osoba a príbeh zosnulého sa taktiež strácajú z pozornosti: zdá sa, že jediné, o čo sa ešte zaujímame, je ich použiteľnosť na podporu našich káuz. Vznešených káuz, ako inak? Niet pochýb o tom, že generál Lučanský predstavuje rozporuplnú osobnosť a príbeh. Dnešné kontroverzie naznačujú okolo neho príliš veľa otáznikov na to, aby som si tu dovolil vyslovovať nejaké konečné verdikty. No práve v tom je dnes „čertovo kopýtko“, o ktorom sa chcem zmieniť, a ktoré by tu bolo aj bez uvedenej smutnej udalosti, ktorá rozhodne neprospieva zdraviu našej už beztak neduživej a neustále podkopávanej zastupiteľskej demokracie.

Akiste nechcem začínať nový rok vyvolávaním čiernych nálad. Pesimizmus je prepych, ktorý si môžeme dovoliť dnes ešte menej než predtým. Než však navrhneme terapiu nášho súčasného stavu, mali by sme si čo-to vyjasniť o jeho diagnóze.

Téma .týždňa: Kauza Lučanský

Zažívame novú „vzburu davov“ vo veku internetu. Hoci je tu viacero nových okolnosti, isté historicky známe vzorce správania sa tu pozoruhodne opakujú. Ak aj dnešná hroziaca nová politická kríza bude zažehnaná (v  tejto chvíli musíme dúfať), podmienky pre vznik ďalších tu zostanú. Na tieto „kontextuálne“ podmienky by sme mali zamerať svoju pozornosť. Inak budeme vždy len „hasiť“ opakované symptómy, ktorých hlbšie príčiny nebudeme mať pod kontrolou; naopak, ony budú ovládať nás.   

masa, moc a atavizmy

Náš verejný priestor (ak je v dnešnej situácii ešte možné o nejakom hovoriť) je polarizovaný, plný zášti a kategorických rozsudkov, na podporu ktorých nie je potrebná znalosť faktov a už vôbec nie namáhavé pátranie po skutkovom stave. Ak chce napriek tomu nie­kto pátrať po pravde, je v nevýhode. Jeho nález bude pravdepodobne komplikovaný, bude treba uvádzať nudné zoznamy suchopárnych faktov, ktorých súvis­losti či kauzálne väzby budú vždy otvorené možným pochybnostiam. Adresát bude so zistenými skutočnosťami nespokojný, pretože nebudú zapadať do jeho vopred vytvorených očakávaní. Táto nespokojnosť môže prerásť do agresivity, najmä tam, kde sa radikalizovaných nespokojencov zíde viac.

V kybernetickom priestore na takéto „stretnutia“ netreba fyzickú blízkosť. Tá by dokonca mohla prekážať tomu, aby sa naše atavistické emócie mohli naplno vybúriť. Anonymita na webových (s odpustením) „dis­kusných“ fórach posmeľuje kolektívnu agresivitu a osobnú nezodpovednosť. Argumentácia apelujúca na rozum a rozvahu býva nudná, rozvláčna a najmä nepoužiteľná pre potreby davovej mobilizácie. Nepritiahne na webe dostatočný počet kliknutí, inak povedané: „nemá výtlak“. Naopak: heslá, rozsudky, hrozby, patetické gestá opantávajú, strhávajú, nadchýnajú; treba ich len čo najčastejšie opakovať, masovo produkovať, zasypať nimi ľudí ako lavínou. Dokonca ich konkrétne formulovaný obsah je z istého hľadiska nedôležitý a možno ho veľmi pružne meniť. Napríklad tým, že vymyslíme (častejšie len prevezmeme) nejaké vzletné zaklínadlo (napr. „je sui...“, „all for...“, alebo z klenotnice našej domácej: „dosť bolo ...“) a podľa potreby doplníme nejakým menom, slovným či obrázkovým symbolom. Ak takto možno striedať objekty našej dek­larovanej lásky či solidarity, o čo pružnejšie možno meniť terče našej nenávisti!