traja tínedžeri v zostave, pričom často boli dvaja z nich na ľade naraz – to chce, s prepáčením, riadne gule. Kanadský dôchodca, ktorý údajne nemal nikdy porozumieť slovenskej povahe, ich mal. Pri Ramsayho skúsenostiach nepochybujme o tom, že si uvedomoval všetky riziká ich nominácie a zobral ich na seba. Aj s asistentmi, lebo nadpis tohto článku platí nielen pre hokejistov, ale aj pre trénerskú zostavu Handzuš, Pardavý, Podkonický, Kosa. Sú na začiatku trénerských kariér s obrovským potenciálom a ktorýkoľvek z nich môže v budúcnosti, aj keď určite nie okamžite, prevziať reprezentáciu.

Šampionát opúšťame s vyrovnanou bilanciou: z ôsmich zápasov štyri víťazstvá a štyri prehry. Pod Ramsayom sme nikdy neprehrali s rebríčkovo nižšie postaveným súperom, čo je základný predpoklad úspechu (platí pre MS, so Slovinskom sme na nájazdy prehrali na ZOH v Pjongčangu 2018), a to sa podarilo naplniť aj v Rige. Rankingovo sme však klesli tak, že na postup medzi osem najlepších potrebujeme zdolať aj jedného z TOP 6, respektíve so Švajčiarmi už TOP 7. Aj to sa podarilo. Deň po pretrápenej výhre nad Veľkou Britániou podali Slováci najlepší výkon na turnaji a jedinú prehru v skupine pripravili veľkému Rusku! 

Hokejová veľmoc potupená odobratím vlajky a hymny, čo by bola téma na samostatný článok, sa práve na tomto šampionáte chcela predviesť a celému svetu ukázať, že je stále najlepšia. A my sme ich porazili. Žiaľ, bol to náš turnajový vrchol. Okrem prácne vybojovaných troch bodov s Dánskom už len samé lekcie. Najmenej bolestivá bola od Švédov, ktorí však mali viac problémov sami so sebou. Osem gólov od Švajčiarov, sedem od Čechov, šesť od Američanov. Defenzívne sme proti silným tímom totálne vyhoreli.

JARI PESTELACCI/SPP-JP/PROFIMEDIA23. máj 2021 Riga, Lotyšsko: Hokejista Veľkej Británie Luke Ferrara sa snaží prekonať brankára Branislava Konráda. Napriek tomu, že Briti boli outsidermi, svojou bojovnosťou nás prekvapili a do konca stretnutia sme sa museli báť o výsledok. Zo zápasu Slovensko – Veľká Británia 2:1.

čo sa podarilo

Po dlhých rokoch sme mali výborný prvý útok. Teda celú formáciu, do ktorej treba zarátať aj Martina Gernáta. Útočníkov Petra Cehlárika a Mareka Hrivíka spája podobný osud – prestalo ich baviť potĺkať sa na hrane farmy a prvého tímu v NHL, a tak zvolili pôsobenie v Európe. Hrivík už tretí rok, Cehlárik prvý. Zišli sa vo švédskom Leksande, kde vytvorili najúdernejšie duo silnej SHL. Právom sme od nich čakali góly a tie aj prišli. Ale ešte výraznejšia bola najmä v prvých zápasoch totálna herná dominancia, ktorú sme v našej reprezentácii roky nezažili. Doplnení rýchlym Lantošim inšpirovali Borisa Valábika na porovnanie s legendárnym útokom Gáborík– Demitra – Hossa. Pravda je, že v neskoršej fáze turnaja, keď sa na nich súperi dokázali pripraviť dôkladnou analýzou hry, to už mali ťažšie. Ale minimálne gól na zápas urobili vždy, a konštantná produktivita je presne úloha prvého útoku.

Druhým pozitívom je zaradenie tínedžerov. Juraj Slafkovský sedemnásť rokov, Šimon Nemec tiež, Samuel Kňažko osemnásť rokov. Poďme od najstaršieho. Kňažko možno nie je taký nápadný ako prví dvaja, ale v jeho hre je niečo, čo vás núti pochybovať, že je taký mladý. Pri junioroch predpokladáte šikovnosť, očakávate opovážlivú kľučku, alebo iný nečakaný kúsok. Kňažko sa na tomto turnaji viac sústredil na malé veci a práve vyššia defenzívna spoľahlivosť spôsobila, že odohral všetky zápasy. To okrem neho z obrancov zvládli len podstatne skúsenejší Gernát a Jánošík. Kňažko pôsobil podobným dojmom ako Martin Féherváry na debutovom šampionáte v Kodani 2018. Mladý chalan s veľkým potenciálom, ale zároveň dostatočne zodpovedný, aby si uvedomil, že na tomto fóre sa musí držať pri zemi a zvládať najmä defenzívnu časť hry.