Čo sa to deje? Ministerka kultúry Natália Milanová prehodnocuje financovanie Matice slovenskej, Boris Kollár Maticu bráni. Kúpte si popcorn a sledujte!
Matica slovenská má za sebou dlhé dejiny rozličnej kvality. Počas nich prešla od opodstatnenosti svojej existencie k dnešnému stavu, keď sa účinne pripravila o kredit. Ako sa to stalo?
matica slovenská, založená v roku 1863, patrí do radu slovanských matíc devätnásteho storočia Matice srbskej (1826), Matice českej (1831), Matice chorvátskej (1842), Matice lužickosrbskej (1847), Matice moravskej (1849), Matice slovinskej (1863).
Matice vznikali ako osvietenské projekty v kultúrach, ktoré nemali v tom čase dostatočne diferencovaný inštitucionálny politický, spoločenský a kultúrny život, a tak funkcie spolkov, akadémií, encyklopédií, vydavateľstiev, archívov, inštitúcií verejného spoločenského, kultúrneho a do istej miery aj politického života sústreďovali do jednej inštitúcie.
Boris NémethMarián Tkáč v roku 2013 odhaľuje Súsošie svätých Cyrila a Metoda v areáli Matice slovenskej v Martine. Predsedom bol v rokoch 2010–2017.
Martin nebol do roku 1861 centrom slovenského národného života a ani sa ním nemal stať. Bol ním Prešporok so svojím lýceom, uvažovalo sa o Banskej Bystrici, o Zvolene a ak sa hovorilo o Turci, spomínali sa Mošovce. Ľudovít Štúr dokonca začal po roku 1849 organizovať slovenské spoločenské a kultúrne centrum v Modre, keď už bolo jeho pokračovanie v Prešporku nemožné. Malo na to slúžiť slovenské kasíno (kasína boli v tom čase v Uhorsku centrami politického života), slovenské gymnázium a slovenský (evanjelický) cirkevný život.
Nič z toho sa nepodarilo. Martin však mal takmer čisto slovenské obyvateľstvo a topografickou uzavretosťou, no aj infraštruktúrnou periférnosťou nespornú výhodu. Mal okolo tisíc takmer výlučne slovenských obyvateľov, a ako o tom píše Anna Kobylińska, bol v rámci slovenskej siete s veľkými okami na periférii. Ale práve preto dostal Turčiansky Svätý Martin od uhorských úradov povolenie na Memorandové zhromaždenie a po ňom sa mohol stať až do roku 1918 nesporným slovenským národným centrom, čo sa potom odrazilo na jeho civilizačnom napredovaní, ale aj na tom, že do rodného listu slovenského národného hnutia sa vpísala periférnosť ako jedna z jeho kľúčových vlastností.
Bez martinského Memorandového zhromaždenia by nebolo Matice slovenskej. Prvým predsedom Matice bol katolícky biskup Štefan Moyzes, podpredsedom evanjelický superintendent Karol Kuzmány. Bez Matice by nevzniklo úsilie prepojiť slovenský národ konfesionálne a neexistoval by pokus zapojiť do národného hnutia slovenskú uhorskú šľachtu, ako sa o to usiloval už Ľudovít Štúr. Až na výnimky neboli v Matici Židia. Základná zmena uhorskej politiky v sedemdesiatych rokoch však viedla k tomu, že aspoň čiastočne ústretový postoj zo začiatku šesťdesiatych rokov nahradil začiatkom sedemdesiatych rokov koncept jednotného uhorského národa, spojený s vytesňovaním Slovákov z verejného života, s vylučovaním vzdelávania a rušením slovenských spoločenských a kultúrnych inštitúcií.
Len na margo podotýkam, že slovenské požiadavky Okolia z roku 1861, na ktoré sa dnes odvolávajú sa Maďari žijúci na Slovensku, sú nielen dobovo anachronické, ale vecne sa opierajú o minimalistickú agendu odsúdenú na neúspech, a neboli za Uhorska nikdy reálnou politickou témou.
Matica slovenská vznikla v roku 1863 ako dôsledok relatívne priaznivých politických podmienok v čase martinského Memorandového zhromaždenia v roku 1861, ktorého výsledkom boli aj slovenské politické a kultúrne požiadavky. Politické požiadavky nešli tak ďaleko ako v rokoch 1848 a 1849, uskromnili sa na vznik samostatného dištriktu, ktorého názov sa poslovenčil na Okolie a ktorý napriek všetkej skromnosti požiadaviek a istým pokusom o zbližovanie medzi Maďarmi a Slovákmi uhorská politická elita rázne odmietla. Pre ňu neboli v tých časoch prijateľné ani skromné národnostné požiadavky, nehovoriac už o uznaní Slovákov za národ, pričom József Demmel opísal ako jedinú výnimku z tohto pravidla príbeh Józsefa Justha.
Matica slovenská však vznikla a do zrušenia v roku 1875 dosiahla preukázateľné výsledky. Možno k nim prirátať nielen vydávanie literatúry, archívnu činnosť, ale aj činnosti, ktoré s tým súviseli, existenciu prvých slovenských gymnázií (1862 – 1874) a ekonomických inštitúcií, ktoré vytvárali národnému hnutiu zázemie (banky, sporiteľne, tlačiarne, vydavateľstvá).
Zásluhou Jána Francisciho a Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku sa v roku 1880 definitívne uzavreli spory o používanie slovenského jazyka, keď v liste veteránovi hnutia Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi Francisci celkom grobiansky napísal, že „otázka spisovného jazyka na Slovensku považuje sa za definitívne riešenú podľa toho, ako ju riešili pred štyridsiatimi rokmi Štúr, Hurban, Hodža a niektorí mladší, a ako ju riešila praxis behom štyridsiatich rokov“.
ANTON ŠMOTLÁK/ČESKÁ EDITORIÁLNÍ FOTOGRAFIE/PROFIMEDIAVladimír Mináč v roku 1963. O jedenásť rokov neskôr sa stal predsedom Matice a tvárou jej normalizačných rokov.
Činnosť Matice slovenskej bola obnovená až po vzniku Československej republiky v roku 1919. Martin však prestal byť a už nikdy sa nestal centrom národného diania. Na začiatku Maticu zaštítil svojou autoritou čestného predsedu Pavol Országh Hviezdoslav a doživotným správcovstvom Jaroslav Vlček a Jozef Škultéty. Významnú rolu hral v Matici v medzivojnovom období Štefan Krčméry.
Po roku 1919 – a platí to podnes – oscilovala Matica slovenská medzi ctižiadosťou byť vedeckou a vlastivednou inštitúciou a zároveň celonárodným spolkom. Postupne sa
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
