pandémia obnažila charakteristiky systémov, v ktorých ľudia žijú, ukázala už zahmlené súvislosti a zdôraznila paradoxy. Napríklad to, že strach pred jednou hrozbou môže človeka zahnať do pažeráka inej hrozby. Alebo to, že človek opúšťa racionálne uvažovanie, keď protirečí jeho iracionálnym predstavám. A ešte to, že veľká starosť o človeka napokon môže viesť až k popretiu humanizmu.

nedemokracie neprekvapili

Aby sme boli spravodliví, politici to v pandémii nemajú ľahké. V extrémnej situácii je ťažké zaujať stanovisko, nieto ešte robiť konkrétne politické kroky – každý je potenciálne krokom do neznáma a má neznámy počet obetí či benefitov. Úloha politikov sa však ani v pandémii nemení: konať tak, aby vzniklo čo najmenej škôd: na životoch, na kvalite života (sem patrí aj zdravie), na ľudských právach a na demokracii.

Toto nie je len problém Slovenska. Ani náhodou. K šokom pandémie patrí, ako sa aj v tzv. starých demokraciách prejavili autoritárske tendencie. Žiaľ, nie všetky možno pripísať pandémii. Tá im neraz len vyčistila cestu a poskytla zámienku ich tvorcom. 

Téma .týždňa: Hra s ohňom

Začnime však nedemokraciami. Nikoho neprekvapí, že čínski komunisti počas pandémie vystupňovali digitálne obťažovanie svojich občanov. Human Rights Watch v správe o stave ľudských práv v pandémii venuje osobitnú časť Číne. V nej zdôrazňuje, že pandémia sa začala práve utajovaním, potláčaním slobody prejavu a umlčiavaním kritikov čínskeho režimu a jeho riešení „nového vírusu“ a pokračuje rovnako: Čína stále zapcháva ústa tým, ktorí poukazujú napríklad na obchádzanie pravidiel pri výrobe vakcín. Peking sleduje občanov a využíva aplikácie, ktorými ich uznáva za hodných či nehodných cestovania alebo hoci len vyjdenia z domu.