nedávne verbálne útoky premiéra Matoviča na konkrétnych vedcov boli natoľko infantilné, že nebyť širších súvislostí, nemalo by význam sa nimi zaoberať. Lenže tie súvislosti tu sú a čoskoro sa môžu stať úplne zásadnými v boji proti pandémii. V dohľadnom čase totiž budeme mať vakcínu, a potom príde na rad otázka, koľkí z nás budú ochotní podstúpiť očkovanie.
V otázke očkovania vedú vedci dlhodobý a prekvapujúco vyrovnaný zápas s odporcami vakcín. Vlády by mali byť v tomto zápase prirodzeným spojencom vedy, pretože záujmom aj povinnosťou vlád je ochrana verejného zdravia. Spojenectvo vlády a vedy očakáva aj protivník. Lebo aj keď je takzvané antivax hnutie tvorené rôznymi skupinami s rôznymi presvedčeniami, vždy sú v ňom nadštandardne zastúpení vyznávači konšpiračných teórií. A títo ľudia považujú za svojich nepriateľov tak vládu, ako aj vedu.
Téma .týždňa: Vláda a ľud verzus vedci
V otázke očkovania by teda mali stáť na jednej strane antivaxeri a na strane druhej vláda podporovaná vedou (alebo veda podporovaná vládou). Lenže na Slovensku to takto nefunguje. Naša vláda je v otázke koronakrízy iba akousi sadou humanoidných ozdôb predsedu Matoviča. A veda má byť tým istým. V podstate má vylepšovať umelecký dojem skupinou profesorov vzorne nastúpených za predsedom a rytmicky pokyvujúcich hlavami. Veda a vláda sa nemajú podporovať navzájom, obidve majú podporovať Matoviča.
Problém nastane, ak sa nájdu epidemiológovia, infektológovia, imunológovia, virológovia, biochemici, dátoví analytici, ľudia zaoberajúci sa matematickým modelovaním a ďalší, ktorí začnú nahlas rozprávať niečo iné, ako sa od nich očakáva. Napríklad to, čo si ako vedci myslia o stratégii a taktike boja s koronakrízou.
otvorenie druhého frontu
Netreba byť veľký psychológ na to, aby človek vedel odhadnúť vzťah magistra Matoviča k ľuďom, ktorí majú pred menom aj za menom skutočné tituly. Každému čo i len trochu zorientovanému človeku je aj bez hlbších analýz jasné, že ľudí s titulmi bude používať úplne rovnako ako hocikoho iného, akurát s väčším zadosťučinením (kľúčovým slovom tejto vety je slovo používať). A v žiadnom prípade sa nebude riadiť ich radami.
Keď vzdelaní ľudia odporučili nosiť v interiéroch rúška, on to síce všetkým nariadil, ale sám sa tým veľmi neriadil. S Borisom Kollárom v práci srdečne žartoval bez rúška, s Michalom Šipošom sa na svadbe figliarsky smial tiež bez rúška. Keď potom vzdelaní ľudia odporučili menšie svadby, on to zmenil na väčšie. Úprimne, odvážne, pre ľudí.
Výsledky na seba nenechali dlho čakať. Druhá vlna udrela vďaka spomínanej úprimnosti a odvahe oveľa silnejšie, než bolo nutné. Presne tak, ako to predpovedali niektorí vedci. Pre Matoviča to znamenalo nieže hodenú rukavicu, ale rovno vykopanú vojnovú sekeru. A tak sa rozhodol pokoriť vedcov na ich vlastnej pôde.
Obdivuhodná vedecká kariéra Igora Matoviča v niečom pripomína kariéru Trofima Denisoviča Lysenka. Obidvaja sa stali vedcami závratnou rýchlosťou, obidvaja realizovali svoje nápady rovno na celoštátnej úrovni (bez zdržiavania sa laboratórnymi testami), obidvaja sa snažili svojimi skvelými objavmi napraviť predchádzajúce chyby (Lysenko Stalinovu kolektivizáciu, Matovič vlastnú nezodpovednosť), ani jednému sa to nepodarilo (Lysenko hladomor neodstránil, Matovič hnusobu nezničil), obidvaja však napriek tomu naďalej trvali na používaní svojich postupov (u Lysenka to viedlo k predĺženiu hladomoru, k čomu to povedie u Matoviča, to ešte len uvidíme).
Nájdu sa však aj rozdiely. Matovič napríklad nemá k dispozícii NKVD, čiže nástroj na rýchle zatváranie, mučenie a vraždenie názorových protivníkov. V dôsledku tejto skutočnosti má medzi vedcami nielen nohsledov, ale aj oponentov. A zatiaľ čo mnohých nohsledov sa pomerne ľahko zbavil (v druhej vlne ich už príliš nepotrebuje, teraz má on sám onakvejšie nápady), s oponentmi to ide akosi ťažšie. Niežeby sa nesnažil. Pokúšal sa ich zosmiešňovať, napriek tomu ich čoraz viac ľudí berie vážne. Pokúšal sa im podsúvať nepekné motivácie, napriek tomu im ľudia veria. Pokúšal sa ich korumpovať, napriek tomu naďalej hovoria svoje. A tak ďalej. Napriek jednoznačne otvorenému frontu, napriek razantne vedenému boju, napriek ostrým verbálnym útokom spomínaní vedci nielenže neustupujú, ale stávajú sa čoraz výraznejšími a všeobecne uznávanými figúrami. Richard Kollár, Ivan Bošňák, Boris Klempa, Pavol Čekan, Alexandra Bražinová, Vladimír Leksa – tie mená dnes vo verejnosti rezonujú oveľa viac ako mená víťazov Eset Science Award. Ako sa to stalo?
vznik vedeckého disentu
Ak chceme pochopiť, akú úlohu zohrala slovenská veda v priebehu koronakrízy, musíme sa vrátiť celkom na začiatok. Pretože na začiatku sa stalo niečo zvláštne – veda si urobila hanbu. Predpovede počtu infikovaných, ktoré ešte premiérovi Pellegrinimu dodal Inštitút zdravotnej politiky, sa od neskoršej reality líšili o niekoľko rádov. Ak má byť toto veda, potom nám naozaj stačí ako vedec Matovič.
BRANISLAV BIBEL/SITA22. október Bratislava: Predseda vlády Igor Matovič po zasadnutí krízového štábu o postupe boja proti covid-19. Jeho konanie sa často rozchádza s poznatkami slovenskej vedeckej obce.
Postupne sa však obraz vedy a jej užitočnosti v časoch korony vylepšoval. Významne k tomu prispievali mediálne výstupy niektorých dovtedy verejne nie príliš známych vedcov, napríklad Richarda Kollára a Borisa Klempu. Bežní ľudia videli nielen vedcov z krízového štábu (tých väčšinou len videli), ale aj iných vedcov (ktorých nielen videli, ale aj počuli).
A potom prišla druhá vlna a v jej rámci drobná udalosť, ktorá s vedou zdanlivo nijako nesúvisí: Matovič nezobral Klusa do Bruselu. Na celej veci nebolo podstatné samotné rozhodnutie premiéra ignorovať štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí, dôležitejšie bolo zdôvodnenie tohto rozhodnutia. Matovič po nezhodách so Sulíkom vyhlásil, že „nemá najmenší dôvod byť nadmieru ústretový voči strane SaS a jej predstaviteľom”. A čo to má spoločné s vedou? Nuž, vedci vedia zovšeobecňovať. A tiež počítať. Takže mnohí z nich si rýchlo spočítali, čo by pre financovanie ich výskumu znamenalo, ak by premiér stratil dôvod byť k nim nadmieru ústretový.
Časť vedcov preto po oznámení lysenkovského plánu celoštátneho plošného antigénového testovania poslušne zrazila opätky, sklopila oči a zavrela ústa (niektorí zraziči-sklopiči ústa zavrieť nedokázali, a tak sme sa dočkali trápnej obhajoby hlúpeho nápadu). Ale mnohí z tých, ktorých médiá opakovane oslovovali, dali prednosť vlastnej vedeckej integrite. Väčšina z nich pritom nie sú povahovo nijakí rebeli ani revolucionári. Ale ctia určité hranice, ktoré nie sú ochotní prekročiť.
Matovič zareagoval, ako inak, detinsky. Prvým terčom sa stal Richard Kollár, ktorého premiér obvinil, že nevie počítať. Kollárov výpočet bol pritom, samozrejme, úplne bezchybný a vychádzal z jasne citovaného a spoľahlivého zdroja. Matovič urobil iný výpočet, pri ktorom vychádzal z iného, menej spoľahlivého zdroja (konkrétne z príbalového letáku). A vyšiel mu iný výsledok – no kto by to bol povedal? Richard Kollár reagoval ako dospelý človek, čiže nereagoval. Len oznámil, že to nestojí za reakciu a že o neho osobne v tomto prípade predsa nejde.
Druhým terčom sa stal Pavol Čekan. Ten sa previnil okrem iného aj tým, že jeho firma darovala štátu stotisíc PCR testov. To už by mohol vyzerať ako kladnejší hrdina, než náš nesmierne kladný premiér. A tak ho Matovič jemne obvinil, že jeho vzťah k plošnému testovaniu AG testami je daný práve tým, že vyrába iné typy testov. Čekan si to nijako zvlášť nevšímal a pár dní na to oznámil, že spolu s Borisom Klempom vyvinuli nový typ testu, ktorý bude rozlišovať medzi covidom a chrípkou. S tým, že záujem očakávajú najmä zo zahraničia.
Zdá sa, že prestíž slovenskej vedy sa vďaka niektorým jednotlivcom podarilo zachrániť. Dnes ešte nie je jasné, či títo jednotlivci predstavujú typických slovenských vedcov, alebo sú to naozaj len disidenti. Jedno je však isté: neočakávaným výsledkom plošného testovania je neformálna skupina vedcov, na ktorú môžeme byť aspoň trochu hrdí.
dlho očakávané očkovanie
Aký význam bude mať znovunadobudnutá prestíž niektorých vedcov? Pragmatickým milovníkom praktických významov by sme mohli ponúknuť úvahu o dobrovoľnom očkovaní. Pretože Matovič už oznámil, že očkovanie nebude povinné a v takom prípade sa otázka dostatočne vysokej účasti stane úplne zásadnou.
BORIS NÉMETH12. august 2020 Bratislava: Zľava virológ Boris Klempa, epidemiologička Alexandra Bražinová, odborník na matematické modelovanie Richard Kollár, Štefan Hríb a biochemik, vedec a inovátor koronatestov Pavol Čekan v .klube pod lampou.
Očkovanie nechráni len očkovaného, pretože má ešte jeden veľmi významný dôsledok: znižuje efektívnu infekčnosť ochorenia. Infekcia sa v čiastočne zaočkovanej populácii šíri pomalšie a pri zaočkovaní nadkritického množstva obyvateľov sa úplne prestane šíriť. Ak teda chceme zabrániť šíreniu konkrétnej infekčnej choroby, potrebujeme proti nej zaočkovať nadkritické množstvo ľudí (ktoré je pri každej chorobe iné).
Dá sa to zabezpečiť dobrovoľným očkovaním? To závisí od viacerých vecí – medziiným od nebezpečnosti choroby a od účinnosti vakcíny. Napríklad chrípka nie je až taká nebezpečná (aj keď môže byť smrteľná) a nemáme proti nej úplne spoľahlivo a dlhodobo fungujúcu vakcínu – preto je správne, že očkovanie je dobrovoľné. Rovnako správne by bolo dobrovoľné očkovanie v prípade, že by sme mali stopercentne účinnú vakcínu proti ebole – tí, ktorí by sa očkovať nedali, by nám v prípade epidémie predviedli rýchlu a presvedčivú lekciu z prirodzeného výberu. Kým sme však túto lekciu nedostali, musíme počítať s tým, že na dobrovoľnom očkovaní proti covidu sa zúčastní len určitá časť populácie. Vedci s dostatočnou verejnou autoritou by mohli pomôcť účasť zvýšiť.
Na druhej strane si treba priznať, že celá táto úvaha o očkovaní nemusí byť veľmi relevantná. Vychádza totiž z neoprávneného predpokladu, že ak raz Matovič povedal, že očkovanie nebude povinné, tak naozaj nebude povinné. Určite treba počítať s tým, že bude buď povinné alebo dobrovoľné so sankciami. A v takom prípade by sme vedcov s prirodzenou autoritou v podstate nepotrebovali.
Ach jaj, to kam sme sa dopracovali? Znamená to, že ten vedecký disent nakoniec nemá nijaký význam? Ale kdeže. Máločo je významnejšie ako ľudia, ktorí hovoria to, čo chcú povedať, a nie to, čo chce niekto počuť.