kočner bol od prvého dňa až dodnes jednoznačným hlavným podozrivým. So silnými prepojeniami na ďalších ľudí, predovšetkým na Bödöra a Fica, ale aj na spolumajiteľa Penty Haščáka. Otázka teda znela a dodnes znie tak, či vraždu objednal sám alebo v súčinnosti s nejakým väčším hráčom. (Verzia, že objednávka išla celkom mimo Kočnera, ktorá patrila v prvých dňoch medzi prirodzené hypotézy, sa dnes javí ako veľmi nepravdepodobná.)

Spomínaný text s Kočnerovým menom a otáznikom v názve sa končil slovami: „Keby to bol americký film, všetci by sme mali pocit, že nitky vedú možno až na najvyššie poschodia skorumpovanej politiky a polície. Keďže je to slovenská realita, všetci máme ten istý pocit. Na Slovensku je to tak.“ 

béčkový zloduch

Prvá vec, ktorú si treba pri Marianovi Kočnerovi uvedomiť a zapamätať je, že to nebol zločinec najvyššieho kalibru. A uvedomiť si to nie je celkom triviálne, pretože niektoré skutočnosti akoby svedčili o opaku. Ku Kočnerovi sa chodil radiť predseda parlamentu (a Kočner si ho pritom nahrával). Kočner bol susedom predsedu vlády (a ten dodnes nevie, či si nenahrával aj jeho). Kočner bol v prípade pezinskej skládky v spore so súčasnou prezidentkou (aj keď v skutočnosti sa len tak tváril). Kočner mal ako opičku štátnu tajomníčku ministerstva spravodlivosti a ako mopslíka generálneho prokurátora ­(a okrem toho niekoľko vtákov, ktorých mu zbierala Zsuzsová). Ak toto všetko dokáže jeden človek, zdá sa, že hrá naozaj pri najvyššom stole.

V skutočnosti sa však stačí pozrieť na Kočnerove zločiny a hneď je jasné, že to, čo hral, bola prinajlepšom druhá liga. Prvoligoví zločinci kradnú veľké a stredné firmy, vo veľkom obchodujú so zbraňami či drogami, vo veľkom obchodujú so štátom, značnú časť ich činnosti tvorí legálne podnikanie (pričom nelegálnymi spôsobmi likvidujú konkurenciu), nemalou mierou sa podieľajú na ekonomickom živote štátu. Kočner sa na tom všetkom len priživoval.

Marián Peiger/SITA2. november 2008 Pezinok: Marian Kočner, zástupca spoločnosti Westminster Brothers, po rokovaní o budúcnosti novej pezinskej skládky. V kauze nebezpečnej skládky sa ešte ako advokátka aktívne angažovala súčasná prezidentka Zuzana Čaputová.

Bol to predovšetkým podvodník. Jeho zločinecký život bol životom typického parazita. Pričom parazit to bol vcelku šikovný. Ale na tom nie je nič zvláštne. Hlísty v črevách opičky alebo blchy v srsti mopslíka sú v istom zmysle šikovnejšie ako primáty a psy, pretože z nich dokážu žiť. Ale liga parazitov nikdy nebude prvou ligou. Nič na tom nezmenia autá ani jachty. Aj v druhej lige sa na tieto veci dá zarobiť. Takže ak chceme odhadnúť, do ktorej ligy zločinec patrí, netreba sa pozerať na jachty, treba sa pozerať inde, napríklad na dane. Najúspešnejší zločinci sa snažia platiť dane aj zo svojich nezákonných ziskov (volá sa to pranie špinavých peňazí). Druhá liga sa znaží podvádzať tak, aby dane platiť nemusela. Prípadne zarába na podvodoch s vratkami DPH.

Aká bola úroveň Mariana Kočnera a jeho podvodov, to dnes vieme od toho najpovolanejšieho – od neho samotného. Informácie nám sprostredkoval Peter Tóth, slovenská (a možno už aj medzinárodná) jednotka nespoľahlivosti a vierolomnosti. Už len fakt, že náš parazit si vybral ako dôverníka takéhoto človeka, svedčí o tom, že povesť o Kočnerovej inteligencii a predvídavosti trochu predbieha skutkovú podstatu. O istých rezervách v inteligencii svedčí aj skutočnosť, že Kočner mal šifrovanú komunikáciu z aplikácie Threema uloženú tak, že sa dala dešifrovať. Táto drobná chybička a Tóthova zrada nám umožnili prečítať si Kočnerovu komunikáciu napríklad s Tóthom. A asi každý, kto ju čítal, uzná, že prinajmenšom na prvý pohľad nepôsobí táto komunikácia dojmom komunikácie dvoch príliš inteligetných ľudí.

„Ak sme takmer všetci predloženými dôkazmi dostatočne presvedčení o Kočnerovej vine, prečo by o nej mali sudcovia pochybovať?“

To, že je niekto béčkový gauner, však ešte neznamená, že nie je mimoriadne nebezpečný. Keď čítame, ako sa Kočner pokúšal zaregistrovať politickú stranu, je to na jednej strane naozaj smiešne a na druhej strane úplne desivé. Podobne smiešne sú jeho analytické schopnosti a na nich založené predpovedanie budúcnosti. Od Tótha (od koho iného?) napríklad vieme, ako Kočner tvrdil, že po vražde jedného-dvoch novinárov sa ostatní zľaknú a bude pokoj. Nuž, ďalší vývoj mu nedal celkom za pravdu. Ale to už nie je smiešne, to je príšerné. Na základe idiot­skej kalkulácie jedného nafúkaného a bláznivého megalomana prišli o život dvaja nevinní ľudia.

ohrozený systém

Istú, a nie celkom malú inteligenciu a predvídavosť však treba Kočnerovi uznať. Rýchlo pochopil, ako veľmi je vláda ohrozená, keď sa celé Slovensko vďaka Jánovi Kuciakovi pár dní po vražde dozvedelo, že Robert Fico sa hrabe v tých istých nohavičkách, v ktorých sa predtým hrabal Antonino Vadala. Správne identifikoval najslabšie ohnivko a vybral sa za Bugárom na Maldivy. Ale ako to už s Kočnerom býva, bol to skôr prejav jeho hyperaktivity, než nejakej naozaj silnej hry. Nemal zrejme v rukách nijaké výraznejšie tromfy (ak by dokázal Bugára účinne vydierať, Fico by zostal predsedom vlády) a dokonca si nebol schopný vybaviť ani len tajné stretnutie (takže o ich spoločných raňajkách s chuťou informoval bulvár).

V momente, keď Bugár hodil Fica cez palubu a z presluhujúceho premiéra sa definitívne stal nádejný alkoholik, Slovensko sa začalo meniť. Lenže takéto zmeny vždy ohrozujú v priebehu rokov vybudovaný systém politickej ochrany a stability podnikania prvoligových zločincov. Ako budú takíto ľudia reagovať?

Ak adrenalínový druholigový hráč ako neriadená strela zbytočne ohrozil systém ochrany, je celkom ľahko predstaviteľné, že prvoligoví hráči ho zo systému