„Prvé dieťa som si dala očkovať,“ povedala mi dávna spolužiačka. „Mali sme potom rôzne problémy – so zaspávaním, so správaním. Druhé som si už očkovať nedala. Našťastie lekár na mňa netlačil, ale aj keby tlačil, neustúpim.“ Zachovám jej anonymitu, len dodám, že ide o osobu, ktorá kedysi chcela študovať medicínu, aktívne sa venuje svojmu zdraviu aj zdraviu rodiny, síce najmä alternatívnymi spôsobmi, ale určite to nie je ľahostajná matka. Jej názor som si vypožičala iba preto, lebo je pre tzv. antivax rodičov dosť typický: až prehnaná starosť o zdravie, spojená s nedôverou voči výdobytkom vedeckého poznania, vedeckého pokroku.

DANIEL BEREHULAK/GETTY IMAGES16. júl 2007 Londýn, Veľká Británia: Gastroenterológ Andrew Wakefield a jeho manželka Carmel v obkolesení svojich podporovateľov-antivaxerov, cestou na Lekársku radu, kde čelil obvineniu z podvodnej štúdie.

otravujú nám studne!

Antivax ani nie je presný názov, lebo sa doň zmestia rôzne podoby a rôzne stupne odporu proti vakcínam. Sú ľudia, ktorí vakcíny ani aktívne neodmietajú, aj svoje deti očkovať dajú, len si o tom tzv. myslia svoje a na internete sa občas vyventilujú nielen z frustrácie, že ich niekto do očkovania núti. A sú ľudia, ktorí svoje deti nedávajú očkovať zo zásady. Lebo zlé farmafirmy, lebo zlá západná medicína, lebo medicína ako taká... Navyše existujú  i ďalšie odtienky neistoty a váhania. Angličtina má termín vaccine hesitancy (váhavý postoj k očkovaniu), ktorý na mnohých tzv. antivaxerov sedí určite lepšie.

Najmocnejšiu hlásnu trúbu dali nedôvere k vakcínam sociálne siete, no zárodok tohto postoja je starší ako vakcinácia: strach z nového a neznámeho, iracionálny, ale laickými znalosťami ťažko rozptýliteľný. Určite sú styčné body medzi dnešným antivaxom a dávnymi poplašnými legendami typu „tí a tí nám otravujú studne“ (za „travičov“ si dosaďte kresťanov, Židov, feudálov, armádu či lekárov). S príchodom vakcinácie si len tvorcovia protohoaxov našli ďalší terč.

V 19. storočí sa v Anglicku začalo so širokou vakcináciou proti pravým kiahňam. Priekopníkom tejto vakcinácie bol lekár Edward Jenner, ktorý experimentálne preukázal, že dieťa možno ochrániť pred pravými kiahňami, ak ho naočkujú tekutinou z kiahňového pľuzgiera. Metóda budila nádej, ale i nedôveru a posmech. Niektorí miestni farníci z Jennerovho okruhu sa pohoršovali, že takto predchádzať ochoreniu nie je kresťanské – veď tekutina, ktorou sa očkuje, je od zvieraťa. Iní odporcovia namietali, že metóda určite nezaberá, lebo kiahne sú výsledkom hnilobných výparov, nie nejakého choroboplodného zárodku. Veľký odpor nastal, keď v roku 1853 schválil parlament zákon o povinnej vakcinácii detí. Vzniklo niekoľko spolkov proti (povinnej) vakcinácii, vypukli demonštrácie. V meste Leicester v roku 1885 naraz pochodovalo až stotisíc antivaxerov: v sprievode niesli detskú rakvu a hanlivú figurínu nenávideného doktora Jennera. Musela vzniknúť komisia na preskúmanie antivaxerských sťažností a v roku 1896 dospela k záverom, že po prvé, vakcína na kiahne funguje, a po druhé, zo zákona o vakcinácii treba odstrániť tresty pre odmietačov.

Britskí antivaxeri dokonca svoj vplyv vyviezli aj do bývalej kolónie: istý William Tebb, veľký odporca očkovania, navštívil Ameriku a výsledkom bolo založenie Americkej antivakcinačnej spoločnosti v roku 1879. Po nej vzniklo ešte niekoľko podobných organizácií. Antivaxeri sa navzájom povzbudzovali v odpore voči vakcinácii. Síce sa im nepodarilo preukázať priamu škodlivosť vakcín, ale pre ovplyvnenie verejnej mienky stačilo, keď tvrdili, že vakcíny sú podozrivé zo zdravotných či etických dôvodov. Poviete si, ako dnes.

V roku 1905 dokonca rozhodoval americký najvyšší súd o prípade istého antivaxera, pána Jacobsona z mesta Cambridgea v štáte Massachusetts, ktorému mesto prikázalo, aby sa dal zaočkovať proti kiahňam, a keď nechcel, udelilo mu trest. Najvyšší súd však jeho protest nepodporil.

strach proti strachu

Nesúďme vtedajších antivaxerov príliš prísne. Strach z vakcín bol vtedy do istej miery pochopiteľný – očkovanie ako metóda bolo len v plienkach, prípravky takisto. V prospech lekárov, ktorí vakcináciu uznávali, však hovorila iná obava: reálna hrôza z infekčných chorôb, veľmi nákazlivých, s ťažkým priebehom, nezriedka vedúca k smrti alebo ťažkému postihnutiu človeka, ktorý sa infikoval. Paradoxne v období, keď sa očkovať začínalo, by ste zrejme medzi bežnou populáciou našli väčší konsenzus, že očkovať treba. To, ako nákazy kosia, najmä medzi najzraniteľnejšími, si totiž nikto nepotreboval extra preverovať. Vídal to okolo seba a od starších generácií sa vedelo, koľko komu prežilo detí, keď sa v komunite pustili vyčíňať choroby.

Dnešní antivaxeri sú, naopak, produktom doby, ktorá už isté typy infekcií vo veľkom ani nepozná. Aj oni môžu argumentovať všetkým možným a aj to robia – apelujú na strach z neznámeho, na podozrenia o pôvode vakcín, dokonca sa niektorí oháňajú aj pochybnosťami o ich „kresťanskosti“. Ale do ich arzenálu pribudlo ešte čosi. Sama dlhodobá vakcinácia im do rúk nechtiac prihrala argument typu „Načo očkujeme, keď choroby zmizli?“ Isteže sa tým podobajú na ľudí, ktorí sa pýtajú „Načo používaš šampón proti lupinám, keď lupiny nemáš?“ Bolo by to veľmi smiešne, keby to nebolo strašne smutné.

Ale inak na antivaxe nie je smiešne nič. Je totiž odrazom individuálnych strachov, z akých by bolo neľudské sa vysmievať, a zároveň stádovitého uvažovania, z akého sa smiať by bolo nebezpečné. Jedno i druhé vedia niektorí jednotlivci zručne využiť. V roku 1998 prišla na svet zatiaľ posledná obrovská ofenzíva antivaxerov, ktorej ozveny cítiť dodnes. Priniesol ju časopis Lancet, keď uverejnil štúdiu doktora Andrewa Wakefielda, v ktorej autor uviedol do súvisu vakcínu MMR (proti osýpkam, mumpsu a rubeole) s výskytom autizmu u detských pacientov. Tých mal ako vzorku v štúdii len 12. Wakefield s ďalšími členmi autorského kolektívu vytvoril hoax par excellence a po čase ním zaujal médiá. Veľká Británia aj USA dostali horúcu tému ako na podnose a spustila sa obrovská búrka. Keďže vakcínou MMR sa očkujú dojčatá, vynorilo sa množstvo znepokojených rodičov. Pýtali sa, či to, čo ihla vpravuje do tela ich detí, je v poriadku.

Samozrejme, že Wakefieldove tvrdenia veda preskúmala. Bolo nutné ich preskúmať nielen preto, že sa nimi zaoberala verejnosť, ale hlavne preto, aby bolo jasné, či na nich predsa len nie je zrnko pravdy. Ohrozenie najmladšej populácie si na svedomie nevezme nikto. Vznikli veľké epidemiologické štúdie, ktorých vzorka bola podstatne mohutnejšia ako tá Wakefieldova a preukázali, že vakcína MMR nie je žiadnym spúšťačom autizmu u detí. Preukázalo sa to bez pochybností a malo to stačiť. Navyše, doktor Wakefield neuverejnil svoju štúdiu len tak nezištne: ako odhalil britský investigatívny novinár Brian Deer, tento pofidérny lekár mal v úmysle vytvoriť inú vakcínu konkurujúcu používanej MMR, a tú preto potreboval spochybniť. A tak si pacientov do svojej pôvodnej štúdie vyberal nie objektívne, ale takým spôsobom, aby zodpovedali jeho vopred určeným záverom – že MMR škodí. Skrátka, Wakefield sfalšoval dáta a zverejnil úplne bezcenný brak. The Lancet sa z tejto hanby nikdy úplne nespamätal.

Dodnes sa na Wakefielda a jeho fejk odvolávajú mnohí antivaxeri. A že sú rôzni! Nájdete medzi nimi bio fanatikov, ktorí si „do seba nedajú žiadnu chémiu“, ale aj bizarné typy, ktoré sa síce ako moru boja vakcín, ale celkom ochotne sa liečia pitím riedeného Sava. A potom sú aj takí, ktorí jednoducho nenávidia Západ, čiže vakcíny z Nemecka či Británie odmietajú, ale ruským Sputnikom, hoc i neodskúšaným, by sa očkovať dali. Títo ľudia si zrejme neuvedomujú, že sami sú sputniky – satelity, verne obiehajúce okolo antivaxerskej pavedy. Je ťažké ich z tej obežnej dráhy dostať. Ak sa vám podarí k rozumu pritiahnuť aspoň jedného, dajte vedieť, ako ste to dokázali.

 

čo robia odborníci, aby zamedzili možným komplikáciám u očkovaných? Aké potenciálne nepríjemnosti, ktoré by mohli vzniknúť, sa pri príprave vakcín sledujú?

Väčšina možných nepríjemností sa sleduje už v predklinickej fáze na zvieratách a následne sa monitoruje v každej fáze klinického skúšania. Nie všetky nežiaduce reakcie dokážeme odhaliť v predklinickej fáze, niektoré veľmi zriedkavé reakcie – doslova jeden prípad na milión dávok – sa môžu prejaviť len u vybraných jedincov, ktorí majú mierne modifikovanú imunitnú odpoveď. Výnimočne sa stáva, že imunitný systém vyprodukuje protilátky proti vírusu, ktoré rozpoznávajú telu vlastnú bielkovinu. Vznikne takzvaná autoimunitná reakcia, ktorá poškodzuje bunky ľudského tela. Ale treba povedať, že túto reakciu častejšie stimulujú vírusy než vakcíny. 

BORIS NÉMETH (1) DARREN STAPLES/GETTY IMAGES (2)18. január 2021 Boston, Veľká Británia: Zdravotný personál očkuje obyvateľov vakcínou od AstraZeneca v Kráľovskej športovej aréne. Briti sú lídrami spomedzi veľkých krajín v rýchlosti očkovania ihneď po deväťmiliónovom Izraeli.

môže sa niekedy stať, že vakcína zvýši vnímavosť jednotlivca na ochorenie?

Tento fenomén sme pozorovali, ale veľmi zriedkavo, pri vakcínach proti horúčke Dengue. Niektorí jedinci, ktorí sa nikdy predtým nestretli s touto infekciou, boli po vakcinácii vnímavejší na ochorenie a mali ťažší priebeh. Zdá sa, že protilátky, ktoré stimuluje vakcína, sa viažu na vírus a namiesto toho, aby ho okamžite zlikvidovali, ho posielajú priamo do bielych krviniek, kde sa môže efektívne množiť.  

je tento fenomén striktne viazaný na vírus horúčky Dengue? Je možné, že by sa prejavil aj pri vakcinácii proti covidu?

Dnes máme k dispozícii pomerne pestré štúdie, ktoré sledujú správanie imunitného systému voči SARS-CoV, ktorý je predskokanom covid-19. Výsledky pochádzajúce z ľudských štúdií zatiaľ nič podobné nepreukázali. Niektoré laboratórne experimenty naznačujú, že za istých okolností môžu protilátky proti S proteínu vťahovať vírus do bielych krviniek (makrofágov), tam dochádza k ich množeniu, ale vírus neuniká do prostredia. O čosi zaujímavejšie sú protilátky proti N proteínu, ktoré môžu stimulovať  likvidáciu buniek a čiastočne blokovať protizápalovú reakciu. Všetky spomínané výsledky však majú len experimentálny rozmer. Rozsiahle predklinické a klinické štúdie vakcín proti covid-19 zatiaľ nič podobné nezaznamenali, napriek tomu regulačné orgány tento fenomén dôsledne sledovali počas celého vývoja vakcín a pokračujú v tom aj po ich schválení.

ľudia sa na jednej strane pýtajú, prečo vakcíny neboli k dispozícii už skôr, na druhej mnohí tvrdia, že vakcíny sú vyvinuté prirýchlo. Čo by ste odpovedali jedným aj druhým z pozície vedca?

Vývoj vakcíny má niekoľko fáz, ktoré sa nedajú preskočiť, ale dajú sa skrátiť. V prvej fáze musíme dôkladne preštudovať vírus, zmapovať jeho biológiu a navrhnúť stratégiu. Následne sa vakcína testuje na zvieratách, sledujú sa všetky aspekty imunitnej odpovede, vylaďuje sa dávkovanie. V ďalšej etape monitorujeme možné nežiaduce reakcie. Potom nasleduje výroba, ktorá je náročná najmä z hľadiska udržateľnosti dlhodobej kvality a porovnateľnosti jednotlivých výrobných šarží. Pre vstup do prvej fázy klinického skúšania sa vyžaduje schválenie regulačných orgánov, ktoré si potrpia na detaily. Celý proces sa dá skrátiť v prípade štedrej finančnej dotácie. Do jednotlivých procesov sa môžu zapojiť väčšie tímy, viac zmluvných partnerov, niektoré procesy môžu bežať paralelne. 

ako vysvetliť ľuďom, že vakcína je dobrá možnosť, rozhodne lepšia možnosť ako ochorenie?

Treba ľuďom povedať, že interakcia medzi vírusom a imunitným systémom je nevyspytateľná. V niektorých prípadoch vieme predvídať, že vírus môže u daného jedinca spôsobiť vážne ochorenie, napríklad u pacientov s obezitou. Ale máme aj mnoho prípadov, keď aj jedinci s minimálnymi rizikovými faktormi mali vážne zdravotné problémy. Druhým faktorom je kvalita imunitnej odpovede: v prvom kole sme mohli poľahky zvládnuť súboj s vírusom, ale imunitná odpoveď nás neuchránila pred jeho ďalšou návštevou. Vírus totiž dokáže majstrovsky modulovať imunitnú odpoveď, aby získal konkurenčnú výhodu. Očkovanie stimuluje iba imunitnú odpoveď, vakcína sa nesnaží prežiť, organizmus ju po krátkom čase zlikviduje a zostáva po nej len pamäťová stopa. Vakcína nás teda pripravuje na stretnutie so skutočným vírusom. Očkovaný jedinec je vo výhode, jeho imunitný systém už pozná identitu nepriateľa a dokáže ho efektívne eliminovať. 

antivaxeri sú dnes dosť hlasní. Prečo? Je možné, že štáty pri informovaní o vakcínach celkovo niečo zanedbávajú? Alebo, naopak, niečo preháňajú?

Všetko, čo je povinné, vzbudzuje odpor. Demokracia nám umožňuje nesúhlasiť, aj keď svojím rozhodnutím ohrozujeme zdravie seba či iných. Pritom vakcíny už niekoľkokrát ukázali, že vedia chrániť ľudí pred nebezpečnými infekčnými ochoreniami. Príbeh covid-19 nás vrátil späť do dávnych vekov, keď boli ľudia zraniteľní a zomierali na infekčné ochorenia. Dnes okrem vakcín nemáme k dispozícii žiadne zázračné riešenia, ktoré by efektívne vyriešili dnešnú situáciu. 

je hnutie antivaxerov reálna hrozba pre prežitie ľudstva?

Antivax hnutie sa začalo rozrastať vďaka dvom dôležitým faktorom. V literatúre sa objavili pochybné vedecké články popisujúce nebezpečné nežiaduce reakcie vakcín, ktoré sa stali kladivom na čarodejnice s tupým a veľmi vychýleným koncom. Naopak, mnohé relevantné odborné články, ktoré dôkladne opisujú možné nežiaduce reakcie spojené s vakcínami, sú prehliadané, pretože zvýrazňujú fakt, že také reakcie sú veľmi zriedkavé. Druhým dôležitým faktorom je internet – miesto, kde sa rýchlo šíria neoverené a dôkladne zmasírované informácie. Lenže organizovaná antivaxerská propaganda nás vystavuje riziku, že ďalšie generácie sa prestanú chrániť pred patogénmi a budú zomierať na infekcie, ktoré dnes už väčšina z nás ani nepozná. Covid-19 nám ukázal, že to nie je fikcia, ale veľká hroz

hnutie supervaxerov, ktorí by očkovali hoc aj neregistrovanými vakcínami, je podstatne mladšie ako hnutie antivaxerov, ktorí by sa neočkovali vôbec. Ale medzi slovenskými premiérmi je napriek tomu podstatne úspešnejšie. Pretože zatiaľ čo Fico a Pellegrini sú len vlažnými antivaxermi, Čarnogurský a Matovič sa prejavili ako náruživí supervaxeri. 

BORIS NÉMETH17. november 2020 Bratislava: Na protivládnom proteste vystúpil aj bývalý politik a dnešný propagátor ruskej vakcíny Ján Čarnogurský, v pozadí za ním šéfredaktor známeho konšpiračného časopisu Tibor Rostas. Mnohí zúčastnení nemali na tvári rúška.

A nejde len o vášne, aj v argumentácii sú rozdiely. Kým sociálno (cha-cha) demokratickí (cha-cha-cha-cha) predsedovia neargumentujú ničím, alebo len pocitmi (svojich voličov), kresťanský aj anarchistický predseda citujú vedecký časopis. Lenže keď títo dvaja citujú, zas je to len o citoch a pocitoch. Pretože, ak by sme aj pripustili, že Čarnogurský a Matovič článok o Sputniku V publikovaný v Lancete čítali, asi by sme mohli úspešne pochybovať o tom, že mu rozumeli (a to nielen preto, že je napísaný po anglicky).

Ján Čarnogurský napríklad na stránke Slovensko-ruskej spoločnosti uverejnil takúto vetu: „O Sputniku V už síce vyšiel pozitívny článok v časopise The Lancet, ale to nie je záruka, či by Európska lieková agentúra rozhodovala na základe odborných kritérií.” Táto veta by mohla naznačovať, že nepochopil ani len toľko, že dvadsaťsedem autorov článku (z celkového počtu tridsaťjeden) pracuje práve v tom ústave, v ktorom vakcínu Sputnik V vyvinuli. A že osemnásť z nich má prihlásené patenty v súvislosti s touto vakcínou. Inými slovami, doktor Čarnogurský si zrejme vôbec nevšimol, že je to článok ľudí, ktorí vakcínu vyrobili. Lebo hádam aj on by uznal, že ak niekto napíše pozitívny text o svojom vlastnom výskume, nemôže to byť zárukou ničoho. Nielen v Európe, ale ani v Rusku. 

A zrejme si poriadne neprečítal ani sumarizáciu uvedenú hneď na začiatku článku. Je tam jasne napísané, že ide o predbežné výsledky. Predbežné. V článku, ktorý bol publikovaný 2. februára a opravená verzia 18. februára 2021. Na Čarnogurského vete však nie je podstatná tá časť o samochvále ani chýbajúca časť o predbežnosti. Podstatný je náznak, že ani pozitívny článok v Lancete nie je zárukou rýchleho schválenia vakcíny Európskou liekovou agentúrou. Presne tak – zárukou to nie je, nemôže byť a nesmie byť. Čarnogurský má pravdu, aj keď zrejme len nedopatrením. 

Prečo je to tak? Veď predsa The Lancet je seriózny časopis, ktorý v medicíne patrí do úplnej špičky. To nie je ako článok o slovenskom plošnom testovaní autorov Krajčího, Jarčušku, Pavelku a ich londýnskych známych, ktorý nevyšiel v nijakom časopise (je to len nerecenzovaný preprint). Keď sa Matovič odvolával na tento rubbish (nezmysel, ale po anglicky), bolo to jedno z vrcholných diel podtatranského dadaizmu. Ale keď sa odvolával na článok o Sputniku, hovoril o skutočnej vedeckej publikácii. A to vari nestačí na schválenie očkovania? Samozrejme, že nie.

Časopisy ako The Lancet prísne posudzujú kvalitu vydávaných článkov, ale to neznamená, že ručia za ich pravdivosť. Za tú ručia autori, z ktorých niektorí sú podvodníci. Ak chcete príklad, môžeme ponúknuť jeden priamo z Lancetu. Vo februári 1998 vyšiel v tomto časopise článok doktora Wakefielda a dvanástich spoluautorov, podľa ktorého očkovanie vakcínou MMR (mumps, osýpky, rubeola) spôsobuje u detí autizmus. Po dvanástich rokoch The Lancet článok stiahol ako nepravdivý, ten sa však medzitým stihol stať hviezdou antivaxerského hnutia. Nielen supervaxeri, aj antivaxeri mali svoj článok v Lancete.

Myšlienka, že by vedecký článok o vakcíne mohol stačiť na schválenie jej hromadného použitia, je rovnako rozumná ako myšlienka, že vedecký článok o jadrovej elektrárni by mohol stačiť na vydanie certifikátu o jej bezpečnosti. Alebo, že slohová práca o zážitkoch v autoškole by mohla byť dostatočným dôvodom na vydanie vodičského preukazu. Prípadne, že by vlastnoručne napísaný životopis mohol automaticky slúžiť ako výpis z registra trestov. Napriek tomu všetkému, keď niekto s akademickou autoritou slovenského predsedu vlády vyhlási ruskú vakcínu za kvalitnú a odvolá sa pritom na The Lancet, tak sa to mnohým z nás zdá ako vcelku rozumná myšlienka. Lenže ak je to tak, chyba je v nás.

Matovič je v tom opäť raz nevinne. My sme ho zvolili, my ho tolerujeme. A tentoraz mu dokonca treba uznať, že nás tým Sputnikom až tak dlho neotravoval. Asi mu nakoniec došlo, že to nie je Sputnik II. V prvom Sputniku bolo len rádio, v druhom bol psík, volal sa Lajka. Ak si Matovič čo i len chvíľku myslel, že aj v Sputniku V budú lajky, telefonát s pánom Kirillom musel byť priam orgastický zážitok. Predstavte si nášho facebookového premiéra, ako mu niekto sľubuje lajky, rovné dva milióny. Za niečo také by nás očkoval hlava-nehlava. Nuž ale, nezadarilo sa. Nevadí, s vedcami teraz hádam niečo vymyslia. Má tam Krčméryho, Jarčušku, aj Pavelka hádam priloží ruku k dielu. Na niečo určite prídu.