„prvé dieťa som si dala očkovať,“ povedala mi dávna spolužiačka. „Mali sme potom rôzne problémy – so zaspávaním, so správaním. Druhé som si už očkovať nedala. Našťastie lekár na mňa netlačil, ale aj keby tlačil, neustúpim.“ Zachovám jej anonymitu, len dodám, že ide o osobu, ktorá kedysi chcela študovať medicínu, aktívne sa venuje svojmu zdraviu aj zdraviu rodiny, síce najmä alternatívnymi spôsobmi, ale určite to nie je ľahostajná matka. Jej názor som si vypožičala iba preto, lebo je pre tzv. antivax rodičov dosť typický: až prehnaná starosť o zdravie, spojená s nedôverou voči výdobytkom vedeckého poznania, vedeckého pokroku.
otravujú nám studne!
Antivax ani nie je presný názov, lebo sa doň zmestia rôzne podoby a rôzne stupne odporu proti vakcínam. Sú ľudia, ktorí vakcíny ani aktívne neodmietajú, aj svoje deti očkovať dajú, len si o tom tzv. myslia svoje a na internete sa občas vyventilujú nielen z frustrácie, že ich niekto do očkovania núti. A sú ľudia, ktorí svoje deti nedávajú očkovať zo zásady. Lebo zlé farmafirmy, lebo zlá západná medicína, lebo medicína ako taká... Navyše existujú i ďalšie odtienky neistoty a váhania. Angličtina má termín vaccine hesitancy (váhavý postoj k očkovaniu), ktorý na mnohých tzv. antivaxerov sedí určite lepšie.
Téma .týždňa: Sezóna satelitov
Najmocnejšiu hlásnu trúbu dali nedôvere k vakcínam sociálne siete, no zárodok tohto postoja je starší ako vakcinácia: strach z nového a neznámeho, iracionálny, ale laickými znalosťami ťažko rozptýliteľný. Určite sú styčné body medzi dnešným antivaxom a dávnymi poplašnými legendami typu „tí a tí nám otravujú studne“ (za „travičov“ si dosaďte kresťanov, Židov, feudálov, armádu či lekárov). S príchodom vakcinácie si len tvorcovia protohoaxov našli ďalší terč.
V 19. storočí sa v Anglicku začalo so širokou vakcináciou proti pravým kiahňam. Priekopníkom tejto vakcinácie bol lekár Edward Jenner, ktorý experimentálne preukázal, že dieťa možno ochrániť pred pravými kiahňami, ak ho naočkujú tekutinou z kiahňového pľuzgiera. Metóda budila nádej, ale i nedôveru a posmech. Niektorí miestni farníci z Jennerovho okruhu sa pohoršovali, že takto predchádzať ochoreniu nie je kresťanské – veď tekutina, ktorou sa očkuje, je od zvieraťa. Iní odporcovia namietali, že metóda určite nezaberá, lebo kiahne sú výsledkom hnilobných výparov, nie nejakého choroboplodného zárodku. Veľký odpor nastal, keď v roku 1853 schválil parlament zákon o povinnej vakcinácii detí. Vzniklo niekoľko spolkov proti (povinnej) vakcinácii, vypukli demonštrácie. V meste Leicester v roku 1885 naraz pochodovalo až stotisíc antivaxerov: v sprievode niesli detskú rakvu a hanlivú figurínu nenávideného doktora Jennera. Musela vzniknúť komisia na preskúmanie antivaxerských sťažností a v roku 1896 dospela k záverom, že po prvé, vakcína na kiahne funguje, a po druhé, zo zákona o vakcinácii treba odstrániť tresty pre odmietačov.
