Počas krízy máme tendenciu prepadnúť panike. Tá je často iracionálna a neodôvodnená. Riešime neexistujúci problém a zatvárame oči pred tými vypuklými. Cudzie potraviny síce nechceme, ale svoje nemáme. Nevadí, minimálne by vadiť nemalo.
O potravinovej sebestačnosti sa hovorí pravidelne, ale v dobrých časoch skôr tlmene. V tých horších sa volanie po potravinovej sebestačnosti vracia ako ozvena z nejakej mýtickej minulosti.
je ľudsky pochopiteľné, že v horších časoch, napríklad v období korony, prepadne každého strach z prázdnej špajzy. V rovine jednotlivcov sa to prejavuje manickým zhromažďovaním zásob cestovín, ryže, múky, konzervovaných potravín. V rovine spoločnosti sa to zvykne prejaviť zúfalými hlasmi, ktoré kričia „nie sme potravinovo sebestační“, „musíme s tým niečo robiť“, „ak to takto pôjde ďalej, nebude čo jesť“. Nie je na tom nič smiešne, je to len prejav normálneho úľaku z možného nedostatku. Skrátka,homo sapienssa bojí hladu. Tak sme fyziologicky vybavení.
Je však potravinová sebestačnosť uskutočniteľná? Alebo je to len chiméra, ktorá priletí s úľakom a potom, ak sa situácia dostane trochu do normálu, poskladá krídla a vráti sa do temných kútov našej psychiky?
Potravinová sebestačnosť je termín, ktorým sa dá označiť všeličo. Do potravinovej sebestačnosti môžeme zahrnúť záhradkára, ktorý zásobuje rodinu zeleninou a ovocím, k tomu má chlievik s králikmi a prípadne kŕdeľ sliepok. Môžeme tam zahrnúť susedov, ktorí si vymieňajú produkty svojho malého hospodárenia a tešia sa, že nemusia veľa kupovať.
V minulosti takto fungovali mnohé dediny – na trh sa chodilo prakticky len pre soľ, každé hospodárske zviera sa využilo až po kopyto. Pestovanie, chov a vytváranie zásob sa neoddeliteľne prepletalo s plynutím času. Tieto činnosti boli zvykovo rozvrhnuté na celý rok, doslova ritualizované a nedodržanie ich postupnosti mohlo mať tragické následky. Dnes je život mnohotvárnejší, sotva by sa dal takto rituálne naviazať na produkciu potravín, a sotvakto by po tom aj túžil. Alebo, kto po tom túži, zvolí si to ako alternatívny lifestyle.
Martin Havran/SITA26. september 2016 Nitra: Tekvicové pole. Tekvica je jesenná zelenina, existuje viac ako dvadsať druhov tejto nenáročnej plodiny.
Paradoxom potravinovej sebestačnosti je, že v obdobiach, keď sme sa k nej ako krajina údajne približovali – teda v socializme – bol nedostatok dennodennou realitou väčšiny obyvateľstva. Rady na tovary si môžeme hocikedy pripomenúť, stačí otvoriť fotoarchívy hocikde na internete.
A to sme ešte neboli na tom tak zle. Poľsko zažilo v 80. rokoch brutálny nedostatok základných potravín. Mäso bol úzky profil, luxus ako káva bol mnohým nedostupný – napriek tomu, že, ako sa píše na stránke Culture.pl v článku o poľskej kuchyni za komunizmu, vláda dovážala kávu z Brazílie. Za cenu, akú si bežný človek nemohol dovoliť. Adam Chrzastowski, ktorý je dnes šéfkuchárom vo vlastnej reštaurácii v Krakove, spomína na tejto stránke na svoje detstvo, keď bolo gurmánske jedlo iba snom. Hlavne pre mešťanov. Vidiek žil lepšie. „V sedemdesiatych rokoch som mal šťastie, vyrastal som čiastočne na vidieku, v oblastiach okolo Kurpie a Góry Swietokrzyskie. Cez prázdniny som chytal poľné jarabice, ryby, raky, a všetko možné, čo som len zbadal. Môj strýko lovil divinu a ja som sa ju naučil spracovať. Vidiečania boli pomerne sebestační. Ľudia mali ovocné sady, chovali zvieratá.“ V mestách to bolo horšie.
Filip Ostrowski, spoluzakladateľ vydavateľstva Absynt, mal v čase pádu komunizmu deväť rokov, ale z rozprávania rodiny má jasno, ako sa žilo. „V porovnaní s vtedajším Československom sa mali Poliaci oveľa horšie,“ hovorí pre .týždeň. „Keď sa o tom rozprávam s mojimi slovenskými známymi, mám pocit, že tu ste nepociťovali nedostatok základných potravín tak ako my. Vtedy bežal taký vtip: Stretnú sa dva psy na poľsko-slovenských hraniciach. Jeden sa pýta: Kam ideš? Druhý odpovedá: Idem do Poľska, chcem sa vyštekať. A ty? Prvý vraví: Ja idem do Československa, chcem sa najesť.“
V lete roku 1981 otriasli Poľskom hladové demonštrácie, najväčšia z nich prebehla v meste Lodž. Ľuďom vtedy praskli nervy. To, že dnes vidíme vznik Solidarity a podobných hnutí ako spoločenský pohyb za slobodu, je trochu skreslené. „Poliakov v prvom rade hnevali ekonomické ťažkosti, nedostatok,“ hovorí pre .týždeň Filip Ostrowski. „Až postupne prerástla hmotná nespokojnosť do boja za politické práva.“
Dnes je Poľsko v porovnaní so Slovenskom potravinovo sebestačnejšie. Za komunizmu však štát riadil produkciu zúfalo neefektívne, malým roľníkom hádzal polená pod nohy a ešte aj to, čo sa vyprodukovalo, do značnej miery vyvážal von – do Sovietskeho zväzu. Áno, do krajiny, ktorá mala svoju „obilnicu Európy“ Ukrajinu a mala byť schopná živiť sa sama. Lenže neefektívnosť kolchozného systému v ZSSR bola taká obrovská, že Sovieti boli doslova odkázaní na poľnohospodárske produkty, ktoré si vynucovali od svojich vyspelejších satelitov.
A predsa stále počúvame floskuly typu „Za socializmu bolo lepšie“, „všetko bolo
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
