podľa amerického ekonóma Arthura Laffera, otca Lafferovej krivky, zmena daňových sadzieb ovplyvňuje daňové príjmy dvoma spôsobmi: 1. Aritmetický efekt znamená, že daňové príjmy sa zmenia úmerne tomu, ako sa zmenila daňová sadzba. 2. Ekonomický efekt znamená, že nižšie dane majú pozitívny vplyv na ekonomickú aktivitu, zvyšujú pracovné nasadenie, rast a zamestnanosť, kým vyššie dane, naopak, tlmia ekonomickú aktivitu. Ľudia pri nich pracujú menej, práca a kapitál migruje za hranice, rastú snahy znižovať daňovú záťaž legálne (daňová optimalizácia) aj ilegálne (obchádzanie daní, daňové podvody). Konečný vplyv zmeny v zdaňovaní na príjmy vždy bude mixom aritmetických a ekonomických efektov, a ťažko sa odhaduje.

kde je magická hranica

Keby platil len aritmetický efekt, bolo by to jednoduché ako facka. Daňové príjmy by sa lineárne zvyšovali s daňovými sadzbami. Naša pomyslená krivka sa začína na nule. Je to logické: nulapercentná daňová sadzba znamená nulový daňový príjem. Keby sme pokračovali podľa tejto logiky, príjmy by sa postupne a úmerne zvyšovali s daňovými sadzbami a maximum by dosiahli pri 100 percentnej sadzbe. Laffer však tvrdí – a jeho krivka znázorňuje –, že príjem je nulový aj pri stopercentnej sadzbe! Na prvý pohľad možno prekvapivé, až kým sa neopýtame, kto by bol ochotný odviesť celý svoj príjem štátu... Niekde medzi nulovou a stopercentnou daňou existuje bod zlomu, ktorý zabezpečí maximálny daňový príjem pre štát. Zvyšovať dane nad túto úroveň je kontraproduktívne, dostávame sa do tzv. zakázanej zóny, zvýšenie sadzieb už nezvyšuje, ale znižuje príjmy, až kým sa nedostaneme k 100 percentám, čo príjmy úplne vynuluje.

No ale aká je tá magická výška daňovej sadzby na bode zlomu?