kultúrna či náboženská línia argumentov siaha ku koreňom kresťanstva a židovstva, pripomína, že deň odpočinku je súčasťou duchovného dedičstva tohto priestoru, a tým dôvodí, že návratom k povinne stanovenému dňu odpočinku udržiavame základy našej židovsko-kresťanskej civilizácie.

Na jedno sa však pri tejto argumentácii zabúda: že od vekov, keď dni odpočinku boli ako náboženský príkaz dané v židovstve a v kresťanstve, sa v ľudskej spoločnosti veľa zmenilo – a najmä v jej západnej vetve, ktorá na židovstvo a kresťanstvo vedome a hrdo nadväzuje. Vymizla prísna hierarchická organizácia života, vymizlo mnoho prvkov donucovania, vymizla aj homogénnosť spôsobov zarábania si na živobytie. Už nie sme prevažne poľnohospodári, prevažne pastieri . Prevažne sme rôzni jednotlivci s rozličnou pracovnou dobou, návykmi a potrebami. Dokonca sme aj jednotlivci s rozličnými duchovnými smerovaniami. Ale to neznamená, že židovsko-kresťanská tradícia pre nás stráca význam. Jej súčasťou je totiž koncept slobody a úcty k jednotlivcovi. Koncept človeka ako slobodnej bytosti, milovanej Stvoriteľom, ktorý si slobodu ctí nadovšetko. Keby si ju tak nectil, nebol by dal človeku slobodnú vôľu a bol by ho radšej „uchránil pred hriechom“ prostredníctvom neslobody.

Treba si pripomenúť: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo“. Argumentácia, že nedeľa je tradičný deň odpočinku, má korene v náboženstve a nie je na tom absolútne nič zlé. Avšak Slovenská republika je sekulárna krajina. Nedeľa sa dá svätiť i bez toho, aby boli niektoré obchody v nedeľu zatvorené. Prečo by mali byť obchody zatvorené práve v nedeľu? Posvätný deň v judaizme je sobota, a nepočujeme predstaviteľov židovskej náboženskej obce lobovať za to aby sa spoločnosť prispôsobila ich náboženstvu. Židia, ktorí svätia sabat, by v prípade prijatia nedeľného zákazu predaja prišli o možnosť nakupovať vtedy, kedy im to vyhovuje.

Sloboda je to veľké dedičstvo našich dejín, aj tých duchovných, ktoré treba v súčasnosti najviac brániť. A treba ju rešpektovať nielen pri náboženskom vyznaní, ale aj pri ostatných voľbách človeka, ako je sloboda podnikať, realizovať svoj potenciál, čo najmenej byť obmedzovaný štátnou mocou. Tu nejde o teplé rožky. Ide o slobodu. Bez teplých rožkov, pravdaže, vydržíme. Bez slobody dlhodobo nie. Nedajme si z nej plazivo odhrýzať pod falošnými zámienkami, lebo na jej neprítomnosť raz doplatíme. 

veľké reťazce chcú ušetriť na ľuďoch

Druhá línia argumentácie za zatvorenie v nedeľu opakuje, že ide o sociálne opatrenie, ktoré pomôže zamestnancom obchodov. Lenže chyba – kampaň za zatvorenie v nedeľu je v skutočnosti antisociálna. Nedeľné zavretie prevádzok prinesie zamestnancom len to, že prídu o nedeľné príplatky, ktoré sú pre nich významným zdrojom financií. Zamestnávatelia na ľuďoch ušetria, lebo im tieto príplatky nebudú musieť dávať. A pre zamestnancov a zamestnankyne, presne tie predavačky, v mene ktorých sa za zavretie agituje, nastanú chudobnejšie časy.

Kampaň sa odvoláva na obraz, ktorý má vyvolať súcit – je to obraz ženy, predavačky, ktorá by v nedeľu chcela byť s rodinou a rodina s ňou, ale nemôže, pretože jednoducho musí nastúpiť do práce aj proti svojej vôli. Ibaže toto je nereálny obraz . Tie ženy, ktoré v nedeľu v reťazcoch pracovať nechcú, totiž v nedeľu pracovať nemusia. A ani muži – hoci  o nich sa z nejakého dôvodu propagátori zavretej nedele až tak nezmieňujú.

Rudolf, štyridsiatnik z okresného mesta, ktorý pracoval dvadsať rokov v Tescu, rozpráva o pomeroch, aké panovali v oblasti pracovného času. (Neuvádzame jeho skutočné meno, hoci ho poznáme, pretože členovia jeho rodiny v reťazci pracujú a nechce im narobiť problémy.) „Nikto nikdy nebol nútený brať prácu v nedeľu, keď nechcel,“ zdôrazňuje. „Bolo to presne naopak. Zamestnanci sa priam bili o možnosť pracovať v nedeľu, pretože príplatky boli pre nich lákavé. Za tie roky, čo som tam pracoval, sa ani raz nestalo, že by niekto musel nastúpiť v nedeľu, keď chcel byť radšej doma.“

Ak teda dnes niekto odmieta pracovať v nedeľu, či už z dôvodu rodinných vzťahov, výhrady vo svedomí alebo jednoducho osobných preferencií, v nedeľu pracovať nemusí.

Neznamená to, že by niektorí zamestnanci, napríklad rodičia s malými deťmi, nedali aspoň niekedy prednosť voľnej nedeli, opisuje Rudolf. Namiesto nich však vždy je k dispozícii ochotná náhrada, napríklad staršie predavačky či predavači, ktorým už deti odrástli. Napokon, dostanú viac peňazí.

Zákaz nedeľného predaja by sa týkal len istého druhu obchodov. Dôvod, prečo by práve zamestnanci v potravinách mali mať voľno a iní zamestnanci nie, je neznámy.

Ak teda zamestnanci nemusia pracovať v nedeľu, keď nechcú, a ak tí, ktorí pracovať vtedy chcú, dostanú za tú prácu priplatené – v čom je problém? A v čom záujme je zatvoriť prevádzky? Určite nie v záujme zamestnancov. „Realita je taká, že reťazcom by zavretie vyhovovalo, lebo by nemuseli zamestnancom dávať príplatky,“ myslí si Rudolf.

Veľkí zamestnávatelia chcú ušetriť na nákladoch na ľudí. A tak skúšajú, či by sa to dalo spraviť prostredníctvom zatvorenia prevádzok v nedeľu. Bez nedele zamestnanci odpracujú rovnaký počet hodín ako predtým, ale za menej peňazí – lebo nebudú nedeľné príplatky. Preto reťazce lobujú za uzáveru. A keďže pracovného času bude po nej menej, možno ešte niekoho prepustia alebo mu znížia úväzok. Podľa Rudolfa už prepúšťanie v reťazcoch prebieha, ale potichu. „Neprepúšťajú masovo, aby sa to nerozkríklo, ale dávajú sa už výpovede. Alebo dávajú ľuďom nižšie úväzky.“ To pre predavačky a predavačov znovu znamená menej peňazí.

VOLLER ERNST/JOHN DRYSDALE/IMAGEBROKER/PROFIMEDIADvojica po úspešnom nákupe v supermarkete. Anglicko 1976.

kto komu sadol na lep

Zdá sa, že tí, ktorí túžia urobiť sociálne opatrenia, sa tragicky