s hlavnými protagonistami sme prežívali ich životy a napriek tomu, že sa táto rodina vraždila, podplácala a korumpovala sudcov, políciu a politikov, mali sme pre ich konanie isté pochopenie. To sa stáva. Divák si uvedomuje, že podľa spoločenských a morálnych noriem by nemal sympatizovať s filmovými postavami, ktoré páchajú trestné činy, lenže...
Lenže Vito Corleone, alias krstný otec, sa napríklad v prvej časti trilógie odmieta podieľať na obchode s drogami, ktorý je biznisom, čo sľubuje boom a obrovské zisky. Corleone má totiž zásady, ktoré odmieta porušiť, i keď za ten odmietavý postoj príde o život jeho prvorodený syn a na Vita je spáchaný atentát, ktorý takmer neprežije. Toto je zrejme hlavný rozdiel medzi filmovými mafiánmi a tými z nepeknej reality. V realite je tej cti v mafiánskych kruhoch podstatne menej – a ak aj je, predstava o nej býva pokrivená.
Akú predstavu o cti však majú tí, ktorí polokriminálnymi a kriminálnymi metódami zneužívajú Slovenskú republiku na svoje súkromné ciele? Nulovú. Napríklad jeden z predstaviteľov a stvoriteľov deformovanej justície Štefan Harabin sa veselo kamarátil a navštevoval s jedným z narkobarónov Bakim Sadikim. Navyše to bolo v čase, keď zastával tie najvýznamnejšie verejné funkcie, ako je minister spravodlivosti či neskôr (ako i pred tým) predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Téma .týždňa: Mafia v DNA SlovenskaV knihe rozhovorov Tomáša Gálisa s Mariánom Leškom druhý menovaný hovorí: „príbeh Slovenskej republiky je príbehom zlyhania v príbehu neúspechu.“ Základná otázka je, prečo vznikla Slovenská republika. Tomáš Garrigue Masaryk vyslovil myšlienku, že štáty trvajú dovtedy, kým trvá idea, na základe ktorej vznikli. Ako sa dočítate v tej istej knihe nazvanej Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej, problém Slovenskej republiky je v tom, že nevznikla z vôle národa a nevznikla ani proti nej. Vznikla akosi mimo vôle národa. V praxi to môže znamenať, že národ, samo osebe abstraktná entita, si k Slovenskej republike nenašiel vzťah. To v dôsledku spôsobilo, že národu na vlastnom štáte a dianí v ňom nezáleží – ako by sa aj dalo očakávať.
Samotný „otec“ zakladateľ Vladimír Mečiar bol v roku 1990 mimoriadne kritický voči tým, ktorí volali po samostatnosti Slovenska a týchto ľudí nazýval separatistami a extrémistami. Marián Leško v tej istej knihe hovorí, že otcom Slovenska je skôr Václav Klaus ako Vladimír Mečiar. To isté vám povedia mnohí ďalší pamätníci 90. rokov – tí, ktorí boli za rozdelenie Československa, aj tí, ktorí boli proti nemu. Mečiar sa stal otcom štátu takmer až proti vlastnej vôli. O to urputnejšie si neskôr pripisoval štátotvorné zásluhy – nech sa zabudne na jeho počiatočné váhanie.