v rozhovore sa dočítate:

• čo ešte verejnosť nevie o procese s odsúdenými biskupmi,
• o čom boli komunistické monsterprocesy,
• čo sa našlo v „stratenom“ vyšetrovacom spise z procesu s Gustávom Husákom,
• aké ponaučenie si má spoločnosť zobrať, aby sa neopakovali monsterprocesy.

čo sa o procese s tromi „vlastizradnými“ biskupmi ešte nevie?

Politickému procesu s tromi slovenskými biskupmi už historici venovali vcelku rozsiahlu pozornosť. Už v 50. a 60. rokoch minulého storočia vyšli v USA a v Kanade dve monografie, ktoré sa touto problematikou zaoberali. Na Slovensku sa osud troch biskupov dostal do pozornosti historikov, pochopiteľne, až po roku 1989. Za posledných 30 rokov sa k téme zorganizoval vedeckohistorický seminár a vedecká konferencia, z ktorých vyšli aj zborníky a taktiež vyšla na pôde Ústavu pamäti národa samostatná edícia prameňov, ktorá približuje čitateľom proces, jeho mechanizmus a osobnosti prostredníctvom dokumentov. Z tohto pohľadu už teda o prípade slovenských biskupov vieme dosť a tieto informácie sú prístupné. Stále tu však existuje možnosť, že sa objavia dokumenty, ktoré nám poskytnú ešte detailnejší pohľad na celú súdnu kauzu.

keď sa hovorí sa o monsterprocesoch – o čom sa hovorí?

Politické procesy po roku 1948 rozdeľujeme do troch základných kategórií. Prvou boli politické procesy, v ktorých sa posudzovali vo vtedajšom chápaní „trestné činy politického a protištátneho charakteru“, druhou politicky motivované procesy a treťou rozsudky, ktoré nevynášali súdy, ale špeciálne zriadené komisie. Špeciálne postavenie medzi nimi mali monsterprocesy, ktoré boli koncipované ako veľké justičné divadlo. V pravom zmysle slova to už ani nebol súd, pretože sa konal podľa vopred pripraveného scenára a čo je najdôležitejšie, rozsudky už boli väčšinou dopredu politicky schválené. Monsterprocesy mali celoštátny a v prípade tých najvýznamnejších aj medzinárodný charakter. Napríklad politický proces so slovenskými biskupmi bol najväčším svojho druhu v celom sovietskom bloku, pretože v ňom naraz odsúdili až troch vysokých cirkevných predstaviteľov.

Téma .týždňa: Svedomie – perla ľudskosti

pred kým a hlavne pre koho sa hralo toto justičné divadlo?

V prípade monsterprocesov, ktoré sa na Slovensku odohrávali pred Štátnym súdom v Bratislave (Justičný palác), boli na súdnych pojednávaniach prítomní starostlivo vybraní diváci. Často pochádzali z oblastí, kde pôsobili súdené osoby. V niektorých prípadoch dokonca senát štátneho súdu absolvoval výjazdové súdne pojednávania vo veľkých fabrikách priamo pred očami pracujúcich. Hlavnou cieľovou skupinou týchto súdnych divadelných predstavení však bola široká verejnosť, pretože politické procesy v rokoch 1948 – 1954 mali mať výrazný propagandistický dosah.V prvom rade v celej spoločnosti vytvárali atmosféru strachu, spoluvytvárali komunistickú politiku, verejne prezentovali jej správnosť, prípadne ospravedlňovali ekonomické neúspechy režimu. V neposlednom rade mali šokovať a vychovávať spoločnosť, pričom sa podľa zámeru organizátorov mali stať „školou nenávisti k odporcom režimu a ostražitosti voči imperialistickým nepriateľom“.

koľko ľudí bolo na Slovensku odsúdených na smrť a popravených?

V rokoch 1948 – 1954 bolo na Slovensku z politických dôvodov popravených 45 osôb. Do roku 1966 pribudlo ešte ďalších 5 osôb, takže celkovo ich bolo 50. Trest smrti sa vykonával výlučne obesením.

ARCHÍV ZBORU VÄZENSKEJ A JUSTIČNEJ STRÁŽE V LEOPOLDOVEGréckokatolícky biskup Pavol Peter Gojdič zomrel na následky mučenia a zlého zaobchádzania v leopoldovskej väznici v roku 1960.

to sú desivé čísla! Ako fungoval mechanizmus politických procesov?

Tvorili ho tri základné články – najdôležitejším boli vedúce orgány vládnucej komunistickej strany, ktoré pôsobili hlavne v začiatočnej a v konečnej fáze mechanizmu. Druhým bola Štátna bezpečnosť, pre ktorú sa príprava politických procesov v rokoch 1948 – 1954 stala jednou z hlavných náplní činnosti. Posledný článok tohto mechanizmu tvorili justičné orgány, ktoré vstupovali do jeho záverečnej fázy. Celý mechanizmus bol zásadným spôsobom ovplyvnený sovietskymi vzormi, najmä od príchodu sovietskych bezpečnostných poradcov do Československa na jeseň roku 1949.

aký mediálny výtlak mali politické procesy?

Monsterprocesy ukončovala vždy rozsiahla propagandistická kampaň, ktorú šírila najmä tlač a rozhlas. Zapájali sa do nich komunistickí ideológovia, propagandisti, novinári a často aj spisovatelia. Z rozhlasu zneli reportáže a priame vstupy zo súdnej siene, v novinách boli uverejňované články, v kinách sa pred filmami premietali filmové týždenníky a denne sa konali rôzne verejné schôdze v závodoch a na iných pracoviskách. Prijímali sa rezolúcie, v ktorých boli obžalovaní zobrazovaní v najhorších farbách. Pred koncom procesu sa verejne vyzývalo na vynesenie čo najprísnejších rozsudkov. Tieto rezolúcie boli nútení podpisovať pracujúci z celej republiky, v najzvrátenejších prípadoch i školopovinné deti. O najvýznamnejších politických procesoch dokonca vychádzali knihy v desaťtisícových nákladoch a niekoľkých jazykových mutáciách. Z monsterprocesov sa navyše vyrábali aj zvukové, fotografické a niekedy aj filmové záznamy, takže ich mediálne pokrytie bolo širokospektrálne.