné obdobie sa v žiadnom prípade nebude predlžovať. Johnson však už tvrdil aj to, že „bude radšej mŕtvy v priekope, ako by mal požiadať o odklad brexitu“ – a o ten vlani v októbri požiadal. V každom prípade, brexitová sága vstupuje do novej fázy vyjednávaní o desiatkach dohôd, z ktorých najdôležitejšia a zároveň najproblémovejšia bude obchodná dohoda. Je logické, prirodzené a v záujme oboch strán, aby nedošlo k zavádzaniu ciel či iných prekážok a aby obchod pokračoval tak ako doteraz. „Opúšťame Európsku úniu, nie Európu“, zvykol často hovoriť Boris Johnson. Otázka, kto koho potrebuje viac, je bezpredmetná. Geografická blízkosť a vzájomné historické a obchodné väzby nepustia.
Šéfka Európskej komisie počas nedávnej návštevy Londýna hovorila o tom, že Únia bude presadzovať nulové clá, nulové kvóty a nulový dumping. Pod nulovým dumpingom sa rozumie, že Londýn by mal dodržiavať rovnaké štandardy v oblastiach práce, daní, životného prostredia a štátnej pomoci. Čím viac sa Briti vzdialia od tých európskych, tým väčšie prekážky (a byrokracia) vo vzájomnom obchode vzniknú.
Hoc sa časť britských politikov zastrája, aké úžasné a výhodné obchodné dohody si Londýn „bez okov“ EÚ vyrokuje s inými krajinami (USA, Japonsko atď), kľúčovým obchodným partnerom pre
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
