tri desaťročia od pádu komunizmu tu totiž stále máme inštitúciu šitú na mieru potrebám diktatúry. Vyšinského model len s miernymi kozmetickými zmenami. A kadekoho u nás netrápi toto dedičstvo diktátorov, slúžiace hocikomu, kto si na jeho vrchol dosadí „svojho človeka“. Najviac ich trápi, kto tým „naším človekom“ bude.

štvrtá moc tu nemá miesto

K dôvodom patrí aj mentálne nastavenie. Prokurátori majú tendenciu citlivo vnímať vlastnú dôležitosť a je medzi nimi málo jednotlivcov, ktorí by o potrebe premeniť systém prokuratúry hovorili. Výnimku predstavujú niektorí bývalí prokurátori, napríklad Roman Kvasnica, ktorý sa už v prospech reformy systému prokuratúry vyjadril. Stále slúžiaci prokurátori takí „radikálni“ nebývajú.

Niežeby nevedeli, že terajší systém ich obmedzuje: napríklad radových prokurátorov úplne podriaďuje osobe generálneho prokurátora a neposkytuje im nezávislosť pri rozhodovaní. Lenže zároveň im poskytuje ilúziu, že tvoria akúsi „štvrtú moc“ v štáte. Štvrtú moc, ktorá nemá dôvod existovať, pretože demokratický právny štát je trojnožka, opretá o výkonnú, súdnu a zákonodarnú moc. V tejto trojnožke štvrtá noha nemá miesto. Ak sa ju niekto pokúsi nahrubo priklincovať, nevznikne pevnejšia a právnejšia štruktúra. Vznikne hybrid, ktorý je labilnejší: schopnejší padnúť do pazúrov mafii.

Jozef Jakubčo/SITARobert Fico chcel byť v minulosti generálnym prokurátorom, no ašpirácia vtedajšieho mladého a nádejného politika Strany demokratickej ľavice ostala nenaplnená.

Napokon, presne to sa u nás roky dialo: dôkazom sú mená generálnych prokurátorov, vybraté ideálne na ten účel, aby slúžili oligarchom a vládam zaveseným na šnúrkach od oligarchických nohavíc. Tí ľudia sa na vrchole sovietskej pyramídy generálnej prokuratúry neocitli náhodou. Tá pyramída sa totiž celá správa podľa jedinca na svojom vrchole. Preto si mafiánske vlády nemohli dovoliť posadiť tam nikoho morálneho. 

Dalo by sa z toho súdiť, že tam stačí posadiť niekoho morálneho, a bude dobre. Žiaľ, to nie je pravda. Nemožno sa spoliehať na morálnosť či nemorálnosť jednej osoby. Tá sa môže meniť. Niekto je vydierateľný, niekoho systém uvláči, unaví, niekto podľahne pokušeniu prilepšiť si, niekto sa zľakne. Ani ten najlepší, najmorálnejší a najodvážnejší kandidát nedá záruku, že o pár rokov nebude len tieňom svojho terajšieho ja.

Pre právny štát je omnoho väčšou zárukou normálneho fungovania nemať to, čo my máme teraz my: prokuratúru s pevnou hierarchickou štruktúrou, ktorú zhora ovláda jeden človek. Lebo tam, kde jeden človek vládne všetkým, stáva sa ako hlavný tolkienovský prs­teň potenciálnym nástrojom toho, kto ovláda jeho. A tým, kto ho ovláda, môže byť skorumpovaná vláda, mafia, oligarchovia. Videli sme na vlastné oči.

od roku 1989 skoro žiadna zmena!

Hneď po páde komunizmu, sa ozývali hlasy, že prokuratúra sovietskeho typu sa musí transformovať. Časť ľudí, ktorí to hovorili, už medzitým odišla do dôchodku, iní síce v justícii pracujú ďalej a k prokuratúre sa opakovane vyjadrujú, ale ani ich v tejto téme zjavne nikto nepočúva. Najväčší paradox zažijete, keď si v starých číslach justičných periodík dohľadáte odborné články, ktoré argumentujú v prospech reformy prokuratúry. V princípe sú totiž stále aktuálne. Absurdné? Skôr hororové.

Skúsme si predstaviť obdobnú situáciu v ekonomike: že by sme tridsať rokov po páde komunizmu museli stále kričať, že príkazová ekonomika, riadená zhora nejakým ústredným výborom, je nezmysel a treba prejsť na voľný trh. A na to by nám niekto z toho ústredného výboru vysvetľoval, že veď všetko bude fungovať, len ten človek, ktorý ekonomiku príkazmi riadi, musí byť morálny a odborne zdatný, a preto sa musíme baviť v prvom rade o tom, kto touto osobou bude.

Toto sa v oblasti nášho justičného systému stále deje. A výsledok je rovnako tragický, ako by to bolo v ekonomike, keby sa včas netransformovala.

Podľa bývalého sudcu Ľudovíta Bradáča sú momentálne snahy o zmenu voľby generálneho prokurátora len kozmetické.