Pandemická situácia na Slovensku sa rýchlo mení. No rozhodnutia vlády sa menia ešte rýchlejšie. Čo je výsledkom a v čom sa líši boj proti koronavírusu v zahraničí?
Prečo niekto popiera riziko a iný ho zase nafukuje až do absurdity? Psychoanalytik a psychoterapeut Peter Pöthe vie, prečo máme v kríze dva vyhrotené názorové póly. Je to prirodzené, ale treba, aby elity situáciu zvládali, hovorí.
PP: Keď sa prvá vlna pandémie skončila, pomerne rýchlo sme sa cítili znovu v bezpečí. Tento otras sme chceli vytesniť, podobne ako iné nepríjemné veci. Teraz žijeme v novej epizóde plnej neistoty a strachu spojeného so smrťou, našou alebo smrťou blízkych. Aj s pocitom, že spoločnosť už nikdy nebude, aká bola. Žijeme v narcistickej spoločnosti, v ktorej sme orientovaní na to, aby nám bolo dobre. Porovnávame, či je nám lepšie alebo horšie, či je nám lepšie ako susedovi alebo ľuďom z iného štátu.
Patrím k druhej generácii, ktorá už, okrem komunizmu, katastrofu nezažívala. Teraz tu máme fenomén spoločenského ohrozenia. V kontexte narcizmu, ktorý popiera zlé a nepríjemné veci, vychovávame aj deti. V posledných generáciách bola smrť vytesňovaná téma, kým sme nemali priamu skúsenosť so smrťou z rodiny. Zrazu sa smrť dostáva cez obrazovky k nám. To v spoločnosti muselo vyvolať silnú reakciu, a tá sa v rôznych skupinách obyvateľstva líši.
Človek sa konfrontuje s vlastnou konečnosťou. My nie sme na to pripravení. Je to zahryznutie do našej reality. Žili sme ako v pohodlnej bubline. Reagujeme podľa toho, aké obranné psychické mechanizmy máme k dispozícii, od toho sa odvíja naše správanie a postoje. Aj podľa týchto obranných mechanizmov sa ľudia teraz združujú v skupinkách.
Do skupiny nezrelých obrán patrí popretie. Popretie však prestalo fungovať, pretože sa nedá ďalej popierať, že je tu mnoho chorých, ktorí sa dostávajú do nemocníc. A predsa je časť obyvateľstva, ktorá sa to snaží poprieť a vytvárať si nepriateľa.
Áno. Keď si človek dá rúško, uznáva existenciu ohrozenia. To ohrozenie môže byť také veľké, že naň nechce myslieť, preto ho musí poprieť či bagatelizovať. Potom ho hnevajú ľudia, ktorí rúška nosia, pretože mu pripomínajú to, čo popiera. Forma popretia môže byť aj bagatelizovanie, že situácia nie je vážna, že on je zdravý, mladý, s dobrou imunitou, a tým pádom sa ho to netýka. Na opačnom spektre sú ľudia, ktorí sú schopní svoj strach lepšie vedome vnímať a ktorí, v opačnom extréme, trvajú na veľmi prísnych opatreniach. Medzi tým je priepasť.
Tí, čo situáciu popierajú, ohrozujú druhú skupinu, zvyšujú jej strach, a tá druhá skupina musí zvyšovať obranu. Tak vzniká obrana v psychoanalýze nazývaná aj reaktívny výtvor, ktorá znamená, že preženiem dôležitosť opatrenia – v tejto situácii rúška. A tak bránim svojmu strachu, aby ma ovládol. A zase ten, kto je schopný poprieť strach, je naštvaný na tých, ktorí rúška nosia, pretože mu to pripomína realitu. A títo ľudia na dvoch póloch sú pre seba navzájom hrozbou.
JAROSLAV NOVÁK/TASR24. október 2020 Bratislava: Muž sa pozerá z okna svojho bytu v bratislavskej mestskej časti Podunajské Biskupice. Od 24. októbra do 1. novembra 2020 platí na celom Slovensku zákaz vychádzania s výnimkami, ako sú cesta do práce alebo na nákup, prípadne vychádzky do prírody.
V podstate sú to nevyhnutné silné obranné reakcie, ktoré sú reakciou na strach zo smrti. Mimochodom, tá smrť môže byť aj symbolická: strata existencie, neschopnosť zarábať na hypotéku. Nemusí to znamenať smrť vo fyzickom zmysle slova, ale koniec môjho života, aký bol doteraz. Človek sa tak vydesí, že volí jednu z tých dvoch eventualít.
Namiesto toho, aby sme premýšľali, kde sú hranice a racionalita opatrení, bránime sa strachu tak, že bojujeme proti druhej skupine. No iba tak odpútavame pozornosť od svojho strachu. Nemusím vtedy myslieť, čo bude za týždeň, ak stratím prácu, alebo ak ochorejú moji rodičia, alebo deti zostanú doma, alebo že sa doma pohádame, až sa pobijeme. Namiesto toho hľadáme nepriateľa, ktorý sa ponúka na tej druhej strane polarity. Tieto dve skupiny sa navzájom potrebujú.
Ide o to, že nikto nepozná budúcnosť. Niektorí si potrebujú tú neistotu riešiť v týchto dvoch uvedených extrémoch. Ale nikto nemôže s istotou povedať, ako to so mnou bude za týždeň, za dva, pretože stačí, že sa s niekým pozitívnym stretnem a nemôžem dva týždne pracovať, čo môže byť vnímané ako určitá osobná katastrofa, pretože ma to z rôznych dôvodov ohrozuje.
Radšej ako strach z neistoty si zvykneme voliť nejakú absolútnu pravdu. Absolútna pravda je v tom, že ak ja vrátane všetkých okolo budeme nosiť rúška, tak sa nebudem musieť báť. Na druhom konci, ak ja nebudem nosiť rúška a budem sa tváriť, že vírus neexistuje, že je len vymyslený, ako sa tváril Trump na začiatku, tak sa tiež nemusím báť a nemusím cítiť úzkosť z toho, čo bude za týždeň. A namiesto strachu budem riešiť druhých ľudí, ktorí moje presvedčenie spochybňujú nosením či nenosením rúšok.
Z napätia medzi dvoma polaritami vzniká spoločenské napätie, ktoré momentálne vnímame všetci. Ľudia sú nervózni aj z tejto polarity. V psychoanalýze to nazývame paranoidno-schizofrénna pozícia. Funguje tak, že potrebujem vonkajšieho nepriateľa a identifikujem sa s idealizovaným záchrancom. V tejto polarite je stále niekto niekomu nepriateľ, voči ktorému treba bojovať. Je to stresujúce a znepokojujúce, psychicky to môže ochromiť myslenie spoločnosti. Pritom teraz najviac potrebujeme práve myslieť, ale spoločnosť je ochromená napätím medzi týmito dvoma pólmi.
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
