v týchto dňoch a týždňoch sme všetci očakávali, ako dopadnú voľby. V tejto chvíli sa stretávajú lídri budúcej koalície a hovoria o tom, ako si predstavujú vládu. Niektorí ľudia, ktorí sa pozerajú na toto dianie, hovoria, že „to je dobrá psychiatria, čo nám tu vládne“. Pred voľbami aj po nich majú niektorí ľudia strach, iní sa tešia, niektorí cítia nenávisť. To sú všetko také vyhranené duševné stavy. Boli tie voľby aj o našej psychológii alebo o psychiatrii? 

Medzi psychológiou a psychiatriou je veľký rozdiel. Bola to psychológia, ale neodvážil by som sa povedať, či to bola, ale ani že to nebola psychiatria. Psychológia sa zaoberá bežnými aj krajnými prejavmi zdravého človeka. Psychiatria, to už sú patologické javy. A nie je jednoduché povedať, či to, čo sa deje na Slovensku, je psychologické, alebo už psychiatrické. Keď sa pozriem na naše okolie vo Vyšehradskej štvorke, tak sa Slovensko javí, že je na tom celkom dobre. Keď sa pozriem na celú Európsku úniu, tak to s nami vyzerá horšie. Teraz je šanca, že sa do vlády dostane človek, ktorý sa kamaráti s extrémistami vo Francúzsku, v Taliansku. U nás sa človek s takýmto pozadím môže dostať do vlády. To je už na hranici psychológie a psychiatrie. Keď sa však na to pozriem celosvetovo, tak vidím zopár najsilnejších lídrov, ktorých by som z psychologického hľadiska pokojne mohol porovnávať s našimi lídrami. Keď takí môžu vládnuť USA alebo Veľkej Británii, prečo by nemohli sedieť aj v slovenskej vláde. 

čo sa týka volieb, Milan Lasica tuším niekedy žartom hovoril, že keď v deň volieb zistí, že prší, tak nemusí ísť voliť, lebo vie, že to aj tak dopadne dobre. Lebo kandidovali normálni lídri, normálne strany. Je rok 2020 a my sme išli k týmto voľbám úplne inak, hovorili sme o osudových voľbách, ktoré rozhodnú o charaktere krajiny. O čom to svedčí?

Že naše smerovanie nie je najlepšie. V roku 1989 bol výber elity, ktorá šla do volieb, silnejší. Boli tam kvalitnejší ľudia a osobnosti. Rozhodovanie pritom vtedy bolo omnoho dôležitejšie. Na jednej strane bol režim, ktorý Ronald Reagan nazval režimom zla. Svedčí to o tom, že vtedy intelektuálna elita išla do volieb. Aj keď niektorí intelektuáli si aj vtedy naivne mysleli, že oni ostanú bokom a naozajstný intelektuál do politiky nejde. No a dnes intelektuálna elita zostáva mimo, sú z nich úspešní právnici, biznismeni.

práve v týchto voľbách to však vyzeralo tak, že práve ľudia, ktorí boli v rôznych oblastiach úspešní, si po vražde Jána Kuciaka povedali, že vstúpia do politických strán a dajú svoj talent do služby tomu, aby nastala zmena. A tak vznikli nové politické strany. Ale výsledok je taký, že práve títo ľudia dostali najmenej. A najviac dostalo neštandardné hnutie OĽaNO a neštandardná strana Sme rodina. O čom to vypovedá? 

Zmena kvality politickej elity potrebuje dlhší čas. Po vražde si naozaj mnohí kvalitní mladí ľudia povedali, že idú do toho. Lenže pred tou vraždou slovenská spoločnosť 28 rokov bola taká, aká bola. Ľudia postupne strácali záujem a zvykli si na to, že nikto neprinesie nič naozaj nové. Celá spoločnosť nedokáže reagovať tak rýchlo, ako to dokáže malá skupina ľudí, ktorá si povedala, že ide do politiky. To je ako veľká loď, ktorá potrebuje istý čas, kým sa otočí. Plus, a to je veľmi smutný paradox, že ľudia s vysokým intelektom, diferencované osobnosti, majú automaticky takú vnútornú „stopku“ pred teatrálnymi, cirkusovými prejavmi, lacnými sľubmi, je to pre nich nedôstojné. Lenže spoločnosť sa zmenila, znížil sa jej prah reakcie, a dnes je nastavený tak, že potrebuje takéto impulzy, aké dostali od tých netradičných strán. 

keď toto hovoríš, že spoločnosť sa zmenila a potrebujeme takéto impulzy na úrovni šou. Znamená to, že sme troška „zblbli“? 

Áno. Evidentne. Školský systém je zlý. Selekcia toho, na základe čoho školy dostanú dotácie, je zlá. K maturite či na vysoké školy sa dostanú ľudia, ktorí tam nemajú čo hľadať. Nemajú vedomosti ani motiváciu. A tí sa stanú takzvanými „opinion leaders“, určujú náladu v spoločnosti. 

V roku 1989 bol výber elity, ktorá šla do volieb, silnejší. Boli tam kvalitnejší ľudia a osobnosti. Rozhodovanie pritom vtedy bolo omnoho dôležitejšie.

aj v západných demokraciách je zrazu prijateľné také správanie lídrov, ktoré by nebolo pred 20 rokmi prijateľné. Teraz nielenže sa to smie, ale je to úspešné. Na akú potrebu nás ľudí to odpovedá?

Mobilizovať elementárne, až biologické potreby. Takáto forma komunikácie dokáže mobilizovať tie najnižšie, až pudové potreby. Na to reagujeme. Trump, Johnson, navyše je nový fenomén, že v klasických demokraciách bol zaužívaný takzvaný selektívny postup. Keď sa človek dal na politiku, niekoľko rokov bol v miestnej politike, potom krajskej, a tak ďalej. Poznali ho, vedeli, na čo je schopný. Dostal sa na najvyššiu pozíciu, na akú mal. Teraz, keď sa pozrieš napríklad na týchto dvoch pánov, tak jeden si doslova kúpil prezidentskú funkciu. Druhý, keď sa naňho pozriem psychologicky, je typický amorálny egocentrik. Spoločnosť nereaguje na to, keď menia názory, a tam sa začína kontraselekcia. Keď bol ministrom obrany Veľkej Británie John Profumo, v roku 1963 ho zbadali novinári s nejakou mladou dámou a usvedčili ho, že klamal, že nemá pomer. Na druhý deň išiel do parlamentu, povedal, že klamal a že už nemá v parlamente miesto. A odišiel. Celý hodnotový systém bol takýto a keď sa takto správali na najvyššej úrovni spoločnosti, tak sa tak správala celá spoločnosť.

štyria politici a ich strany dostali do rúk zmenu. Keď sa však časť ľudí na nich pozrie, začne pochybovať. Čo ti prvé napadne?

Že sa im to nepodarí.

prečo?

Keď padol mafiánsky štát, Pellegrini sa objavil s fotkou (na fotke bol Boris Kollár odfotený  s mafiánom Piťom, pozn. red.) a mne vtedy napadla báseň kolegu, v ktorej sa hovorí, že proti smrti nesmieme bojovať smrťou. To nie je riešenie, že moja mafia je horšia ako tvoja. Poznajúc ľudí, ktorí sú tam desať rokov, mám určité obavy, že jednoducho na tieto úlohy nestačia. Bude potrebné spolupracovať, byť empatický napríklad voči Grécku a viacerí z tejto vlády v minulosti zlyhali práve v týchto emocionálnych otázkach. Môžem očakávať, že 35-, 40-, 50-ročný človek len preto, že sa dostal do tejto funkcie, sa zrazu zmení? Nevidím ani to, že by mali nejaký spoločný cieľ. 

oni tvrdia, že chcú zmeniť Slovensko z mafiánskej krajiny na spravodlivejší štát. Môže sa to podariť, ak tam bude Boris Kollár? 

Bol strašný problém, keď Fico zobral Troškovú na rokovanie s Merkelovou. Nemci nevedeli, ako na to reagovať. To v diplomacii nie je povolené. Ale Fico to urobil, pretože to vyplýva z jeho osobnosti. Teraz si nemyslime, že v zahraničí nevedia o minulosti niektorých ľudí. Prídu na pretras citlivé bezpečnostné otázky a kto mal aké vzťahy s Moskvou. My stále ešte pociťujeme niečo také, že Moskva je náš priateľ. To je tiež nonsens. Viacerým ľuďom ešte stále nie je jasné, že normami by mali byť európske normy a nie normy Východu. A ak toto dám dokopy, je to dôvod môjho pesimizmu.

poďme podľa dôležitosti. Najdôležitejší človek každej vlády je jej predseda. Aké sú plusy a mínusy tohto človeka?

Keďže nepoznám osobne pána Matoviča, tak by som o ňom nemal takto hovoriť. Viem len to, čo bolo v médiách. Boli tam niektoré podpásové údery, ktoré dal aj kolegom, nielen druhej strane. Neviem, akým spôsobom sa mu podarilo nahrať Procházku. To sú skoro mafiánske spôsoby. Dobre, teraz to nerobí, ale odkedy to nerobí? Mal by byť flexibilný. Bol v minulosti dostatočne flexibilný? Spolupracoval? A tretia vec je zodpovednosť za krajinu. Má tam 53 poslancov a ja neviem, koľkých z nich pozná osobne. Ako vie, že s nimi môže rátať, že budú zodpovední, lojálni, že ako s nimi rokovať? To sú veci, ktoré v nás vytvárajú atmosféru, že nevieme, ako sa budú správať v konfliktných situáciách.

v politike treba vnímať aj záujmy iných a vychádzať im v ústrety. O predsedovi vlády sa hovorí ako o sebastrednom človeku. Je to mylné?

Neviem, keďže ešte nebol v situácii, v ktorej by sa tieto kvality vyžadovali. Uvidíme, či má napríklad dostatok empatie. V koalícii sú totiž partneri, ktorí tiež niečo sľubovali, tiež majú určité potreby a uvidíme, do akej miery to pán premiér bude schopný pochopiť. Túto formu empatie bude potrebovať aj voči bežným ľuďom. Veľmi dobromyseľne by som mu poradil, aby trošku prevetral aj tieto schopnosti a segmenty osobnosti, pretože budú potrebné.

BRANISLAV BIBEL/SITA5. marec 2020 Bratislava: Predsedovia strán Za ľudí Andrej Kiska, Sloboda a Solidarita Richard Sulík, OĽaNO Igor Matovič a Sme rodina Boris Kollár začali prvýkrát spoločne rokovať o zostavení budúcej vládnej koalície pri stole, ktorý Igor Matovič rezervoval ešte pred voľbami.

niektorí ľudia hovoria, aby sme nekrivdili Matovičovi, pretože bol v opozícii a robil síce svoju politiku tak, že často niekoho aj podrazil, no bol úspešný a teraz spolu so zodpovednosťou má šancu sa zmeniť. Môže sa človek zmeniť, keď už má okolo 50 rokov?

Určité zmeny sú možné. Ale kompletne zmeniť svoju osobnosť, to nie je možné. Len na základe toho, že niekto dostal funkciu, určite nie. Moc skôr deformuje. Vek je pritom veľmi dôležitý faktor. Napríklad pri analýzach o psychopatickej osobnosti sa hovorí, že do šiestich rokov dieťaťa sa dajú tieto veci ešte meniť. Potom, do 18 rokov života človeka, sú možné už len malé úpravy, a potom príde už tá stabilizácia osobnosti a tam je to veľmi individuálne. Už dvadsať rokov sa venujem psychodráme, na Slovensku táto skupinová terapia nie je veľmi známa. Vybral som si ju preto, lebo mi kolegovia radili, že je to najlepší spôsob sebapoznávania osobnosti. Pri tej psychodráme účastníci skupiny hrajú na javisku konkrétnu hru. Jeden účastník, protagonista, povie, aký reálny konflikt má v živote a ostatní dostanú rozličné úlohy – rolu jeho otca či matky. Podstata psychodrámy je to, že vďaka tempu, ako sa to hrá a vďaka tej atmosfére človek stratí sebakontrolu a začne naozaj hrať realitu. Hovorí sa, že pri konfliktných situáciách možno rozpoznať, aká to je osobnosť a aký má problém.

ak by mal Matovič okolo seba ľudí, ktorí by mu pripomínali a hovorili, čo robí zle, myslíš, že ľudia ako on sú náchylní