s hlavnými protagonistami sme prežívali ich životy a napriek tomu, že sa táto rodina vraždila, podplácala a korumpovala sudcov, políciu a politikov, mali sme pre ich konanie isté pochopenie. To sa stáva. Divák si uvedomuje, že podľa spoločenských a morálnych noriem by nemal sympatizovať s filmovými postavami, ktoré páchajú trestné činy, lenže...
Lenže Vito Corleone, alias krstný otec, sa napríklad v prvej časti trilógie odmieta podieľať na obchode s drogami, ktorý je biznisom, čo sľubuje boom a obrovské zisky. Corleone má totiž zásady, ktoré odmieta porušiť, i keď za ten odmietavý postoj príde o život jeho prvorodený syn a na Vita je spáchaný atentát, ktorý takmer neprežije. Toto je zrejme hlavný rozdiel medzi filmovými mafiánmi a tými z nepeknej reality. V realite je tej cti v mafiánskych kruhoch podstatne menej – a ak aj je, predstava o nej býva pokrivená.
Akú predstavu o cti však majú tí, ktorí polokriminálnymi a kriminálnymi metódami zneužívajú Slovenskú republiku na svoje súkromné ciele? Nulovú. Napríklad jeden z predstaviteľov a stvoriteľov deformovanej justície Štefan Harabin sa veselo kamarátil a navštevoval s jedným z narkobarónov Bakim Sadikim. Navyše to bolo v čase, keď zastával tie najvýznamnejšie verejné funkcie, ako je minister spravodlivosti či neskôr (ako i pred tým) predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
V knihe rozhovorov Tomáša Gálisa s Mariánom Leškom druhý menovaný hovorí: „príbeh Slovenskej republiky je príbehom zlyhania v príbehu neúspechu.“ Základná otázka je, prečo vznikla Slovenská republika. Tomáš Garrigue Masaryk vyslovil myšlienku, že štáty trvajú dovtedy, kým trvá idea, na základe ktorej vznikli. Ako sa dočítate v tej istej knihe nazvanej Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej, problém Slovenskej republiky je v tom, že nevznikla z vôle národa a nevznikla ani proti nej. Vznikla akosi mimo vôle národa. V praxi to môže znamenať, že národ, samo osebe abstraktná entita, si k Slovenskej republike nenašiel vzťah. To v dôsledku spôsobilo, že národu na vlastnom štáte a dianí v ňom nezáleží – ako by sa aj dalo očakávať.
Samotný „otec“ zakladateľ Vladimír Mečiar bol v roku 1990 mimoriadne kritický voči tým, ktorí volali po samostatnosti Slovenska a týchto ľudí nazýval separatistami a extrémistami. Marián Leško v tej istej knihe hovorí, že otcom Slovenska je skôr Václav Klaus ako Vladimír Mečiar. To isté vám povedia mnohí ďalší pamätníci 90. rokov – tí, ktorí boli za rozdelenie Československa, aj tí, ktorí boli proti nemu. Mečiar sa stal otcom štátu takmer až proti vlastnej vôli. O to urputnejšie si neskôr pripisoval štátotvorné zásluhy – nech sa zabudne na jeho počiatočné váhanie.
zrodenie zločinu
Po páde zverského komunistického režimu sa nutne muselo začať s ozdravným procesom ekonomiky vo vtedajšej federácii. Jedným z prvých krokov bola privatizácia. Žiaľ, štýl, akým sa na Slovensku privatizovalo, zanechal vo verejnej mienke hlbokú negatívnu stopu, takže je dodnes proti akejkoľvek privatizácii. Vladimír Mečiar totiž štátne podniky nenechal sprivatizovať serióznym podnikateľom ani nedovolil, aby na Slovensko mohol prísť zahraničný kapitál, ktorý mohol krachujúce štátne podniky zachrániť a zveľadiť. Podniky rozdával ako na bežiacom páse hochštaplerom, ktorí mali jedinú
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.